8.2.2017 Katechéza pápeža Františka: Nádej – zdroj vzájomnej útechy a pokoja
„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
V predošlú stredu sme videli, že svätý Pavol v Prvom liste Solúnčanom vyzýva zotrvať zakorenenými v nádeji v zmŕtvychvstanie (porv. 5,4-11) – s tým krásnym vyjadrením: „budeme navždy s Pánom“. V rovnakom kontexte apoštol ukazuje, že kresťanská nádej nemá len osobný, individuálny charakter, ale má ducha spoločenstva, cirkevného ducha. My všetci dúfame. My všetci máme nádej, a to aj ako spoločenstvo.
Preto Pavol rýchlo rozširuje pohľad na všetky zložky tvoriace kresťanské spoločenstvo, žiadajúc ich, aby sa navzájom za seba modlili a vzájomne sa podporovali. – Vzájomne si pomáhať. Avšak nielen pomáhať si v potrebách, v mnohých potrebách každodenného života, ale pomáhať si v nádeji, podporovať sa v nádeji.
A nie je to náhoda, že začína práve odvolávajúc sa na tých, ktorým bola zverená zodpovednosť a pastoračné vedenie. Sú tými prvými povolanými živiť nádej a to nie preto, že by boli lepšími než ostatní, ale v moci Božej služby, ktorá podstatne prekračuje ich sily. Z tohto dôvodu tým väčšmi potrebujú úctu, pochopenie a láskavú podporu všetkých.
Pozornosť sa ďalej zameriava na bratov najviac ohrozených stratou nádeje, upadnutím do zúfalstva. Stále dostávame správy o ľuďoch, ktorí upadajú do zúfalstva a konajú nepekné veci, však? Beznádej ich vedie k mnohým smutným veciam… Poukazuje sa tu na tých, čo sú malomyseľní, na toho, kto je slabý, kto sa cíti byť zdrvený ťažobou života a vlastných vín a nedokáže viac povstať.
V týchto prípadoch sa musia blízkosť a vrúcnosť celej Cirkvi stať ešte intenzívnejšími a láskyplnejšími a musia nadobudnúť tú znamenitú podobu spolucítenia, ktoré nie je ľutovaním: spolucítenie znamená znášať bolesť spolu s druhým, trpieť s druhým, priblížiť sa k tomu, čo trpí. Slovom, pohladením, ktoré nech je však zo srdca! To je súcit! Oni potrebujú posilu a útechu. Toto je veľmi dôležité: kresťanská nádej sa nezaobíde bez pravej a konkrétnej lásky k blížnemu.
Samotný Apoštol národov v Liste Rimanom so srdcom na dlani potvrdzuje: «My silnejší» – čo máme vieru, nádej alebo čo nemáme mnohé ťažkosti – «sme povinní znášať slabosti slabých a nehľadať záľubu sami v sebe» (Rim 15,1). Znášať! Znášať slabosti iných.
Toto svedectvo potom nezostáva uzavreté vo vútri hraníc kresťanského spoločenstva: zaznieva v celej svojej sile aj mimo neho v spoločenskom a občianskom kontexte ako výzva nevytvárať múry, ale mosty, neodplácať zlo zlom, víťaziť nad zlom prostredníctvom dobra, nad urážkou odpustením: kresťan nemôže nikdy povedať: za toto mi zaplatíš. Nikdy! Toto nie je kresťanské gesto! Nad urážkou sa víťazí prostredníctvom odpustenia. Žiť v pokoji so všetkými. Toto je Cirkev! Toto vytvára kresťanskú nádej, keď dostáva mocné a zároveň nežné črty lásky. A láska je mocná a nežná. To je krásne.
Chápeme teda, že sa neučíme dúfať sami. Nikto sa neučí dúfať osamelo. Nie je to možné. Aby sa nádej živila, nevyhnutne potrebuje nejaké „telo“, v ktorom sa rozličné údy vzájomne podporujú a oživujú. Toto teda znamená, že ak dúfame, tak je to preto, lebo mnohí naši bratia a sestry nás naučili dúfať a udržali našu nádej pri živote. A medzi nimi sa vyznačujú maličkí, chudobní, jednoduchí, marginalizovaní. Áno, lebo nepozná nádej ten, čo sa uzatvára vo vlastnom blahu, dúfa jedine vo vlastné blaho: toto nie je nádej, to je relatívna istota.
Nepozná nádej ten, čo sa uzatvára vo vlastnom uspokojení, kto sa cíti vždy v poriadku… Dúfajú naopak tí, čo každý deň zažívajú skúšku, tiesnivosť a vlastné obmedzenie. Práve títo naši bratia nám vydávajú to najkrajšie, najsilnejšie svedectvo, lebo zotrvávajú pevní v odovzdanosti Pánovi, vediac, že poza smútok, útlak a neodvratnosť smrti, posledné slovo bude patriť jemu, a bude to slovo milosrdenstva, života a pokoja. Ten, kto má nádej, dúfa, že bude jedného dňa počuť toto slovo: „Poď, poď ku mne, brat; poď ku mne, sestra, na celú večnosť.“
Drahí bratia, ak je – ako sme povedali – prirodzeným príbytkom nádeje solidárne „telo“, v prípade kresťanskej nádeje je týmto telom Cirkev, zatiaľ čo životodarným dychom, dušou tejto nádeje je Duch Svätý. Bez Ducha Svätého nedokážeme mať nádej. Preto nás teda apoštol Pavol nakoniec pozýva neustále ho vzývať.
Ak nie je ľahké veriť, ešte ťažšie je dúfať. Je ťažšie dúfať než veriť, nie je tak? To je oveľa ťažšie! Avšak ak Duch Svätý prebýva v našich srdciach, to on nám dáva porozumieť, že sa nesmieme báť, že Pán je nablízku a stará sa o nás; a je to on, kto naše spoločenstvá stvárňuje v trvalých Turícach ako živé znamenia nádeje pre ľudskú rodinu. Ďakujem.“