9.8.2020 Anjel Pána: Mať vieru znamená mať uprostred búrky srdce upriamené na Boha
Evanjeliový úryvok dnešnej nedele (porov. Mt 14,22-33) rozpráva o Ježišovi, ktorý kráča po vodách jazera v búrke. Potom ako nasýtil zástupy piatimi chlebmi a dvoma rybami – ako sme počuli minulú nedeľu – Ježiš káže učeníkom nastúpiť na loď a vrátiť sa na druhý breh. Sám vyprevadí ľudí a potom osamote vystúpi na vrch modliť sa. Tam sa vnára do spoločenstva s Otcom.
Počas nočnej plavby cez jazero loďku učeníkov zastihne náhla búrka s vetrom. Na jazere je to bežné. V istom okamihu učeníci vidia niekoho, kto kráča po vode smerom k nim. Šokovaní si myslia, že je to mátoha a od strachu kričia. Ježiš ich ale upokojuje: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“. Peter teda – Peter, ktorý bol taký odhodlaný – odpovedá: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode“. Je to výzva. A Ježiš mu hovorí: „Poď!“. Peter vystúpi z loďky a urobí niekoľko krokov; potom mu ale vietor a vlny naženú strach a začína sa topiť. Kričí: „Pane, zachráň ma!“, a Ježiš ho uchopí za ruku a povie mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?“.
Tento príbeh je pozvaním s dôverou sa oddať Bohu v každom okamihu nášho života, najmä v časoch skúšky a nepokoja. Keď silne cítime pochybnosti a strach, keď sa nám zdá, že sa topíme, v ťažkých momentoch života, keď sa všetko mení na temnotu, nesmieme sa hanbiť zakričať ako Peter: „Pane, zachráň ma!“ (v. 30).
Klopať na srdce Boha, klopať na srdce Ježiša: „Pane, zachráň ma!“. Je to nádherná modlitba. Môžeme ju zopakovať mnohokrát: „Pane, zachráň ma!“. A Ježišovo gesto, keď ihneď vystiera svoju ruku a zachytáva ruku svojho priateľa, treba dlho kontemplovať: toto je Ježiš, takto koná Ježiš, Ježiš je rukou Otca, ktorý nás nikdy neopustí; mocnou a vernou rukou Otca, ktorý stále chce iba naše dobro.
Boh nie je veľké burácanie, Boh nie je uragán, nie je požiar, nie je zemetrasenie – ako nám to dnes pripomína aj príbeh proroka Eliáša; Boh je jemný vánok – doslova sa píše, že je „zvuk jemného ticha“ –, ktorý sa nevnucuje, ale žiada načúvanie (porov. 1 Kr 19,11-13).
Mať vieru znamená, mať uprostred búrky srdce upriamené na Boha, na jeho lásku, na jeho otcovskú nehu. Práve tomuto chcel Ježiš naučiť Petra a učeníkov, a aj nás dnes. V temných chvíľach, v okamihoch smútku, on veľmi dobre vie, že je naša viera slabá – my všetci sme maloverní, my všetci, aj ja, všetci – a že naše putovanie môže byť plné utrpenia, môžu ho zatarasiť nepriaznivé sily. Ale on je Zmŕtvychvstalý! Nezabudnime na to: on je Pán, ktorý prešiel smrťou, aby nás priviedol k záchrane. Ešte skôr ako ho my začneme hľadať, on stojí pri nás. A zdvíhajúc nás z našich pádov nám dáva rásť vo viere. Možno vo tme kričíme: „Pane! Pane!“, mysliac si, že je ďaleko. A on hovorí: „Som tu!“ Ach, bol so mnou! Taký je Pán.
Loďka zmietaná búrkou je obrazom Cirkvi, ktorú v každom čase stretávajú protivetry, niekedy veľmi tvrdé skúšky: len si spomeňme na niektoré dlhé a zúrivé prenasledovania v minulom storočí, no ešte i dnes v niektorých častiach sveta. V takých časoch môže prísť na Cirkev pokušenie myslieť si, že ju azda Boh opustil. V skutočnosti však práve tieto chvíle dávajú najviac zažiariť svedectvu viery, svedectvu lásky, svedectvu nádeje. Je to prítomnosť vzkrieseného Krista v jeho Cirkvi, ktorá udeľuje milosť svedectva až po mučeníctvo, ktoré dáva vzklíčiť novým kresťanom a ovociu zmierenia a pokoja pre celý svet.
Nech nám príhovor Panny Márie pomáha vytrvať vo viere a bratskej láske, keď tma a búrky života uvádzajú do krízy našu dôveru v Boha.