9.5.2019 Pápež: Reforma církvi začína pokorou
Pri večernom stretnutí v Lateránskej bazilike pápež František na prvom mieste vyslovil ostré varovanie pred pokušením funkcionalizmu v diecézach i pred upínaním sa na predstavu vybudovania „dokonalého poriadku“ formou funkčnej reorganizácie, avšak bez skutočnej múdrosti a bez „kerygmy“, čiže ohlasovania evanjeliovej blahozvesti. Dnes sme naopak povolaní obstáť uprostred akceptovania nerovnováhy vecí, „nemôžeme urobiť niečo dobré, evanjeliové, ak máme strach z nerovnováhy“, zdôraznil Svätý Otec:
„Prvým pokušením, ktoré môže prísť po počúvaní mnohých ťažkostí, problémov, mnohých vecí, ktoré chýbajú, je: «Nie, nie, musíme zreorganizovať mesto. Zreorganizovať diecézu, dať všetko na svoje miesto, urobiť poriadok». (…) Áno, budú zreorganizované, no takto sme dali do poriadku múzeum. Cirkevné múzeum mesta: všetko je na poriadku. Toto znamená skultivovať veci, skultivovať mladých, skultivovať srdce ľudí, skultivovať rodiny… robiť anglický krasopis, všetko je dokonalé. Toto by však bolo tým najväčším hriechom svetskosti a protievanjeliového svetského ducha.
Nejde o „reorganizáciu- všetko urovnať a uhladiť“. Toto mesto sa ocitlo v nerovnováhe, nerovnováhe mladých, seniorov, rodín… nerovnováha vzťahov s deťmi… Dnes sme boli povolaní obstáť v nerovnováhe. Nemôžeme urobiť niečo dobré, evanjeliové, ak máme strach z nerovnováhy. Musíme uchopiť nerovnováhu do rúk: toto nám hovorí Pán, pretože Evanjelium – verím, že mi rozumiete – je nerovnovážna náuka. Vezmime si blahoslavenstvá, zaslúžia si Nobelovu cenu za nerovnováhu. Evanjelium je také.“
Pokušenie riešiť pastoračnú situáciu reorganizovaním pomenoval pápež František aj typicky talianskym výrazom: „Je to «gattopardizmus»: chcieť zmeniť všetko, aby sa nezmenilo nič
„Cirkevní ľudia“ žijú v klame, že správnym usporiadaním dospejeme ku krásnej a funkčnej diecéze, ale neuvedomujú si, že sa vzďaľujú Ježišovi Kristovi. Namiesto harmónie v kráse uctievajú harmóniu účelovej svetskosti.
„Podľahli sme tejto funkcionalistickej diktatúre. Ide o novú ideologickú kolonizáciu, ktorá sa nás snaží presvedčiť, že evanjelium je múdrosť a náuka, nie však hlásanie, teda kerygma. Mnohí preto kerygmu opúšťajú, vymýšľajú si synody a protisynody, čo sú všetko snahy o systematizáciu. Prečo? Pretože k synode je potrebný Duch Svätý, ktorý kopne do stola, prevráti ho a všetko znovu začne od začiatku. „
Udomácňuje sa vo svojich ideách, pastoračných plánoch a prefabrikovaných riešeniach, ale nie vo svojom srdci, konštatoval František. Preto nevieme načúvať volanie dnešných ľudí a nechápeme, čo od Pána žiadajú. Ak má cirkev v meste prekonať túto hluchotu, požaduje sa na nej trojica postojov– pokora, nezištnosť a život podľa blahoslavenstiev–
Ďalšou dôležitou výzvou pápeža pre Rímsku diecézu je pokora. Pretože „ten, kto hľadá vlastnú slávu, nebude vedieť počúvať druhých a ani načúvať Bohu“ a spolupracovať tak na jeho misii,
„Dobre si uchovajte v hlave i v srdci, že keď Pán chce obrátiť svoju Cirkev, čiže keď chce, aby bola bližšie pri ňom, aby bola kresťanskejšia, vždy to robí takto: vezme toho najmenšieho a postaví ho do centra. Pozývajúc tak všetkých, aby sa stali malými a aby sa pokorili – hovorí doslovne evanjeliový text – aby sme sa stali maličkými, tak, ako to urobil on, Ježiš.
Reforma Cirkvi sa začína pokorou a pokora sa rodí a rastie prostredníctvom nášho pokorovania. Týmto spôsobom neutralizuje naše predstieranie toho, že sme veľkí: Pán neberie do rúk dieťa preto, že je najnevinnejšie alebo preto, že je najjednoduchšie, ale preto, že v tom čase deti pod 12 rokov nemali žiadny spoločenský význam.
Jedine ten, kto nasleduje Ježiša po tejto ceste pokory a stáva sa maličkým, môže skutočne prispieť k poslaniu, ktoré nám zveruje Pán. Ten, kto hľadá vlastnú slávu, nebude vedieť počúvať druhých, ani načúvať Bohu. Ako bude takto môcť spolupracovať na misii?“
Ako by človek hľadajúci vlastnú slávu mohol rozpoznať a prijať Ježiša v maličkých volajúcich k Bohu? Celý jeho vnútorný priestor zaberá on sám, pripadne skupina, do ktorej patrí, teda ľudia ako my, kvôli ktorým mu nezostáva čas pre druhých
Ak sa chceme naučiť počúvať, nesmieme v srdci pohŕdať týmito maličkými, či už je to ktokoľvek – osirelí mladí ľudia, ktorí skončili na drogách, rodiny preťažené každodennosťou a s rozvrátenými vzťahmi, hriešnici, chudáci, cudzinci, ľudia, ktorí stratili vieru, ľudia, ktorí vieru nikdy nemali, starí ľudia, postihnutí,
Na druhých môžeme hľadieť z výšky jedine vtedy, keď im pomáhame povstať. Pýcha a povýšeneckosť nám zabraňujú načúvať volaniu druhých, ktoré je v podstate túžbou po spáse, je volaním Ducha Svätého vrátiť sa na správnu cestu.
„Nepokorý a pohŕdavý človek nikde nebude dobrý evanjelizátor, pretože neprehliadne za vonkajšie zdanie. Uvažuje o druhých ako nepriateľoch a bezbožníkochi, čím prichádza o príležitosť, ako započuť krik, ktorý sa derie z ich vnútra. Onen krik, častokrát bolestný a snívajúci o čomsi inom, ktorým sa dáva najavo potreba spásy. Ak nám pýcha a domnelá morálna nadradenosť neotupí sluch, uvedomíme si, že v kriku mnohých ľudí stoná Duch Svätý. Duch, ktorý nás nekolíše do uspokojenia, ale opätovne poháňa na cestu. Duch, ktorý nás zachráni pred diecéznym usporiadaním, ktoré je v skutočnosti len kamuflážou, teda snahou všetko zmeniť, aby sa nezmenilo nič. „„
Druhou podmienkou k správnemu načúvaniu je podľa Svätého Otca nezištnosť, vhodne opísaná v evanjeliovom podobenstve o stratenej ovci. Pastier tu neháji žiadny osobný záujem, jeho jediná starosť spočíva v tom, aby sa nikto nestratil. Ako je to s našou cirkevnou činnosťou ?, pýtal sa František. Konáme ju – napríklad – z márnivosti?
„Nezištnosť ohľadom nás samých je nevyhnutnou podmienkou k tomu, aby sme mohli byť plní záujmu o Boha a o iných, aby sme im mohli skutočne načúvať. Je tu „hriech zrkadla“. A my, kňazi, sestry, laici s povolaním pracovať, mnohokrát padáme do tohto hriechu zrkadla. Volá sa narcizmus a zakladanie si na sebe.
Hriechy zrkadla nás udúšajú. Pán začul volanie ľudí, ktorých postretol, a bol im nablízku, pretože nemal nič, čo by si bránil, ani nič čo by stratil, nemal „zrkadlo“: mal svedomie v modlitbe, v kontemplácii s Otcom a v pomazaní Duchom Svätým.“
„My sme naopak často posadnutí niekoľko málo vybranými ovcami, ktoré nám zostali v ohrádke a celý čas si ich kefujeme. Nemáme odvahu, aby sme sa vydali hľadať tie ostatné, stratené, ktoré chodia chodníkmi, na ktoré sme nikdy nevkročili. Pekne prosím, presvedčte sa o tom, že pre dobro misie sa oplatí všetko obetovať a opustiť. Zbavme sa pýchy, buďme pokorní, zanechajme blahobyt a záujem o seba nahraďme záujmom o druhých.
Posledným aspektom potrebným pre správne načúvanie je duch blahoslavenstiev:
Srdce, ktoré dokáže načúvať volania dnešných ľudí, samo na sebe prežilo blahoslavenstvá. Blahoslavenstvá sú kresťanským posolstvom, ale aj tým ľudským. (…) Je to posolstvo, ktoré ti dáva žiť, posolstvo novosti… Mne vždy pomáhalo myslieť na to, že oslovujú aj pohanských či agnostických ľudí. Sám Gándhí sa priznal, že to bol jeho najobľúbenejší text. Blahoslavenstvá – znamená to, že som sa od Pána a od života naučil, kde je skutočné šťastie, to, ktoré nám dáva Pán a tiež to znamená vedieť rozlišovať, kde ho hľadať, pomáhať druhým nachádzať ho bez toho, aby sme si pomýlili cestu.
„Ten, kto si pomýli cestu či ten kto sa potkne, možno predstierajúc, že kráča po Božej ceste, riskuje, že bude viesť k pomýleniu či prešľapu aj druhých. Vidíme to na niektorých pelagiánskych hnutiach či na niektorých ezoterických hnutiach alebo na niektorých gnostických hnutiach, ktoré sú dnes medzi nami: tieto všetky sa potkýnajú, každé z nich; sú neschopné ísť smerom k horizontu; idú trochu vpred, aby sa zas vrátili k sebe samým…
Sú to egocentrické ponuky. Naopak, blahoslavenstvá sú teocentrické, hľadia na život, vedú ťa vpred, zbavujú ťa materiálnych vecí, no odľahčia ťa pre nasledovanie Ježiša. A Ježiš hovorí o tom, aby sme nepohoršovali maličkých. Prečo? Pretože pohoršenie je kameň úrazu.“
Krehkým ľuďom, zranených životom či hriechom, maličkým, ktorí kričia k Bohu, môžeme a máme prinášať život, plynúci z blahoslavenstiev, ktorý sme sami zakúsili. Teda radosť zo stretnutia s milosrdným Bohom, krásu spoločného života v rodine, kde sme prijatí takí, akí sme, a kde vládnu skutočne ľudské vzťahy, preniknuté miernosťou. „
„Nepohoršujme maličkých. Neupadajme do ľahostajnosti. Ak ponúkame divadlo ako na tej fotografii, ako komunita namyslená, zištná, smutná, ktorá žije konkurenciou konfliktom, vyraďovaním, potom si zasluhujeme Ježišove slová: «Nepotrebujem vás, neslúžite mi nanič.» Naopak, pretože je tu riziko, že vykonáte veľa škôd – povedal by Ježiš – bolo by lepšie, keby ste zmizli, vrhnúc sa na dno mora. Aby ste nespôsobovali škandál. Rím je trochu vzdialený od mora, no môžeme povedať: «Choď sa hodiť do Tiberu».“
Svätý Otec členom zhromaždenia odporučil vrátiť sa k dvom dokumentom: k apoštolskej exhortácii Pavla VI. Evangelii nuntiandi a tiež k jeho vlastnej apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium, konkrétne k bodom 61-75 druhej kapitoly, týkajúcim sa výziev mestskej kultúry.