6.6.2015 Príhovor pápeža Františka odovzdaný kňazom a zasväteným v Sarajeve
Drahí bratia a sestry,
obraciam sa na všetkých vás so svojím vrúcnym pozdravom a rozširujem ho aj na vašich chorých a starších spolubratov a spolusestry, ktorí tu nemôžu tu byť, no sú s nami duchovne. Ďakujem kardinálovi Puljićovi za jeho slová, ako aj sestre Ljubici, otcovi Zvonimirovi a bratovi Jozovi za ich svedectvá. Ďakujem všetkým za službu, ktorú konáte pre evanjelium a pre Cirkev. Prišiel som do vašej krajiny ako pútnik pokoja a dialógu, aby som utvrdil a povzbudil bratov vo viere, a osobitne vás, povolaných pracovať „na plný čas“ v Pánovej vinici. On nám hovorí: «Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta» (Mt 28,20). Toto je istota, ktorá vlieva útechu a nádej, osobitne vo chvíľach, ktoré sú v službe ťažké. Myslím na utrpenia a na skúšky – minulé i súčasné – vašich kresťanských spoločenstiev. Aj napriek životu v tomto kontexte, vy ste sa nevzdali, odolali ste, usilujúc sa čeliť ťažkostiam osobným, spoločenským a pastoračným s neúnavným duchom služby. Nech vás Pán odmení!
Predstavujem si, že situácia počtom menšinovej Katolíckej cirkvi vo vašej krajine, a tiež aj neúspechy v službe vás niekedy nútia cítiť sa ako Ježišovi učeníci v onej chvíli, keď aj napriek celonočnej námahe nič neulovili (porov. Lk 5,5). No práve v tých chvíľach, ak sa zverujeme Pánovi, pociťujeme silu jeho Slova, moc jeho Ducha, ktorý v nás obnovuje dôveru a nádej. Plodnosť našej služby závisí predovšetkým od viery; viery v Kristovu lásku, od ktorej nás nikdy nič nebude môcť odlúčiť, ako to prehlasuje apoštol Pavol (porov. Rim 8,35-39), ktorý sa skúškam dobre rozumel! A aj bratstvo nás podporuje a povzbudzuje. Bratstvo medzi kňazmi, medzi rehoľníkmi, medzi zasvätenými laikmi, medzi seminaristami, bratstvo medzi všetkými nami, ktorých Pán povolal zanechať všetko, aby sme ho nasledovali, nám dáva radosť a útechu a robí účinnejšou našu prácu. My sme svedkovia bratstva!
«Dávajte si pozor na seba a na celé stádo» (Sk 20,28). Táto výzva sv. Pavla uvedená v Skutkoch apoštolov nám pripomína, že ak chceme pomáhať iným stať sa svätými, nemáme zanedbávať seba samých, čiže naše vlastné posväcovanie sa. A naopak, oddanosť vernému Božiemu ľudu, ponorenie sa do jeho života, a predovšetkým blízkosť chudobným a maličkým, nám pomáha rásť v pripodobňovaní sa Kristovi. Starostlivosť o svoju osobnú cestu a pastoračná láska k ľuďom idú vždy ruka v ruke a navzájom sa obohacujú. Nikdy sa nemajú oddeľovať.
Čo znamená pre kňaza, či pre zasvätenú osobu dnes, tu v Bosne a Hercegovine, slúžiť Božiemu stádu? Myslím, že to znamená uskutočňovať pastoráciu nádeje, chrániac ovce, ktoré sú v ovčinci, avšak aj vychádzajúc hľadať tých, čo očakávajú Dobrú novinu a sami nevedia nájsť či znovuobjaviť cestu vedúcu k Ježišovi. Stretávať ľudí tam, kde žijú, aj tú časť stáda, ktorá sa nachádza mimo ohrady, ďaleko, niekedy ešte bez poznania Ježiša Krista. Starať sa o formáciu katolíkov vo viere a v kresťanskom živote. Povzbudzovať veriacich laikov, aby boli protagonistami evanjelizačnej misie Cirkvi. Takže vás povzbudzujem, aby ste dbali o rast katolíckych spoločenstiev, ktoré sú otvorené a „vychádzajú von“, schopné prijatia a stretnutia a odvážne vo vydávaní evanjeliového svedectva.
Kňaz či zasvätený je povolaný prežívať úzkosti a nádeje svojho ľudu; konať v konkrétnych kontextoch svojej doby, častokrát charakterizovaných napätiami, spormi, nedôverou, neistotou a chudobou. Zoči-voči tým najbolestivejším situáciám prosme Boha o srdce, ktoré je schopné pohnutia, o schopnosť empatie. Neexistuje lepšie svedectvo ako byť nablízku v materiálnych a duchovných potrebách ľudí. Je to úloha nás biskupov, kňazov a rehoľníkov, dať ľuďom cítiť blízkosť Boha, jeho ruku, ktorá utešuje a uzdravuje; pristúpiť k ranám a slzám nášho ľudu; neúnavne otvárať srdce a vystierať ruku k tým, ktorí nás prosia o pomoc, ako aj k tým, čo nás o ňu možno za zahanbenia neprosia, no veľmi je potrebujú. Tu túžim vyjadriť moju uznanie rehoľným sestrám za to všetko, čo s veľkodušnosťou robia a osobitne za ich vernú a starostlivú prítomnosť.
Drahí kňazi, rehoľníci a rehoľníčky, povzbudzujem vás, aby ste s radosťou napredovali vo vašej pastoračnej službe, ktorej plodnosť určuje viera a milosť, ale aj svedectvo pokorného života vzdialeného od svetských záujmov. Prosím vás, neupadnite do pokušenia stať sa istým druhom elity uzavretej do seba. Veľkodušné a jasné svedectvo kňazov a rehoľníkov predstavuje príklad a pozvanie pre seminaristov a pre tých, ktorých Pán volá slúžiť mu. Stojac po boku mladých, pozývajúc ich zdieľať niektoré skúsenosti služby a modlitby, pomáhate im odhaľovať Kristovu lásku, ako aj to, aby sa otvorili Pánovmu volaniu. Veriaci laici nech vo vás môžu vidieť tú vernú a štedrú lásku, ktorú Kristus zanechal svojim učeníkom ako testament.
A pár slov osobitne pre vás, drahí seminaristi. Medzi toľkými krásnymi svedectvami zasvätených z vašej krajiny si pripomíname Božieho služobníka Petara Barbarića. On zjednocuje Hercegovinu, kde sa narodil, a Bosnu, kde zložil sľuby, ako aj všetkých klerikov, ako diecéznych tak aj rehoľných. Tento mladý kandidát kňazstva, so svojím životom plným čností, nech je pre všetkých veľkým príkladom.
Panna Mária je vždy po našom boku, ako starostlivá matka. Ona je prvá učeníčka Pána, ako aj príklad života oddaného jemu a bratom. Keď sa nachádzame v ťažkostiach alebo keď nás zastihne situácia v ktorej zakusujeme všetku našu bezmocnosť, obracajme sa k nej so synovskou dôverou. Ona nám vždy vraví, tak ako na svadbe v Káne: «Urobte všetko, čo vám povie!» (Jn 2,5). Učí nás načúvať Ježišovi a nasledovať jeho slovo, a to s vierou! Toto je jej tajomstvo, ktoré nám chce ako matka odovzdať: viera, tá pravá viera, ktorej stačí aj odrobinka na premiestnenie hôr!
S týmto dôveryplným odovzdaním sa môžeme Pánovi slúžiť s radosťou a byť všade zasievačmi nádeje. Uisťujem vás, že na vás pamätám v modlitbe a zo srdca žehnám vás všetkých a vaše spoločenstvá. Prosím vás, nezabudnite sa za mňa modliť.
6.6.2015 Pamatujte na svoje předky, kteří vám zanechali víru
Promluva papeže na setkání s kněžími a řeholnicemi, katedrála v Sarajevu
Připravil jsem si pro vás promluvu, ale po vyslechnutí svědectví tohoto kněze, řeholníka a této řeholní sestry cítím potřebu promluvit rovnou. Vyprávěli nám svůj život, svoje zkušenosti, věci krásné i nepěkné. Svoji připravenou promluvu, která je hezká předám kardinálovi arcibiskupovi..
Vaše svědectví mluvila sama sebe. Je to paměť vašeho lidu. Lid, který by zapomněl svoji minulost, nemá budoucnost. Je to paměť otců a matek vaší víry. Mluvili tři, ale za nimi je mnoho a mnoho dalších, kteří trpěli stejně. Drazí bratři a sestry, nemáte právo zapomenout na svoji minulost. Nikoli proto, abyste usilovali o pomstu, ale proto, abyste vytvářeli pokoj. Ne proto, abyste v tom spatřovali něco podivného, ale proto, abyste milovali jako oni. Ve vaší krvi, ve vašem povolání je povolání a krev těchto mučedníků, mnoha kněží, řeholníků, řeholnic a seminaristů. Apoštol Pavel v listu Židům říká: Pamatujte na svoje předky, kteří vám zanechali víru. Tentýž Pavel nám říká: „Pamatujte na Ježíše Krista,“ prvního mučedníka. Tito tři šli v Ježíšových stopách.
Chopte se paměti, abyste vytvářeli pokoj. Některá slova mi zůstala v srdci, zvláště jedno, které se opakovalo: odpuštění. Muž a žena, kteří se zasvětili Pánově službě a nedovedou odpustit, jsou k ničemu. Odpustit příteli, který tě počastoval nadávkou a s nímž jsi měl hádku, anebo sestře, která na tebe žárlí, není tak těžké. Odpustit však tomu, kdo tě bije, týrá, deptá a hrozí ti zbraní, že tě zabije, to je těžké. A oni odpustili a hlásají odpuštění.
Další slovo, které mi utkvělo, je těch 120 dní v koncentračním táboře. Častokrát nás duch tohoto světa vede k zapomenutí na naše předky, na utrpení našich předků! Ony dny jsou spočteny, nikoli po dnech, ale po minutách, protože každá minuta, každá hodina je trýzněním. Přebývat společně ve špíně a bez jídla, bez vody, v horku i mrazu… A my naříkáme, když nás bolí zub anebo je nám špatně, anebo chceme mít na pokoji televizor či jiné pohodlí a klevetíme o představené či představeném, když se nám kuchyně nezdá dost dobrá… Nezapomínejte, prosím, na svědectví svých předků. Myslete na to, co vytrpěli; myslete oněch šest litrů krve, které dostal tento otec – první, který mluvil – aby přežil. A veďte život hodný kříže Ježíše Krista.
Sestry, kněží, biskupové a seminaristé světáckého rázu, jsou karikaturou a nejsou k ničemu. Nemají paměť mučedníků. Ztratili paměť Ježíše Krista, Ukřižovaného, jedinou naši paměť.
Další věc, co mi přichází na mysl, je onen ozbrojenec, který daroval této řeholní sestře hrušku, a ona muslimka, která nyní žije v Americe a která jí přinesla jídlo… všichni jsme bratři. Onen ukrutník si myslel – nevím, co si myslel, ale dotkl se jej v srdci Duch svatý – možná si vzpomněl na svoji maminku a řekl: „Vezmi tu hrušku a nic neříkej!“ Ona muslimka byla nad náboženskými rozdíly, milovala. Věřila v Boha a prokazovala dobro.
Hledejte všichni dobro. Všichni mají tuto možnost rozsévat dobro. Všichni jsme Boží děti. Blahoslavení jste, že máte tak blízko tato svědectví: nezapomeňte na ně, prosím. Váš život touto vzpomínkou poroste. Myslím na onoho kněze, kterému zemřel tatínek, když byl dítětem, a potom maminka a sestra a zůstal sám… Byl však plodem lásky, manželské lásky. Myslete na onu sestru mučednici, i ona je dcerou rodiny. A myslete také na tohoto františkána a ony dvě františkánky. Vybavují se mi slova kardinála arcibiskupa: co bude se zahradou života, to znamená s rodinou? Stane se nepěkná věc, nepokvete. Modlete se za rodiny, aby rozkvetly mnoha dětmi a také mnoha povoláními.
A nakonec bych vám chtěl říci, že to, co jsme slyšeli, byly příběhy krutosti. I dnes v této světové válce vidíme mnoho, mnoho krutosti. Jednejte vždycky v protikladu ke krutosti. Buďte jemnocitní, chovejte se bratrsky a odpouštějte. A neste kříž Ježíše Krista. Církev, svatá Matka církev vás chce mít takovými, totiž maličkými, maličkými mučedníky, maličkými svědky Ježíšova kříže.
Pán ať vám žehná a prosím vás modlete se za mne. Děkuji.