9.4.2020 Pápež slávil pamiatku Pánovej večere: Ďakujem Bohu za vás, kňazi
Eucharistia, služba, pomazanie.
Realita, ktorú prežívame dnes, na tejto bohoslužbe:. Pán chce zostať s nami, v Eucharistii, a my sa stávame Pánovými svätostánkami: nesieme Pána so sebou, keďže on sám nám hovorí, že ak nebudeme jesť jeho telo a nebudeme piť jeho krv, nevstúpime do nebeského kráľovstva. Toto je tajomstvo chleba a vína, Pána s nami, v nás, v našom vnútri.
Služba: to gesto, ktoré je podmienkou pre vstup do nebeského kráľovstva. Máme slúžiť, áno, všetci. Avšak Pán, v tejto výmene slov, ktorú má s Petrom, mu dáva porozumieť, že pre vstup do nebeského kráľovstva musíme nechať, aby nám Pán slúžil, aby Boží služobník bol naším služobníkom. A toto je náročné chápať. Ak ja nenechám, aby bol Pán mojím služobníkom, aby ma Pán umyl, dal mi rásť, odpustil mi, nevojdem do nebeského kráľovstva.
A kňazstvo. Dnes by som chcel byť nablízku kňazom, všetkým kňazom, od čerstvo vysväteného až po pápeža: všetci sme kňazmi. Biskupi, všetci… Sme pomazaní, pomazaní Pánom; pomazaní, aby sme konali Eucharistiu, pomazaní, aby sme slúžili.
Dnes nie je omša svätenia olejov, dúfam, že ju budeme môcť mať pred Turícami, inak ju budeme musieť odložiť na budúci rok. Ale nemôžem nechať prejsť túto svätú omšu bez spomienky na kňazov. V týchto dňoch ich zomrelo viac ako 60, tu, v Taliansku, pri starostlivosti o chorých v nemocniciach. Aj s lekármi, sestrami, zdravotníkmi: sú to tí svätci zo susedných dverí, kňazi, ktorí slúžiac dali svoj život.
Myslím i na tých, ktorí sú ďaleko: dnes som dostal list od jedného kňaza, väzenského kaplána, zďaleka, ktorý rozpráva ako prežíva tento Veľký týždeň s odsúdenými. Františkán. Kňazi, ktorí idú ďaleko, aby priniesli Evanjelium, a zomierajú tam. Hovoril jeden biskup, že prvá vec, čo zvykol urobiť, keď prichádzal na tieto misionárske miesta, bolo zájsť na cintorín na hroby kňazov, ktorí tam nechali život. Mladí, padli za obeť tamojším chorobám: neboli pripravení, nemali protilátky. Nikto nepozná ich mená: anonymní kňazi.
Vidiecki farári, ktorí sú farármi štyroch, piatich či siedmich dediniek, v horách, a chodia z jednej do druhej, a ktorí poznajú ľudí… Raz mi jeden hovoril, že v tých dedinách pozná mená všetkých ľudí. „Naozaj?“, povedal som mu. A on hovorí: „Aj mená psov!“. Poznajú všetkých. Kňazská blízkosť. Skvelí, výborní kňazi.
Dnes vás prinášam vo svojom srdci a prinášam vás na oltár. Kňazi znevažovaní. Mnohokrát sa to dnes stáva, nemôžu sa ukázať na ulici, pretože im nabrýzgajú škaredé veci, v súvislosti s tou drámou, ktorú sme prežili s odhalením kňazov, ktorí vykonali ohyzdné veci. Niektorí mi hovorili, že nemôžu vyjsť z domu v kňazskom odeve, pretože ich urážajú. A oni sa nevzdávajú.
Kňazi hriešnici, ktorí spolu s biskupmi a pápežom hriešnikom nezabúdajú prosiť o odpustenie a učia sa odpúšťať, pretože oni vedia, že potrebujú prosiť o odpustenie a odpúšťať. Všetci sme hriešnici.
Kňazi, ktorí trpia nejakou krízou, ktorí nevedia, čo robiť: sú v temnote…
Dnes vy všetci, bratia kňazi, ste so mnou na oltári, vy, zasvätení. Iba jedno vám poviem: nebuďte tvrdohlaví ako Peter. Nechajte si umyť nohy. Pán je vaším služobníkom, on je blízko vás, aby vám dal silu, aby vám umyl nohy.
A takto, s týmto vedomím potreby byť umytí, buďte veľmi odpúšťajúci. Odpúšťajte! Srdce veľké na štedrosť v odpúšťaní. To je miera, ktorou budeme meraní. Ako si ty odpustil, bude ti odpustené: rovnakou mierou. Nemaj strach odpúšťať. Neraz prichádzajú pochybnosti: pozrite na Krista [pohľad na kríž]. Tam je odpustenie všetkým. Buďte odvážni. Aj v riskovaní, pri odpúšťaní, aby ste utešili. A ak v tej chvíli nemôžete dať sviatostné odpustenie, dajte aspoň bratskú útechu, ktorá sprevádza a necháva otvorené dvere, aby sa [ten človek] opäť vrátil.
Ďakujem Bohu za milosť kňazstva, všetkých nás. Ďakujem Bohu za vás, kňazi. Ježiš vás má rád. Žiada iba, aby ste si nechali umyť nohy