6.5.2019 Kdo miluje, neztrácí čas sebelítostí
Svätý Otec v príhovore viackrát spomenul pápeža sv. Jána XXIII., i jeho slová: „Nikdy som nepoznal pesimistu, ktorý by dovŕšil niečo dobré“. Pápež František pripomenul i jeho dôveru v Božiu prozreteľnosť a veriacich vyzval hľadieť na život očami viery. Okrem iného povedal:
Vidět očima víry. Rád bych připomenul slova „dobrého papeže“, který dokázal sladit své srdce s Pánovým do té míry, že mohl říci, že nesouhlasí s lidmi, kteří kolem sebe spatřují jenom zlo a prorokují neštěstí. Podle jeho názoru byla nutná důvěra v Prozřetelnost, která nás ustavičně doprovází a vprostřed strastí uskutečňuje vyšší a nečekané plány (Promluva při zahájení II. Vatikánského koncilu, 11. října 1962)
„Boží ľudia sú tí, ktorí sa naučili vidieť, dôverovať, objavovať a nechať sa viesť silou zmŕtvychvstania“.
Uznávajú, že existujú výnimočne nespravodlivé a bolestné chvíle či situácie, avšak nenaháňa im to strach. Nezotrvávajú so založenými rukami, či, ešte horšie, nepodporujú nedôveryhodnú, znepokojenú a mrzutú atmosféru, pretože to škodí duši, podlamuje nádej a bráni každému možnému riešeniu
Boží mužovia a ženy sú tí, ktorí majú odvahu urobiť prvý krok a kreatívne sa postavi do prvej línie svedčiac o tom, že Láska nie je mŕtva, ale že zvíťazila nad každou prekážkou. Vstupujú do hry, pretože sa naučili, že Ježiš, samotný Boh sa dal do hry. Do hry vsadil vlastné telo, aby sa nikto nemohol cítiť sám či opustený V tom spočíva krása našej viery – Boh sa vydáva napospas tým, že sa stáva jedným z nás.
V tomto zmysle by som sa s vami chcel podeliť o pár hodín starý zážitok. Dnes ráno som sa v utečeneckom tábore Vrazhdebna s radosťou stretol s utečencami a žiadateľmi o azyl z rôznych krajín, ktorí hľadajú lepšie životné podmienky, než aké zanechali, a tiež s dobrovoľnými pracovníkmi Charity ( potlesk. Pápež dodáva: Keď som vošiel, pýtal som sa ich, kvôli ich červenému oblečeniu, či sú to požiarnici … smiech). V onom utečeneckom stredisku zaznelo, že jadrom ich práce je vedomie, že každý človek je Božím obrazom, nezávisle na etnickom pôvode alebo náboženskom vyznaní. Ak chceme niekoho milovať, nepotrebujeme poznať jeho životopis – láska ide napred, stále predchádza sama seba, pretože je nezištná. V onom Charitnom stredisku si mnohí kresťania osvojili pohľad Pána, ktorý nebazíruje na prídavných menách, ale vyhľadáva každého človeka Otcovými očami a očakáva ho. Musíme si dávať pozor, pretože sme sa prepadli do kultúry prídavného mena – ten človek je taký či onaký. Boh si niečo také nepraje, pretože ten človek je človek. Je Božím obrazom bez prídavných mien. Preč s prídavnými menami! Nechajme Boha, nech je pridáva, my pridávajme len lásku voči každému človeku. To isté platí pre klebety. Ako hladko sa nám ohovára – ten je taký, robí to či ono; stále ľuďom dávame prídavné mená. Nehovorím o vás, pretože viem, že tu sa niečo také nedeje (smiech ), ale o mieste, kde sa klebetám darí. Musíme prejsť od kultúry prídavných mien k realite podstatných mien …
„Vidieť očami viery je pozvaním neprechádzať životom dávajúc nálepky, klasifikujúc, kto je hodný lásky a kto nie, ale je pozvaním snažiť sa vytvárať také podmienky, aby sa každá osoba cítila milovaná, osobitne tí, čo sa cítia byť zabudnutí Bohom, pretože sú zabudnutí svojimi bratmi. Ten, kto miluje, nestráca čas plačom nad sebou samým, ale vidí vždy niečo konkrétne, čo môže urobiť“.
V tomto stredisku ste sa naučili rozpoznávať problémy, riešiť ich. Dávate sa skúmať Pánovými očami a snažíte sa rozlišovať jeho zrakom. Ako povedal pápež Ján: „Nikdy som nepoznal pesimistu, ktorý by obstaral niečo dobré“. Pesimisti nikdy neurobia nič dobré, ale všetko skazia. Keď si pomyslím na pesimistu, príde mi na myseľ krásna torta. Čo urobí pesimista? Poleje tortu octom, aby všetko zničil. Pesimista všetko marí, ale láska stále otvára dvere. Pápež Ján mal pravdu! Pán ako prvý neprepadá pesimizmu a neustále sa pre nás všetkých snaží otvárať cesty vzkriesenia. Pán je nevyliečiteľný optimista! Neustále o nás dobre zmýšľa, vedie nás ďalej, vsádza na nás. Ako je krásne, keď sa naše spoločenstvo mení vo stavenisko nádeje! Optimista je muž alebo žena, ktorí v spoločenstve tvoria nádej.
Ak si však chceme osvojiť Boží pohľad, potrebujeme druhých ľudí, ktorí by nás učili Ježišovmu pohľadu a cíteniu, aby tak naše srdcia pulzovali tými istými citmi. Potešilo ma preto, keď Mitko a Miroslava s ich malým anjelikom Bilyanou, rozprávali o tom, že farnosť pre nich vždy bola druhým domovom, miestom, kde zakaždým v spoločnej modlitbe a podpore drahých ľudí načerpajú silu. Optimistická farnosť, ktorá pomáha v ďalšej ceste.
Farnosť sa tak mení v domov uprostred všetkých ostatných domovov a je schopná sprítomňovať Pána práve tam, kde každá rodina a každý človek denne zarába na pozemský chlieb. Tam, na križovatke ciest, je Pán, ktorý nás nezachránil akýmsi dekrétom, ale vstúpil a chce naďalej vstupovať do vnútra našich rodín a, rovnako ako učeníkom, tiež nám hovorí: „Pokoj vám!“. Tento Pánov pozdrav je krásny: „Pokoj vám!“. Kde je búrka, temnota, pochybnosť či
Som rád, že považujete za dobré „pravidlo“, ktoré rád manželom odporúčam: „Nikdy, ani jediný večer, sa neukladať k spánku v zlobe“. Nakoľko som si mohol všimnúť, u vás to funguje. Táto zásada môže poslúžiť všetkým kresťanom. Radšej párom hovorím, aby sa nehádali, avšak ak k tomu dôjde, nie je to problém, pretože je to normálne. Niekedy hádka naberie na sile a vzduchom lietajú taniere, ale to nie je problém. Je možné sa nahnevať pod podmienkou, že uzavrieme mier, než skončí deň. Viete prečo? Pretože „studená vojna“ nasledujúceho dňa je veľmi nebezpečná. „Otče, ako nastane zmierenie a kde sa dozviem, čo hovoriť?“ „Urob gesto lásky a zmierenie príde“ ( pápež ukazuje pohladenie po tvári ).
Je pravdou, že – jak jste sami vyprávěli – člověk prochází nejrůznějšími zkouškami, a proto je nezbytné zachovat bdělost, aby naše srdce neovládly hněv, zášť či zahořklost. Musíme si v tom navzájem pomáhat, pečovat jedni o druhé, aby nepohasl plamen, který Duch svatý zažehl v našich srdcích.
Je pravdou, že – ako ste sami rozprávali – človek prechádza najrôznejšími skúškami, a preto je nevyhnutné zachovať bdelosť, aby naše srdcia neovládol hnev, zášť či zatrpknutosť. Musíme si v tom navzájom pomáhať, starať jedni o druhých, aby nepohasol plameň, ktorý Duch Svätý
Uznávate, že vaši kňazi a rehoľníčky o vás dbajú, a ste im za to vďační. Keď som vás počúval, zaujalo ma však rozprávanie onoho kňaza, ktorý sa nepodelil o to, ako bol vo svojej dlhoročnej službe schopný, ale hovoril o ľuďoch, ktorých Boh vedľa neho postavil, aby mu pomáhali k dobrej Božej službe.
Boží ľud ďakuje svojmu pastierovi a pastier uznáva, že sa učí viere – pozor na toto! učí sa viere! – za pomoci svojho ľudu, svojej rodiny, a uprostred nich. Keď sa kňaz alebo rehoľník, alebo biskup ako som ja, oddiali od Božieho ľudu, jeho srdce chladne a stráca schopnosť veriť ako Boží ľud. Preto sa mi páči toto tvrdenie: Boží ľud pomáha zasväteným – či už kňazom, biskupom či rehoľníčkam – aby boli veriaci. Boží ľud je živé spoločenstvo, ktoré podporuje, sprevádza, začleňuje a obohacuje. Nikdy nežijeme oddelene, ale jednotne, a každý sa tak učí byť Božím znamením a požehnaním pre druhých. „Kňaz bez svojho ľudu stráca identitu a ľud bez svojich pastierov sa môže štiepiť. Jednota pastiera, ktorý podopiera svoj ľud a bojuje za neho, s ľudom, ktorý v zápase podopiera svojho pastiera – to je veľké! Každý z nich venuje svoj život druhému. Nikto nemôže žiť sám pre seba, žijeme pre druhých. Svätý Pavol to hovorí v jednom zo svojich listov. Namietnete: „Otče, poznám ale človeka, ktorý žije sám pre seba“. Je šťastný? Dokáže druhým odovzdávať život? Dokáže sa smiať? Takí ľudia sú sebci.
Jedine kňazský ľud spolu s kňazom môže vysloviť: „Toto je moje telo, ktoré sa za vás vydáva“. Taký je Boží ľud, zjednotený s kňazom. Učíme sa tak byť rodinnou a komunitnou cirkvou, ktorá prijíma, počúva, sprevádza, stará sa o druhých a odhaľuje svoju pravú – teda materskú – tvár. Materskou cirkvou, ktorá prežíva problémy svojich detí a prisvojuje si ich bez toho, aby poskytovala vopred hotovú odpoveď. Keď matky reagujú na realitu svojich detí, hovoria bezprostredne. Nemajú pripravenú odpoveď, ale odpovedajú materským srdcom. To isté robí Cirkev, tvorená nami všetkými, ľuďom a kňazmi, biskupmi, zasvätenými, ktorí spoločne hľadajú cesty života a zmierenia a usilujú o sprítomnenie Božieho kráľovstva. Sme rodinnou a komunitnou cirkvou, ktorá berie do rúk životné uzly, z ktorých sa často stala objemné klbká, a než ich začne rozpletať, privlastňuje si ich, prijíma ich do svojich rúk a miluje ich. Tak to robí matka, keď vidí syna či dcéru, zapleteného v mnohých ťažkostiach. Neodsudzuje ich, ale berie problémy do svojich rúk, aby ich rozriešila. Takou matkou je Cirkev a tak na ňu máme pozerať. Je to matka, ktorá nás berie takých, akí sme, s našimi ťažkosťami a hriechmi. Je matkou, ktorá vždy dokáže všetko urovnať. Nezdá sa nám, že je krásne mať takú matku? Nikdy sa od nej neoddiaľ. Keď sa totiž vzdiališ, zabudneš na materstvo Cirkvi a začneš o svojej Matke Cirkvi zmýšľať zle. Čím sa potom dostaneš ďalej, z obrazu matky sa stane obraz macochy. Macochy v srdci. Cirkev je ale matka
Je rodinou medzi rodinami, ako nám povedala rehoľná sestra, a otvorene dnešnému svetu dosvedčuje vieru, nádej a lásku k Pánovi a k tým, ktorých Boh prednostne miluje. Je domom s otvorenými dverami. Cirkev je domom s otvorenými dverami, pretože je matkou. Silne ma oslovili slová jedného kňaza, ktorý bol básnik a veľmi miloval Pannu Máriu. Bol ale aj hriešnik, vedel o tom a chodil sa k Panne Márii vyplakať. Raz napísal báseň, v ktorej Madonu prosí o odpustenie a sľubuje, že sa nikdy neoddiali od cirkvi. Píše takto: „Dnes večer, Pani, je to sľub úprimný. Pre každý pád však nezabudni nechať kľúče zvonku „. Mária a cirkev sa nikdy nezatvárajú zvnútra. Keď zatvárajú dvere, nechávajú kľúč zvonku, aby si mohol odomknúť. V tom je naša nádej, nádej na zmierenie. „Otče, tvrdíte, že cirkev a Madona sú domom s otvorenými dverami, keby ste ale, otče, vedel, koľko zlého som v živote urobil. Brány cirkvi i Máriina srdcia sú pre mňa uzavreté. „“ Máš pravdu, sú zavreté, ale pristúp bližšie, dobre sa pozri a nájdeš kľúče zvonku. Otvor a vstup, nemusíš zvoniť na zvonček. Odomkni oným kľúčom. „To nám poslúži na celý život …
Otvorenosť, odvaha a kreatívnosť Solúnskych bratov
V súvislosti s tým by som pre vás mal „malú úlohu“. Vo viere ste potomkami veľkých svedkov, ktorí svojím životom boli schopní v týchto krajinách svedčiť o Pánovej láske. Bratia Cyril a Metod, svätí muži s veľkými snami, boli presvedčení, že najrýdzejšie sa s Bohom rozpráva vo vlastnom jazyku. Osmelilo ich to k rozhodnutiu preložiť Bibliu, aby nikto nezostal ochudobnený o Slovo, ktoré dáva život.
Stávať sa v Cyrilových a Metodových stopách domom s otvorenými dverami dnes vyžaduje nebojácnosť a tvorivosť, aby sme sa dokázali pýtať, ako konkrétnym a zrozumiteľným štýlom tlmočiť mladým generáciám lásku, akú má Boh k nám. Vieme a zakúšame, že „mladí ľudia v našich bežných inštitúciách často nenachádzajú odpoveď na svoj nepokoj, svoje nároky, problémy aj rany“ ( Christus vivit, 202). Požaduje sa teda nové úsilie a fantázie v našich pastoračných aktivitách, aby sme sa pokúsili zasiahnuť ich srdcia, rozpoznať ich očakávania a podporiť ich sny, ako rodina a spoločenstvo, ktoré podporujú, sprevádzajú a vyzývajú k pohľadu plnému nádeje do budúcnosti. Veľkým pokušením, s ktorým sa nové generácie vyrovnávajú, je absencia pevných opôr, čo vedie k vykorenenia a veľkej osamelosti. Vo chvíli, keď sú mladí ľudia vyzvaní, aby prejavili všetok svoj potenciál, zastavia sa veľakrát na konci cesty kvôli frustráciám a deziluziám, lebo nemajú korene, o ktoré by sa opreli a pozreli ďalej (tamže, 179-186). Ten istý jav sa stupňuje, keď títo mladí ľudia z donútenia opúšťajú vlastnú zem, vlasť, svoju rodinu.
Nemajme strach z prijatia nových výziev, pod podmienkou, že s pomocou všetkých dostupných prostriedkov budeme usilovať o to, aby našim ľuďom nikdy nechýbalo svetlo a útecha, plynúce z priateľstva s Ježišom, spoločenstvo viery, ktoré by ich prijímalo, a podnetný, obnovujúci obzor, ktorý by im dodával zmysel a život (porov. Evangelii gaudium, 49). Chcel by som sa zastaviť pri tom, čo som povedal o mladých ľuďoch, ktorí mnohokrát prichádzajú o svoje korene. Dnes sú vo svete dve skupiny osôb, ktoré značne trpia – mladí a starí ľudia. Máme prispieť k ich stretnutiu a stretávaniu. Starí ľudia tvoria korene našej spoločnosti, nemožno ich vyhostiť z našich spoločenstiev, lebo sú živou pamäťou našej viery. Mladí ľudia potrebujú túto pamäť a korene. Prispievajte k tomu, aby spolu bez strachu komunikovali. V prorokovi Joelovi nájdeme krásne proroctvo: „Starci budú snívať a mladí prorokovať“. Keď sa mladí ľudia stretávajú so starými a naopak, starí ožijú, vráti sa k snom a mladí zase naberú od starých odvahu a začnú robiť to, čo je v ich životoch veľmi dôležité, teda vydávať sa do budúcnosti. Potrebujeme mladých ľudí, ktorí by sa pohybovali v budúcnosti, avšak niečo také je možné jedine za pomoci stareckých koreňov. Keď som prichádzal do tejto farnosti, na uliciach bolo veľa starcov a stareniek, ktorí sa usmievali … Majú v srdci poklad. A bolo aj veľa mladých, ktorí zdravili a smiali sa. Nech sa teda stretávajú, kiež starí dodávajú mladým túto schopnosť prorokovať, teda navštevovať budúcnosť.
Nezabúdajme, že najkrajšie stránky života Cirkvi boli napísané, keď sa Boží ľud vydával na cestu, aby sa snažil pretlmočiť Božiu lásku do každej chvíle dejín, hoci sa postupne stretával s najrôznejšími výzvami. Jednotný Boží ľud, so svojím sensus fidei . Je krásne vedieť, že sa môžete spoliehať na veľkosť prežitých dejín, avšak ešte krajšie je uvedomiť si, že vám bolo zverené spísanie toho, čo príde. Tieto stránky ešte neboli napísané – máte je napísať vy. Budúcnosť je vo vašich rukách, knihu budúcnosti musíte napísať vy.
Buďte cirkvou, ktorá uprostred rozporov, bolesti a úbohosti neúnavne plodí deti, ktoré táto krajina na začiatku 21. storočia potrebuje. Cirkvou, ktorá jedným uchom načúva evanjeliu a druhým srdcu svojho ľudu.
Ďakujem vám za toto krásne stretnutie. Chcel by som, aby pri spomienke na pápeža Jána, bolo požehnanie, ktoré vám teraz dám, Pánovým pohladením pre každého z vás. Pomodlime sa spoločne k Panne Márii, ktorá je obrazom Cirkvi.
Veriacich vyzval k odvahe a pripomenul im, že budúcnosť leží v ich rukách:
„Knihu budúcnosti musíte napísať vy.“.