„A tak sa krok po kroku tvoria dejiny. Boh vytvára dejiny, aj my ich vytvárame; a keď sa pomýlime, Boh dejiny opravuje a vedie nás vpred, ďalej, vždy kráčajúc s nami. Ak nám toto nie je jasné, nikdy nepochopíme Vianoce! Nikdy nepochopíme Vtelenie Slova! Nikdy! Je to celé jedna kráčajúca história. ‚Otče, táto história sa skončila Vianocami?‛ ‚Nie! Ešte aj teraz nám Pán v priebehu histórie dáva spásu. A kráča spoločne so svojím ľudom‛.“
V tejto histórii sa nachádzajú Boží vyvolení, tie osoby, ktoré si on vyberá, „aby pomohol svojmu ľudu ísť vpred“ – ako Abrahám, Mojžiš, Eliáš. Títo zažívajú „niekoľko nepekných chvíľ“, „chvíľ tmavých, chvíľ ťaživých, momenty, ktoré spôsobujú ťažkosti“. Sú to ľudia, ktorí možno chcú žiť v kľude, no ktorých Pán ruší. Pán nás vyrušuje, aby tvoril dejiny! Mnohokrát nám dá kráčať cestami, ktoré nechceme.“ Až do tej miery, že Mojžiš a Eliáš by v istej chvíli chceli aj umrieť, no neskôr dôverovali Pánovi.
Evanjelium podľa Matúša (1,18-24) hovorí o „inom nepeknom momente v dejinách spásy“. O Jozefovi, ktorý zistí, že jeho zasľúbená budúca nevesta Mária je tehotná: „Trpí, vidí, že ženy z dediny klebetia na trhu, naozaj trpí. ‚No ona je dobrá, poznám ju! Je to Božia žena. Čo mi to len urobila? To nie je možné!‛ Ak ju obviní, ukameňujú ju. No to nechce, aj keď nerozumie. Vie, že Mária „nie je schopná nevery“. Ako zdôraznil pápež František, „v týchto nepekných chvíľach musia títo Boží vyvolení kvôli tvoreniu dejín vziať na plecia problém, a to bez toho, aby rozumeli“. Takto „Pán vytvára dejiny“:
„Takto koná Jozef, človek, ktorý v najhoršej chvíli svojho života, v tom najtemnejšom momente, vezme problém na seba. A sám seba obviňuje v očiach druhých, aby tak kryl svoju nevestu. Možno nejaký psychoanalytik povie, že tento sen je nahromadenou úzkosťou, ktorá sa snaží vyjsť von, prejaviť sa… No nech si hovoria, čo chcú. Čo však urobil Jozef? Po sne svoju nevestu vzal k sebe. ‚Ničomu nerozumiem, ale toto mi povedal Pán; a toto dieťa sa bude zdať ako môj syn!“
Ako povedal Svätý Otec, „tvoriť dejiny spoločne so svojím ľudom pre Boha znamená vystaviť svojich vyvolených skúške“. Nakoniec ich však zachraňuje: „Vždy si pamätajme, a to s dôverou, aj v tých najhorších chvíľach, aj v momentoch choroby, keď zistíme, že musíme požiadať o posledné pomazanie, lebo už neexistuje východisko, nezabudnime povedať: ‚Pane, história sa nezačala mnou a ani sa mnou neskončí! Ty kráčaj vpred, ja som ochotný.‛ A vložme sa do Pánových rúk.“
Čomu nás teda učia Boží vyvolení? „Že Boh kráča spolu s nami, že Boh tvorí dejiny, že Boh nás vystavuje skúške a že Boh nás zachraňuje v tých najhorších momentoch, lebo je naším Otcom. A podľa Pavla je naším Oteckom. Nech nám Pán dá pochopiť tototajomstvo jeho kráčania dejinami so svojím ľudom, nech nám dá chápať to, že svojich vyvolených vystavuje skúškam, skúša veľkosť srdca týchto vyvolených, ktorí berú na seba bolesti, problémy, dokonca aj zdanie hriešnikov – pomyslime na Ježiša –, aby posúvali dejiny vpred.
18.12.2014 Päť rád Svätého Otca deťom talianskej Katolíckej akcie
Svätý Otec dnes na audiencii prijal približne 50-člennú skupinu detí z talianskej organizácie Katolícka akcia. Děkujeme Bohu, že nám daroval tak milého papeže, který dokáže najít pro každého to pravé slovo“, prohlásil jedenáctiletý Matouš na začátku dnešní audience pro děti z italské Katolické akce.
Pápež František ich povzbudil pri ich tohtoročnom programe odhaľovania Božej vôle s názvom „Všetko ešte musíme objaviť“.
Děkuji za přání, která mi předáváte jménem celé Katolické akce, zde zastoupené dospělými ve vašem doprovodu. Byli zticha a dali slovo vám, dětem. A to je moc dobré. Gratuluji!“
Pri stretnutí im dal aj nasledujúc päť rád. Čo im poradil?
1. „Nikdy sa nevzdávať, lebo všetko to, čo Ježiš naplánoval pre vašu cestu, sa má budovať spoločne: spoločne s rodičmi, súrodencami, priateľmi, spolužiakmi zo školy či z náboženstva, z oratória…
2. Zaujímať sa o potreby tých najchudobnejších, tých, čo najviac trpia, tých najosamelejších, lebo ten, čo sa rozhodol milovať Ježiša, nemôže nemilovať blížneho. A tak sa aj celá vaša cesta v Katolíckej akcii stane láskou.
3. Milovať Cirkev, milovať kňazov, slúžiť spoločenstvu. Darovať čas, energiu, osobné kvality a schopnosti vašim farnostiam a tak svedčiť o tom, že bohatstvo každého z vás je Božím darom, s ktorým sa treba podeliť.
4. Byť apoštolmi pokoja a vľúdnosti, počnúc vašimi rodinami; pripomínať vašim rodičom, bratom, vrstovníkom, že mať sa radi je krásne a že nedorozumenia sa dajú prekonať, lebo keď sme zjednotení s Ježišom, všetko je možné.
5. Rozprávať sa s Ježišom – s tým najväčším priateľom, ktorý nikdy neopúšťa, zveriť mu všetky vaše radosti a vaše ťažkosti. Utekať za ním vždy, keď sa zmýlite a urobíte niečo zlé, s istotou, že on vám odpúšťa. A hovoriť všetkým o Ježišovi, o jeho láske, o jeho milosrdenstve a nežnosti, lebo priateľstvo s Ježišom, ktorý dal za nás život, je udalosťou, ktorá si žiada celú ju vyrozprávať.“
Pápež František dal napokon deťom za príklad Pannu Máriu, ktorá svojím „áno“ jednoducho odpovedala na Boží plán s ňou
18.12.2014 Pápež František evanjelikom z Nemecka: Ekumenizmus aj v otázkach rodiny a bioetiky
Povzbudenie k pokračovaniu ekumenického úsilia smerujúceho k spoločnému pripomenutiu si 500. výročia reformácie a výzva, aby sa citlivé bioetické otázky neobchádzali z obavy o doteraz dosiahnutý ekumenický konsenzus. Toto sú myšlienky pápeža Františka z audiencie, na ktorej dnes ráno prijal vo Vatikáne delegáciu Evanjelickej luteránskej cirkvi v Nemecku, ktorá je v Ríme na ekumenickej návšteve spolu so zástupcami nemeckej Katolíckej cirkvi.
Svätý Otec pri stretnutí vyjadril nádej v ďalšie kroky smerom k jednote. Zástupcov Evanjelickej luteránskej cirkvi Nemecka a tiež zástupcov Ekumenickej komisie Konferencie biskupov Nemecka na úvod srdečne pozdravil, pričom osobitne poďakoval biskupovi Gerhardovi Ulrichovi za jeho ekumenické úsilie. Hosťom adresoval nasledujúci príhovor:
„Oficiálny dialóg medzi luteránmi a katolíkmi môže dnes pozerať na svojich takmer päťdesiat rokov intenzívnej práce. Pozoruhodný pokrok, ktorý bol dosiahnutý s pomocou Božou, je solídnym základom úprimného priateľstva žitého vo viere a v spiritualite. Napriek teologickým rozdielom, ktoré pretrvávajú v rôznych otázkach viery, spolupráca a bratské spolunažívanie charakterizujú život našich cirkví a cirkevných spoločenstiev, zaangažovaných dnes do spoločného ekumenického napredovania. Ekumenická zodpovednosť Katolíckej cirkvi, ako poukázal svätý Ján Pavol II. v encyklike Ut unum sint, je skutočne zásadnou úlohou samotnej Cirkvi, zhromaždenej Trojjediným Bohom a smerujúcej k trojičnej jednote. Spoločné texty, ako je napríklad «Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení» medzi Svetovou luteránskou federáciou a Pápežskou radou pre jednotu kresťanov, oficiálne podpísané pred pätnástimi rokmi v Augsburgu, sú dôležitými míľnikmi, ktoré umožňujú pokračovať s dôverou na začatej ceste.
Niekedy sa zdá, že sa spoločný cieľ plnej a viditeľnej jednoty kresťanov vzďaľuje z dôvodu rôznych interpretácií v rámci dialógu o tom, čo je Cirkev a jej jednota. Napriek týmto nevyriešeným otázkam, by sme nemali rezignovať, ale zamerať sa na nasledujúci krok. Nezabudnime, že ideme spoločne cestou priateľstva, vzájomnej úcty a teologického bádania, cestou, ktorá nám umožňuje s nádejou hľadieť do budúcnosti. To je dôvod, prečo sa 21. novembra tohto roku rozozvučali zvony všetkých katedrál v Nemecku, pozývajúc na každom mieste bratov kresťanov na spoločnú liturgickú bohoslužbu pri päťdesiatom výročí vyhlásenia dekrétu Druhého vatikánskeho konciluUnitatis redintegratio.
Som potešený tým, že Komisia bilaterálneho dialógu medzi Konferenciou biskupov Nemecka a Evanjelickou luteránskou cirkvou Nemecka dokončuje svoju prácu na téme «Boh a dôstojnosť človeka». Veľkého významu sú otázky týkajúce sa dôstojnosti ľudskej osoby, od počiatku až po koniec jej života, rovnako ako aj tie, ktoré súvisia s rodinu, manželstvom a sexualitou, ktoré nemožno prejsť bez povšimnutia alebo obísť len preto, že nechceme ohroziť doteraz dosiahnutý ekumenický konsenzus. Bolo by škoda, keby o týchto dôležitých otázkach týkajúcich sa ľudskej existencie, boli potvrdené nové konfesionálne rozdiely.
Ekumenický dialóg dnes nemôže byť oddelený od reality a života našich cirkví. V roku 2017 si budú kresťania, luteráni a katolíci, spoločne pripomínať päťsté výročie reformácie. Pri tejto príležitosti budú luteráni a katolíci mať možnosť prvýkrát sa podieľať na spoločných ekumenických oslavách po celom svete, nie vo forme triumfálnych osláv, ale ako vyznanie našej spoločnej viery v Trojjediného Boha. V centre tohto podujatia bude teda spoločná modlitba a dôverná prosba adresovaná Pánovi Ježišovi Kristovi o odpustenie za vzájomné zranenia, spolu s radosťou zo spoločne prejdenej ekumenickej cesty. Na toto význačne odkazuje dokument vytvorený Luteránsko-katolíckou komisiou pre jednotu, publikovaný v minulom roku, s názvom «Od konfliktu k spoločenstvu. Spoločné luteránsko-katolícke slávenie reformácie v roku 2017». Kiežby nás všetkých toto pripomenutie si reformácie povzbudí – s Božou pomocou a podporou jeho Ducha – uskutočniť ďalšie kroky smerom k jednote, a neobmedziť sa len na to, čo sme už dosiahli.
V nádeji, že vaša bratská návšteva pomôže posilniť dobrú spoluprácu, ktorá existuje medzi luteránmi a katolíkmi v Nemecku a vo svete, zo srdca vyprosujem Božie požehnanie pre vás a vaše komunity.“