Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Dnes sa v Taliansku i v ďalších krajinách slávi Ježišovo vystúpenie do neba, ktoré sa udialo štyridsať dní po Veľkej noci. Kontemplujeme tajomstvo Ježiša, ktorý opúšťa náš pozemský priestor, aby vošiel do plnosti Božej slávy, nesúc so sebou naše človečenstvo. Takže my, naša ľudskosť, vstupuje po prvý raz do neba. Lukášovo evanjelium nám ukazuje reakciu učeníkov pred Pánom, ktorý sa od nich vzdialil a vznášal sa do neba (porov. Lk 24,51). Nemali v sebe žiaľ a sklamanie, ale «sa mu klaňali a s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema» (v. 52). Je to ich návrat ako tých, čo sa už neboja mesta, ktoré odmietlo Učiteľa, ktoré bolo svedkom Judášovej zrady a Petrovho zapretia, ktoré videlo, ako sa učeníci rozutekali a videlo i násilie moci, ktorá sa cítila ohrozená.
Od toho dňa bolo pre apoštolov a pre každého Kristovho učeníka možné bývať v Jeruzaleme a vo všetkých mestách sveta, aj v tých najviac zaťažených nespravodlivosťou a násilím, pretože nad každým mestom je to isté nebo a každý obyvateľ môže zdvihnúť svoj zrak s nádejou. Ježiš, Boh, je pravý človek, so svojím ľudským telom je v nebi! A toto je naša nádej, naša kotva, a my sme pevní v tejto nádeji, ak hľadíme k nebu.
V tomto nebi prebýva ten Boh, ktorý zjavuje sám seba ako taký blízky, že si vzal tvár človeka, Ježiša z Nazareta. On zostáva navždy „Boh s nami“ – pamätajme si to: Emanuel, Boh s nami – a nenecháva nás samých! Môžeme pozdvihnúť zrak do výšky, aby sme pred sebou rozpoznali našu budúcnosť. V nanebovstúpení Ježiša, Ukrižovaného a Vzkrieseného, je prísľub našej účasti na plnosti života v Božej blízkosti.
Skôr než sa Ježiš od svojich priateľov odlúčil, pripomenul im udalosti svojej smrti a zmŕtvychvstania, keď im povedal: «Vy ste toho svedkami» (v. 48). Takže učeníci, apoštoli, sú svedkami Kristovej smrti a zmŕtvychvstania, a toho dňa aj Kristovho nanebovstúpenia. A skutočne, po tom, ako videli svojho Pána vystúpiť do neba, učeníci sa vrátili do mesta ako svedkovia, ktorí s radosťou ohlasujú všetkým nový život, ktorý pochádza od Ukrižovaného a Vzkrieseného, v ktorého mene «sa bude všetkým národom […] hlásať pokánie na odpustenie hriechov» (v. 47).
Toto je to svedectvo – nielen slovami, ale aj každodenným životom –, svedectvo, ktoré by každú nedeľu malo vychádzať z našich kostolov, aby počas týždňa vstúpilo do našich domov, pracovísk, škôl, na miesta stretávania i zábavy, do nemocníc, do väzníc, do domovov pre seniorov, na miesta, kde sú prichýlení migranti, na mestské periférie… Toto svedectvo musíme vydávať každý týždeň: Kristus je s nami, Ježiš vystúpil do neba, je s nami, Kristus žije!
Ježiš nás uistil, že v tomto ohlasovaní a v tomto svedectve budeme «vystrojení mocou z výsosti» (v. 49), čiže mocou Ducha Svätého. Tu je tajomstvo tohto poslania: prítomnosť vzkrieseného Pána medzi nami, ktorý nám darom svojho Ducha naďalej otvára našu myseľ i srdce, aby sme ohlasovali jeho lásku a jeho milosrdenstvo aj v najzatvrdnutejších prostrediach našich miest. Duch Svätý je pravým pôvodcom toho mnohorakého svedectva, ktoré Cirkev a každý pokrstený vydávajú vo svete. Preto nikdy nesmieme zanedbať momenty sústredenia v modlitbe na oslavu Boha a vzývanie daru Ducha Svätého. V tomto týždni, ktorý nás privádza k sviatku Turíc, zostaňme duchom vo Večeradle, spolu s Pannou Máriou, aby sme prijali Ducha Svätého. Robíme tak aj teraz, v spojení s veriacimi zhromaždenými v Pompejskej svätyni na tradičný odpust.