9.11.2019 Pápež v Lateráne: Neexistuje ľudské srdce, v ktorom sa Kristus nechce a nemôže znovu zrodiť
Chcel by som tento večer na sviatok Posvätenia prijať z Božieho Slova ako podnet a darovať vám tri verše , aby ste o nich mohli rozjímať a modliť sa s nimi.
Prvý z nich vnímam ako slová, ktoré sú určené celej Rímskej diecéznej komunite . Je to verš z responsoriálního Žalmu: „Riečne ramená obveseľujú Božie mesto“ (46,5). Kresťania, ktorí bývajú v tomto meste, sú ako rieka, prýštiaca z chrámu: prinášajú Slovo života a nádeje schopnej zúrodniť púšte sŕdc, ako prúdy vody z videnia, popísaného Ezechiel (porov. Kap. 47), zavlažujú púšť v Arábii a ozdravujú slané a neživé vody Mŕtveho mora. Je príznačné, že vody prúdia z chrámu a tečú do neprívetivých krajín.
Mesto nemôže inak než sa tešiť, keď vidí, že sa kresťania stávajú radostnými hlásateľmi, odhodlaní podeliť sa s druhými s pokladmi Božieho slova a pracovať pre spoločné dobro. Pôda, ktorá sa zdala byť navždy odsúdená na vyprahnutosť, odhaľuje mimoriadny potenciál: stáva sa záhradou so vždyzelenými stromami, s lístím a ovocím liečivej moci. Ezechiel vysvetľuje dôvod toľkej plodnosti: «Jej voda vyteká zo svätyne» (47,12). Tajomstvom tejto novej životnej sily je Boh!
Kiež sa Pán zaraduje nad tým, že sa dávame do pohybu a sme ochotní načúvať srdcom Jeho chudobným, ktorí k Nemu volajú. Kiež rímska Matka cirkev zakúša útechu nad poslušnosťou a odvahou svojich detí, tak nadchnutých pre túto novú sezónu evanjelizácie. Stretávať sa s druhými, viesť s nimi dialóg, počúvať ich s pokorou, nezištnosťou a chudobou srdca … Prežívajte toto všetko nielen ako ťažké úsilie, ale ako duchovné povznesenie. Namiesto toho, aby sme sa nechali strhnúť úzkostnou snahou uspieť, je dôležitejšie, aby sme rozšírili svoju vnímavosť pre prítomnosť a pôsobenie Boha v meste. Je to kontemplácia, ktorá sa rodí z lásky.
Vám kňazom chcem venovať verš z druhého čítania: »Nikto nemôže položiť iný základ okrem toho, ktorý je už položený – a tým je Ježiš Kristus« (1 Kor 3,11). Toto je vaša úloha, jadro vašej služby: pomáhať komunite byť s Pánom, načúvať Jeho slovu a držať ho ďaleko od všetkého zosvetštenia a kompromisov, strážiť posvätný základ aj koreň duchovnej stavby a brániť ju pred dravými vlkmi, pred tými, ktorí ju chcú zvádzať z cesty evanjelia. Ako Pavol buďte aj vy »staviteľmi skúsenými« (porov. Tamto.3,10) a múdrymi, ktorí sú si dobre vedomí toho, že každá iná idea či skutočnosť, ktorú by sme namiesto evanjelia chceli klásť do základov cirkvi, by možno zaručila väčší úspech, ba aj bezprostredné uspokojenie, avšak viedla by nevyhnutne ku kolapsu – ku zrúteniu – celej duchovné stavby!
Odkedy som biskupom Ríma, spoznal som bližšie mnohých z vás: obdivoval som vieru a lásku k Pánovi, blízkosť k ľuďom a štedrosť v starostlivosti o chudobných. Poznáte mestské štvrte tak ako nikto iný a v srdciach si nosíte tváre, úsmevy i slzy mnohých ľudí. Dali ste bokom ideologické súperenia a individualizmus, aby ste dali priestor tomu, o čo vás žiada Boh. Realizmus toho, kto stojí nohami na zemi a vie „ako stoja veci tohto sveta“ vám nezabránil lietať vo výške spolu s Pánom a snívať vo veľkom. Nech vám Boh žehná. Nech je radosť z dôvernosti s ním opravdivou odmenou za všetko to dobro, ktoré denne robíte.“
A nakoniec verš pre vás, členov pastoračných skupín , ktorí ste tu, aby ste od biskupa prijali osobitné poslanie. Nemohol som ho zobrať odinakiaľ než z evanjelia ( Jn 2,13-22), kde Ježiš koná spôsobom, ktorý je božsky provokatívny. Boh, aby otriasol apatiou ľudí a prinútil ich k radikálnej zmene, niekedy používa silu, aby do situácie vniesol prelom. Ježiš chce svojím konaním vyvolať zmenu smerovania, obrátenie smeru. Ten istý štýl mali mnohí svätci: niektoré ich počínanie, nepochopiteľné ľudskou logikou, bolo výsledkom intuícií vzbudených Duchom Svätým a mali v úmysle vyprovokovať svojich súčasníkov a pomôcť im pochopiť, že «moje myšlienky nie sú vaše myšlienky», ako hovorí Boh prostredníctvom proroka Izaiáša (55,8).
Aby sme dobre chápali dnešný evanjeliový príbeh, je potrebné zdôrazniť dôležitú podrobnosť. Predavači sa nachádzali na nádvorí pohanov, kam mali prístup aj nežidia. Práve tento priestor sa zmenil na trhovisko. Ale Boh chce, aby jeho chrám bol domom pre všetky národy (porov. Iz 56,7). Z toho vyplýva Ježišovo rozhodnutie prevrátiť stolíky peňazomencom a rozohnať predavačov obetných zvierat. Toto vyčistenie svätyne bolo nevyhnutné, aby Izrael znovu objavil svoje povolanie: byť svetlom pre všetky národy, nepatrným národom vybraným slúžiť spáse, ktorú chce Boh udeliť všetkým. Ježiš vie, že ho táto provokácia príde draho. A keď sa ho pýtajú: »Akým znamením nám dokážeš, že môžeš toto robiť?« (V.18), odpovedá Pán: » Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím « (v.19)
Práve tento verš chcem dnes večer odovzdať vám, pastoračným tímom. Vám je zverená úloha pomáhať tunajším komunitám a pastoračným asistentom mať dosah na všetkých obyvateľov mesta a objavovať nové cesty na stretnutie s tými, ktorí sú ďaleko od viery a cirkvi.
Pri tejto službe si však v sebe noste toto vedomie, túto dôveru: niet takého ľudského srdca, v ktorom by sa Kristus nechcel či nemohol znovuzrodiť. V našom živote ako hriešnikov sa často stáva, že sa vzdialime od Pána a vyhasíname Ducha. Boríme ten Boží chrám, ktorým je každý z nás. Ale toto nie je nikdy definitívna situácia: Pánovi stačia tri dni, aby znovu postavil svoj chrám v našom vnútri!“
Nikto, akokoľvek je poranený zlom, nie je na tejto zemi odsúdený na to, aby bol navždy oddelený od Boha. Spôsobom často tajomným, ale reálnym, Pán roznecuje v srdci nové záblesky, túžby po pravde, dobre a kráse, ktoré vytvárajú priestor pre hlásanie evanjelia. Niekedy môžeme naraziť na nevraživosť a nedôveru, ale netreba sa nechať blokovať, ale uchovávať presvedčenie, že Bohu stačí na vzkriesenie svojho Syna v srdci človeka tri dni. Je to príbeh aj niektorých z vás: hlboké obrátenia sú plodom nepredvídateľného pôsobenia milosti! Druhý vatikánsky koncil hovorí: „Kristus totiž zomrel za všetkých, a pretože posledné povolanie človeka je v skutočnosti len jedno, totiž božské, musíme byť presvedčení, že Duch Svätý všetkým dáva možnosť, aby sa pričlenili k veľkonočným tajomstvom spôsobom, ktorý pozná Boh“ ( Gaudium et spes ,č.22).
Nech nám dá Pán toto všetko zakúsiť v našom hlásaní evanjelia. Kiež môžeme rásť vo viere v toto veľkonočné tajomstvo a byť začlenení do Jeho »horlivosti« pre náš dom.
Mandát pastoračným tímom Rímskej diecézy na ďalšie obdobie udelil Svätý Otec pred záverečným požehnaním liturgickou formou dialógu. Každý ich člen odpovedal v prvej osobe na tri otázky o ochote a odhodlanosti k pastoračnej službe: „Áno, chcem!“
Na záver celé spoločenstvo Rímskej diecézy na čele so svojím biskupom Svätým Otcom Františkom prednieslo modlitbu za pastoračný rok, v ktorej zverili svoju službu Panne Márii ako „žene načúvania“, „žene rozhodnutí“ a „žene činu“