9.9.2017 Príhovor pápeža Františka v Medellíne kňazom, rehoľníkom a ich rodinám
Drahí bratia biskupi, drahí kňazi, rehoľníci a rehoľníčky, seminaristi, drahé rodiny, drahí kolumbijskí priatelia!
Podobenstvo o pravom viniči, ktoré sme si práve vypočuli z Evanjelia sv. Jána je vsadené do kontextu Ježišovej poslednej večere. V tej atmosfére intímnosti, určitého napätia, ale plného lásky, Pán umýval nohy svojim učeníkom, chcel zvečniť svoju pamiatku v chlebe a víne, a tiež z hĺbky srdca prehovoril k tým, ktorých najviac miloval.
V ten prvý „eucharistický“ večer, počas toho prvého západu slnka po geste služby, Ježiš otvára svoje srdce; odovzdáva im svoj testament. A tak ako sa v tom večeradle potom aj naďalej stretávali apoštoli, spolu s niektorými ženami a Máriou, Ježišovou matkou (por. Sk 1,13-14), tak aj dnes tu, na tomto mieste sme sa zhromaždili, aby sme ho počúvali, aby sme sa počúvali.
Sestra Leidy od sv. Jozefa, María Isabel a páter Juan Felipe nám povedali svoje svedectvo; aj každý z nás, ktorí sme tu, by mohol rozprávať vlastný príbeh povolania. A čo by sme mali všetci spoločné, je skúsenosť s Ježišom, ktorý nám ide oproti, predchádza nás a „chytil“ nás takto za srdce. Ako hovorí Dokument z Aparecidy: «Poznať Ježiša je najkrajší dar, aký len niekto môže dostať; to, že sme ho stretli, je najlepšia vec, aká sa nám v živote mohla prihodiť, a dávať ho spoznať našimi slovami a skutkami je pre nás radosťou» (č. 29), radosťou z evanjelizovania.
Mnohí z vás, mladých, ste objavili tohto živého Ježiša vo vašich komunitách; komunitách s nákazlivým apoštolským nadšením, ktoré nadchýnajú a priťahujú. Kde je život, nadšenie, chuť prinášať Krista iným, tam sa rodia rýdze povolania. Z bratského a horlivého života v komunite sa rodí túžba zasvätiť sa úplne Bohu a evanjelizácii (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 107). Mladí sú od prirodzenosti nepokojní, niečo hľadajú – alebo sa mýlim?
Tu sa chcem na chvíľu pristaviť a povedať jednu bolestivú spomienku. To je vsuvka. Mladí sú od prirodzenosti nepokojní, nepokoj mnoho krát podvedený, ničený drogovými nájomnými vrahmi. Medellín mi privádza na myseľ túto spomienku, pripomína mi mnohé mladé životy zlomené, vylúčené, zničené. Pozývam vás mať na pamäti, sprevádzať tento smútočný sprievod, vyprosovať odpustenie pre tých, čo zničili túžby toľkých mladých ľudí, prosiť Pána, aby obrátil ich srdcia, aby sa skončila táto porážka mladej ľudskosti.
Mladí sú od prirodzenosti nepokojní, niečo hľadajú. A hoci sme svedkami krízy angažovanosti a spoločenských vzťahov, je veľa mladých, ktorí sa spoločne mobilizujú proti zlu vo svete a venujú sa rôznym formám aktivizmu a dobrovoľníctva. Je ich veľa. Niektorí sú naozaj praktizujúcimi katolíkmi, no mnohí sú takí katolíci ako „rosa z ruží“ – ako hovorila moja babka –; iní nevedia, či veria alebo neveria… Ale tento nepokoj ich pobáda niečo robiť pre iných, tento nepokoj napĺňa dobrovoľníctvo po celom svete mladými tvárami.
Je potrebné usmerniť tento nepokoj. Keď to robia z lásky ku Kristovi, cítiac sa súčasťou komunity, stávajú sa „pútnikmi viery“, šťastní, že môžu prinášať Krista do každej ulice, na každé námestie, do každého kúta zeme (porov. Evangelii gaudium, 107). A koľkí, bez toho aby vedeli, že ho prinášajú, prinášajú ho! Je to cenné, ísť do ulíc slúžiac, byť pútnikmi viery, z ktorej možno sami nerozumejú všetkému; je to svedectvo, svedectvo, ktoré nás otvára pre činnosť Ducha Svätého, ktorý vstupuje do našich sŕdc a bude v nich pracovať.
Na jednej z ciest počas Svetových dní mládeže v Poľsku [Krakov 2016], počas obeda s mladými – za účasti 15 mladých ľudí a arcibiskupa – sa ma jeden z nich opýtal: „Čo môžem povedať môjmu spolužiakovi, mladému človeku, ktorý je ateista, ktorý neverí? Aké argumenty mu môžem uviesť?“ A spontánne som mu odpovedal: „Pozri, to posledné, čo by si mal robiť, je niečo mu hovoriť!“ Ostal prekvapený. Začni konať, začni sa správať tak, že nepokoj, ktorý má vo svojom vnútri, ho privedie k zvedavosti a opýta sa ťa. A keď sa ťa opýta na tvoje svedectvo, vtedy môžeš začať niečo hovoriť. Tak veľmi je dôležité toto byť pútnikmi, pútnikmi viery, pútnikmi života.
Vinič, o ktorom hovorí Ježiš v texte, ktorý tu zaznel, to je vinič, ktorým je celý „ľud zmluvy“. Proroci ako Jeremiáš, Izaiáš a Ezechiel o tomto ľude hovoria prirovnávajúc ho k viniču. Aj jeden žalm, 80-ty, hovorí: «Z Egypta si preniesol vinicu, […]. Pôdu si pripravil pre ňu, zasadil si jej korene a zaplnila krajinu» (Ž 80,9-10). Niekedy vyjadrujú radosť Boha zo svojho viniča, inokedy jeho hnev, sklamanie alebo opovrhnutie […]; avšak Boh sa nikdy neprestane zaujímať o svoj vinič, nikdy neprestane trpieť pre jeho odlúčenia – ak sa ja vzdialim, On trpí vo svojom srdci – nikdy neprestane ísť v ústrety tomuto ľudu, ktorý keď sa od Neho vzdiali, usychá, zhára a ničí sa.
Aká je zem, aké sú živiny a aká podpora tam, kde rastie tento vinič v Kolumbii? V akých prostrediach sa rodí ovocie povolaní zvláštneho zasvätenia? Určite v prostrediach plných protirečení, pološera a situácií zložitých vzťahov. Radi by sme mali do činenia s pokojnejším svetom, s vyrovnanejšími rodinami a vzťahmi, ale sme vo vnútri tejto epochálnej zmeny, tejto kultúrnej krízy; a uprostred nej, berúc ju do úvahy, Boh stále povoláva.
A nechoďte za mnou, aby ste mi vykladali: „Istotne nie je tak veľa povolaní osobitného zasvätenia, pretože to je zrejmé pri tejto kríze, čo prežívame…“ – Viete čo to je? Je to báchorka! Jasné? Aj uprostred tejto krízy Boh naďalej povoláva. Bolo by takmer ilúziou myslieť si, že vy všetci ste začuli volanie Pána v rodinách založených na pevnej láske, plnej hodnôt ako veľkodušnosť, horlivosť, vernosť a trpezlivosť (porov. Apoštolská exhortácia Amoris laetitia, 5). Niektorí áno, ale nie všetci. Niektoré rodiny, dal by Boh, aby ich bolo veľa, sú také. Ale stáť nohami na zemi znamená uznať, že naše cesty povolania, zrod Božieho povolania má u nás bližšie k tomu, čo opisuje Božie slovo a čo veľmi dobre pozná Kolumbia: «cesta utrpenia a krvi […] bratovražedné násilie Kaina voči Ábelovi a rozličné hádky medzi deťmi a manželkami patriarchov Abraháma, Izáka a Jakuba až po tragédie, ktoré napĺňajú krvou rodinu Dávida, až po rôzne rodinné ťažkosti, ktoré poznačujú rozprávanie Tobiáša alebo trpké vyznanie opusteného Jóba» (Amoris laetitia, 20).
A už od začiatku to tak bolo: nemyslite na ideálnu situáciu, toto je reálna situácia. Boh prejavuje svoju blízkosť a svoju voľbu kde chce, v zemi v ktorej chce, a v takej aká je v tom momente, s konkrétnymi protikladmi, tak ako on chce. On mení beh udalostí povolávajúc mužov a ženy v krehkosti ich osobných dejín a dejín spoločenstva. Nemajme strach z tohto zložitého sveta.
Včera večer jedna dievčina, ktorá je „inak obdarovaná“, zo skupiny, ktorá ma pozdravila a privítala na Nunciatúre povedala, že v jadre človeka je zraniteľnosť, a vysvetlila prečo. A prišlo mi na myseľ opýtať sa jej: „Sme všetci zraniteľní?“ – „Áno, všetci“ – „Ale je niekto kto nie je zraniteľný?“. A ona mi odpovedala: „Boh“. Ale Boh sa chcel stať zraniteľným, želal si vyjsť a kráčať s nami po ceste, žiť náš príbeh taký aký je. Chcel sa stať človekom uprostred rozporu, uprostred niečoho nepochopiteľného, so súhlasom dievčiny, ktorá nechápala, ale poslúchla a spravodlivého muža, ktorý robil to, čo mu bolo povedané, ale toto všetko uprostred toľkých protirečení.
Nemajme strach na tejto komplikovanej zemi! Boh vždy konal zázraky dobrej úrody hrozna, ako aj dobrých koláčov na raňajky. Nech nechýbajú povolania v žiadnej komunite, v žiadnej rodine v Medellíne! A keď na raňajky nájdete jedno z týchto milých prekvapení, poviete: „Ó, aké pekné! A Boh je schopný niečo so mnou spraviť?“ Proste ho o to, predtým ako to zjete! Proste ho o to.
A tento vinič – a je to ten Ježišov – má znaky toho pravého. On použil toto prídavné meno už pri iných príležitostiach v Evanjeliu sv. Jána: pravé svetlo, pravý chlieb z neba, pravé svedectvo. Teda pravda nie je niečo, čo dostávame, ako chlieb alebo svetlo, ale niečo, čo pochádza zvnútra. Sme ľud vyvolený pre pravdu a naše povolanie musí byť v pravde. Ak sme výhonky tohto viniča, ak naše povolanie je naštepené v Ježišovi, nie je priestor pre podvod, neúprimnosť a malicherné rozhodnutia. Všetci musíme dávať pozor, aby každý výhonok slúžil tomu, na čo bol určený: aby prinášal ovocie.
Som pripravený prinášať ovocie? Už od začiatku musia tí, ktorým prináleží úloha sprevádzať povolania, motivovať k čistému úmyslu, čiže ku skutočnej túžbe premieňať sa v Krista, pastiera, priateľa a ženícha. Ak cesty nie sú živené touto pravou miazgou, ktorou je Duch Ježiša, zažívame vyprahnutosť a Boh so smútkom objavuje už mŕtve púčiky. Povolania k zvláštnemu zasväteniu zomierajú, keď sa chcú živiť poctami, keď sú podnecované hľadaním osobnej spokojnosti a sociálneho postupu, keď motiváciou je „postup v spoločenskom rebríčku“, priľnutie k materiálnym záujmom, aj ako dôsledok chyby baženia po zisku.
Povedal som už pri iných príležitostiach a chcem to zopakovať ako niečo čo je skutočné a isté, nezabudnite na to: diabol vchádza cez peňaženku. Vždy. Toto sa netýka len začiatkov, všetci musíme byť pozorní, pretože korupcia mužov a žien v Cirkvi začína tak, pozvoľna, a potom – hovorí to sám Ježiš – zapustí korene v srdci a končí odstránením Boha z vlastného života. «Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone» (Mt 6,24). Ježiš hovorí: „Nemôže sa slúžiť dvom pánom“. Dvom pánom: je to ako keby boli dvaja páni sveta. Nedá sa slúžiť Bohu a peniazom. Ježiš dáva peniazom titul „pán“! Čo chce povedať? Že ak si ťa chytí, už ťa nepustí: bude tvojim pánom začínajúc od srdca. Pozor! Nemôžeme ťažiť z nášho rehoľného stavu a z dobroty našich ľudí, aby nám slúžili a aby sme získali materiálne výhody.
Sú situácie, postoje a rozhodnutia, ktoré vykazujú znaky vyprahnutosti a smrti – kedy to nastáva? Nesmú naďalej spomaľovať tok miazgy, ktorá vyživuje a dáva život! Otrava lži, skrytých záujmov, manipulácie a zneužívania Božieho ľudu, tých najslabších a zvlášť starých ľudí a detí nemôže mať miesto v našom spoločenstve. Keď zasvätený alebo zasvätená osoba, komunita, inštitúcia – či už farnosť alebo akákoľvek iná – sa rozhodne ísť týmto štýlom, je to suchý výhonok. Treba si len sadnúť a môžeme čakať, že ho Pán príde odrezať.
Ale Boh nielen odrezáva; podobenstvo ďalej hovorí, že Boh vinič čistí od nedokonalostí. Je to krásne prerezávanie! Bolí, ale je dobré. Prísľub je, že prinesieme ovocie, a to v hojnosti, ako pšeničné zrno, ak sme schopní darovať sa, dať slobodne život. V Kolumbii máme príklady toho, že je to možné.
Spomeňme si na Lauru Montoya [pozn. kolumbijská svätica, zakladateľka kongregácie Sestier misionárok Nepoškvrnenej Panny Márie a sv. Kataríny Sienskej, žila v rokoch 1874 – 1949, kanonizoval ju pápež František v roku 2013], obdivuhodnú rehoľnú sestru, ktorej relikvie sú tu. Ona sa z tohto mesta veľkodušne vydala na veľké misionárske dielo v prospech domorodých obyvateľov celej krajiny. Koľko nás toho učí táto zasvätená žena tichou odovzdanosťou, ktorú žila v odriekaní, s jedinou túžbou zjavovať materskú tvár Boha!
Takisto môžeme spomenúť aj blahoslaveného Mariana de Jesús Euse Hoyosa [pozn. kolumbijský kňaz, žil v rokoch 1845 – 1926, blahorečil ho Ján Pavol II. v roku 2000], jedného z prvých žiakov Seminára v Medellíne, a iných kolumbijských kňazov a rehoľníc, ktorých kanonizačné procesy sa už začali; ale aj mnohých iných, tisíce neznámych Kolumbijčanov, ktorí sa v jednoduchosti každodenného života dokázali darovať pre Evanjelium, na ktorých vy určite budete pamätať a budú motiváciou v oddanosti. Všetci nám ukazujú, že je možné verne nasledovať volanie Pána a prinášať veľa ovocia, aj teraz v tomto čase a na tomto mieste.
Dobrou správou je, že On je ochotný očisťovať nás; dobrá správa je, že ešte nie sme „hotoví“, sme ešte v „procese výroby“ a ako dobrí učeníci kráčame. A ako odrezáva Ježiš prvky smrti, ktoré rastú v našom živote a deformujú jeho volanie? Tým, že nás pozýva, aby sme zostávali v ňom; zostávať neznamená len zotrvávať, ale udržiavať životodarný vzťah, existenčný a absolútne nutný. Znamená to žiť a rásť v plodnej jednote s Ježišom, prameňom večného života. Zostávať v Ježišovi nemôže byť len pasívnym postojom alebo jednoduchým odovzdaním sa bez dôsledkov v každodennom živote. Má to vždy nejaký dôsledok, vždy. A dovoľte mi navrhnúť –pretože už začínam byť zdĺhavý… [kričia: „Nie!“] – samozrejme, že nepoviete „áno“, a teda neverím vám! – dovoľte mi navrhnúť vám tri spôsoby, ako sa toto zostávanie môže stať efektívnym, ktoré vám môžu pomôcť ostať v Ježišovi.
So skutkami a slovami Ježiša, ktoré sú prejavom lásky k blízkym a hľadaním stratených; s jemnocitom i pevnosťou pri odhaľovaní hriechu a ohlasovaní Evanjelia; s radosťou a veľkodušnosťou v obetovaní sa a v službe, predovšetkým tým najmenším, a rozhodným odmietaním pokušenia považovať všetko za stratené, prispôsobiť sa alebo sa stať tými, čo sa zaoberajú len nešťastiami. Koľkokrát sa pri počúvaní zasvätených mužov a žien zdá, akoby namiesto toho, aby sa zaoberali radosťou, rastom, životom, zaoberajú sa nešťastím a prežívajú čas lamentovaním nad nešťastiami tohto sveta. To je neplodnosť, neplodnosť toho, kto je neschopný dotýkať sa trpiaceho Kristovho tela.
Dávajúc prednosť v záujme tohto poznania stretávaniu sa so Svätým písmom, predovšetkým s Evanjeliom, v ktorom sa k nám Kristus prihovára, zjavuje nám svoju bezpodmienečnú lásku k Otcovi, infikuje nás radosťou, ktorá pramení z poslušnosti jeho vôli a zo služby bratom. Chcem vám položiť jednu otázku, ale neodpovedajte, každý nech si odpovie sám pre seba. Koľko minút alebo hodín čítam každý deň Evanjelium alebo Sväté písmo? Odpovedzte si. Kto nepozná Písmo, nepozná Ježiša. Kto nemiluje Písmo, nemiluje Ježiša (porov. sv. Hieronym, Prolég ku komentáru k prorokovi Izaiášovi, PL 24, 17). Venujme čas modlitbe čítania Slova! Aby sme v ňom počuli, čo Boh chce pre nás a pre náš ľud.
Nech nám celé naše štúdium pomôže byť schopnými interpretovať skutočnosť Božími očami, aby to nebolo štúdium unikajúce od toho, čím žije náš ľud, a aby nebolo ani nasledovaním módnych trendov a ideológií. Nech nežije z nostalgií a nesnaží sa okliešťujúco zmocniť tajomstva; nech sa nesnaží odpovedať na otázky, ktoré si nikto viac nekladie, a nechávať tak v neživotnom prázdne tých, ktorí nám kladú otázky vychádzajúce zo súradníc ich svetov a kultúr.
Zostávať [v Ježišovi] a kontemplovať jeho božstvo tým, že urobíme modlitbu základnou súčasťou nášho života a apoštolskej služby. Modlitba nás oslobodzuje od záťaže svetskosti, učí nás žiť radostne, rozhodovať sa s odstupom od povrchnosti, v autentickej slobode. Cez modlitbu rastieme v slobode, cez modlitbu sa učíme byť slobodný. Modlitba nás oslobodzuje od tendencie byť zameraní na seba samých, skrývať sa v takej náboženskej skúsenosti, ktorá je prázdna, a vedie nás k tomu, aby sme sa poddajne vložili do Božích rúk a konali jeho vôľu v súlade s jeho plánom spásy. A v modlitbe – chcem vám poradiť tiež jednu vec: proste, kontemplujte, ďakujte, orodujte, ale zvyknite si tiež adorovať. Nie je veľmi v móde adorovať. Navyknite si adorovať. Naučte sa adorovať v tichu. Naučte sa takto modliť.
Sme mužmi a ženami, ktorí boli zmierení, aby zmierovali. To, že sme boli povolaní neznamená mať diplom dobrého správania a bezhriešnosti; nie sme vystrojení aurou svätosti. Beda rehoľníkovi, zasvätenému, kňazovi, sestre, čo žije s tvárou svätého obrázka, beda! Všetci sme hriešnici, všetci. A potrebujeme odpustenie a Božie milosrdenstvo, aby sme každý deň znovu vstali; On odtŕha to, čo nie je dobré a čo sme spravili zle, vyhadzuje to von z vinice a spaľuje to. Očisťuje nás, aby sme mohli prinášať ovocie. Taká je milosrdná vernosť Boha k svojmu ľudu, ktorého sme súčasťou. On nás nikdy nenechá na okraji cesty, nikdy. Boh robí všetko pre to, aby nad nami nezvíťazil hriech a nezavrel dvere nášho života pred budúcnosťou plnou nádeje a radosti. On urobí všetko, aby tomu zabránil. A ak sa to nedarí, ostáva nablízku, až kým mi nepríde na myseľ pozrieť hore, aby som si uvedomil, že som padol. On je taký.
V knihe Genezis, po potope, Noe sadí vinič ako znamenie nového začiatku; a na konci knihy Exodus sa tí, ktorých Mojžiš poslal preskúmať zasľúbenú zem, vracajú so strapcom hrozna v tejto veľkosti [naznačuje veľkosť], znamením zeme, v ktorej tečie mlieko a med. Boh bol pozorný k nám, k našim spoločenstvám a k našim rodinám: sú tu prítomné, a vidí sa mi to veľmi pekné, že sú tu otcovia a matky zasvätených, kňazov a seminaristov. Boh zhliadol na nás, na naše komunity a rodiny. Pán obrátil svoj zrak ku Kolumbii: vy ste znamením tejto lásky zaľúbenia. Teraz je rad na nás, aby sme ponúkli celú našu lásku a službu napojení na Ježiša Krista, ktorý je náš vinič. A boli prísľubom nového začiatku pre Kolumbiu, ktorá tak ako Noe dáva potopu za svoj chrbát – potopu hádok a násilia – a ktorá chce prinášať hojné ovocie spravodlivosti a pokoja, stretnutia a solidárnosti. Nech vás Boh žehná! Nech Boh žehná zasvätený život v Kolumbii. A nezabudnite sa za mňa modliť, aby aj mňa požehnal. Ďakujem!