Posolstvo pápeža Františka na 50. svetový deň pokoja 2017
Posolstvo Svätého Otca Františka na 50. svetový deň pokoja
Nenásilie: štýl politiky za mier
Toto je posolstvo na 50. svetový deň pokoja. V prvom takomto posolstve sa blahoslavený pápež Pavol VI. obrátil na všetky národy – nielen na katolíkov – s jednoznačnými slovami: „Konečne sa jasne ukázalo, že pokoj je jediným skutočným smerom ľudského pokroku (nie napätia ambicióznych nacionalizmov, nie násilné dobývanie, nie represie, ktoré sú hlavnou oporou klamného občianskeho poriadku)“. Pápež upozorňoval na „nebezpečenstvo uveriť v to, že medzinárodné spory nie sú riešiteľné čisto rozumovou cestou – teda rokovaniami založenými na práve, spravodlivosti a rovnoprávnosti – ale len pomocou odstrašujúcej a smrtiacej sily“. Naopak, vychádzajúc z encykliky svojho predchodcu sv. Jána XXIII. Pacem in terris, vyzdvihol „zmysel pre pokoj a lásku k pokoju založenému na pravde, spravodlivosti, slobode a láske“. [2] Prekvapuje nás aktuálnosť týchto slov, ktoré nie sú dnes menej významné a naliehavé, ako boli pred päťdesiatimi rokmi.
Pri tejto príležitosti by som sa chcel pristaviť pri nenásilí ako štýle politiky pre mier a prosím Boha, aby nám všetkým pomohol dosiahnuť nenásilie v našich najhlbších myšlienkach a osobných hodnotách. Nech láska a nenásilie riadia spôsob, akým zaobchádzame s tými druhými vo vzájomných vzťahoch – tak spoločenských, ako aj medzinárodných. Keď obete násilia dokážu odolať pokušeniu odplaty, môžu sa stať tými najdôveryhodnejšími protagonistami nenásilného budovania pokoja. Počnúc každodenným životom na lokálnej úrovni, až po medzinárodné vzťahy sa nenásilie môže stať charakteristickým štýlom našich rozhodnutí, vzťahov, konania a politiky vo všetkých jej formách.
Roztrieštený svet
Každopádne, veľmi dobre vieme, že toto násilie, ktoré sa deje „po kúskoch“ – rôznymi spôsobmi a na rôznych úrovniach – vyvoláva obrovské utrpenie: vojny v rozličných krajinách a na rôznych kontinentoch; terorizmus, kriminalita a nepredvídateľné ozbrojené útoky; zneužívanie, ktoré podstupujú migranti a obete zotročovania; ničenie životného prostredia. A načo to všetko slúži? Umožňuje násilie dosiahnuť ciele trvalej hodnoty? Či nie je všetko, čo sa dosiahne, len rozpútanie odplaty a špirály smrtiacich konfliktov, z ktorých profitujú len niekoľkí „páni vojny“?
Násilie nie je pre náš roztrieštený svet liekom. Odpovedať na násilie násilím vedie, v najlepšom možnom prípade k nútenej migrácii a k neľudskému utrpeniu, pretože veľmi mnoho zdrojov je určených na vojenské účely, a preto nie sú k dispozícii na uspokojovanie potrieb mladých, rodín v núdzi, starých, chorých, veľkej väčšiny nášho sveta. V najhoršom prípade to môže viesť až k fyzickej a duchovnej smrti mnohých, ak nie dokonca všetkých ľudí.
Dobrá zvesť
Byť skutočnými Ježišovými učeníkmi znamená prihlásiť sa aj k jeho ponuke nenásilia. Táto – ako potvrdil môj predchodca Benedikt XVI. – „je realistická, pretože si uvedomuje, že vo svete je príliš veľa násilia, príliš veľanespravodlivosti, a preto tento stav možno prekonať len vtedy, ak sa proti nemu postaví viac lásky, viac dobroty. Toto ,viac‘ pochádza od Boha“. [4] A dôrazne dodal: „Nenásilie neznačí pre kresťanov iba akýsi taktický postoj, ale ide o spôsob bytia a osobný postoj toho, kto je tak presvedčený o Božej láske a moci, že sa nebojí čeliť zlu iba so zbraňami lásky a pravdy. Láska k nepriateľovi predstavuje jadro ,kresťanskej revolúcie‘“[5]. Evanjelium o láske k nepriateľom (porov. Lk 6, 27) je oprávnene považované za „magnu chartukresťanského nenásilia“: nenásilie totiž nespočíva „v poddaní sa zlu […], ale v tom, že sa na zlo odpovedá dobrom (porov. Rim 12, 17 – 21), čím sa preruší reťaz nespravodlivosti“. [6].
Mocnejšie ako násilie
Rozhodne a dôsledne uskutočňované nenásilie prinieslo pôsobivé výsledky. Nikdy sa nezabudne na úspechy, ktoré dosiahli Mahátma Gándhí a Khan Abdul Ghaffar Khan pri oslobodzovaní Indie a Martin Luther King ml. v boji proti rasovej diskriminácii. Zvlášť ženy sú často predstaviteľkami nenásilia, ako napríklad Leymah Gbowee a tisíce libérijských žien, ktoré organizovali modlitebné stretnutia a nenásilné protesty (pray-ins), čím dosiahli rokovania na najvyššej úrovni, ktoré viedli k ukončeniu občianskej vojny v Libérii.
Nemožno zabudnúť ani na epochálne desaťročie, ktoré skončilo pádom komunistických režimov v Európe. Kresťanské spoločenstvo k tomu prispelo svojou vytrvalou modlitbou a odvážnym konaním. Osobitný vplyv mala služba a učenie sv. Jána Pavla II. Keď sa tento môj predchodca zamýšľa nad udalosťami roku 1989 v encyklike Centesimus annus (1991), konštatuje, že epochálna zmena v živote ľudí, národov a štátov sa dosahuje „nenásilným bojom, ktorý siaha len po zbraniach pravdy a spravodlivosti“.[10] Takáto cesta politického prechodu k mieru bola umožnená čiastočne „nenásilným presadzovaním sa ľudí, ktorí jednostaj odmietali cúvať pred mocou a násilím a všade vedeli nájsť účinné prostriedky, aby vydali svedectvo pravdy“. A uzatvára: „Ľudia nech sa učia bez násilia bojovať za spravodlivosť, zriekať sa triedneho boja vo vnútorných sporoch a vojny v medzinárodných konfliktoch“.[11]
Cirkev sa zasadzuje za uskutočnenie nenásilných stratégií podporovania mieru v mnohých krajinách a nalieha dokonca na tých najnásilnejších aktérov, aby sa zapojili do úsilia o vybudovanie spravodlivého a trvalého mieru.
Toto angažovanie sa v prospech obetí nespravodlivosti a násilia nie je výlučným dedičstvom Katolíckej cirkvi, ale je vlastné mnohým náboženským tradíciám, pre ktoré „sú súcit a nenásilie esenciálne a ukazujú cestu života“.[12] Ešte raz zdôrazňujem: „Nijaké náboženstvo nie je teroristické“[13]. Násilie je zneuctením Božieho mena.[14] Neúnavne si to stále opakujme: „Božie meno nikdy nemôže ospravedlniť násilie. Iba pokoj je svätý. Iba mier je svätý, nie vojna!“.[15]
Domáce ovzdušie ako koreň politiky nenásilia
Svätý rok milosrdenstva, ktorý sa skončil v novembri uplynulého roku, bol pozvaním na to, aby sme nazreli do hĺbky našich sŕdc a nechali tam vstúpiť Božie milosrdenstvo. Tento svätý rok nám pomohol uvedomiť si, s koľkými rozličnými osobami a spoločenskými skupinami sa zaobchádza ľahostajne, stávajú sa obeťami nespravodlivosti a násilia. Sú súčasťou našej „rodiny“, sú to naši bratia a naše sestry. Preto sa politika nenásilia musí začínať za múrmi našich domov, aby sa potom rozšírila do celej ľudskej rodiny. „Príklad svätej Terézie z Lisieux nás pozýva, aby sme praktizovali malú cestu lásky, nepremeškali príležitosť na dobré slovo, úsmev, akékoľvek malé gesto, ktoré zaseje pokoj a priateľstvo. Integrálnu ekológiu tvoria jednoduché každodenné gestá, ktorými lámeme logiku násilia, vykorisťovania, egoizmu.“[19]
Moje pozvanie
To je tiež program a výzva pre politických a náboženských vodcov, pre zodpovedných z medzinárodných inštitúcií i riaditeľov podnikov a médií na celom svete: aby uplatňovali blahoslavenstvá v spôsobe, akým vykonávajú svoje povinnosti. Je to výzva, aby budovali spoločnosť, spoločenstvo alebo firmu, za ktorú sú zodpovední, štýlom šíriteľov pokoja; aby vydávali svedectvo o milosrdenstve tým, že odmietnu vyraďovanie osôb, ničenie prostredia a víťazstvo za každú cenu. To si vyžaduje ochotu „konflikt prijať a strpieť; vyriešiť ho a premeniť na ohnivko spájajúce s novým procesom“.[20] Konať takýmto spôsobom znamená zvoliť si solidaritu ako štýl vytvárania dejín a budovania sociálneho priateľstva. Aktívne nenásilie je spôsob, ako ukázať, že jednota je skutočne mocnejšia a plodnejšia ako konflikt. Všetko vo svete je úzko navzájom spojené.[21] Iste, môže sa stať, že rozdiely vyvolajú nezhody: ak im však čelíme konštruktívne a nenásilne, tak „napätia a protiklady [môžu] ústiť do mnohotvárnej jednoty vytvárajúcej nový život“ a zároveň si zachovať „vzácny potenciál protichodných polarít“.[22]
Uisťujem vás, že Katolícka cirkev bude sprevádzať každý pokus o budovanie pokoja tiež prostredníctvom aktívneho a kreatívneho nenásilia. Dňa 1. januára 2017 vznikne nové dikastérium pre službu integrálnemu ľudskému rozvoju, ktoré pomôže Cirkvi čoraz účinnejšie podporovať „nesmierne dobrá spravodlivosti, pokoja a ochrany stvorenia“ a tiež starať sa o migrantov, „núdznych, chorých a vylúčených; tých, čo sú na okraji spoločnosti a obete ozbrojených konfliktov či prírodných katastrof, väznených, nezamestnaných a obete všetkých foriem otroctva a mučenia“. [23]. Každé konanie v tomto smere, akokoľvek skromné, prispieva k budovaniu sveta bez násilia, ktorý je prvým krokom k spravodlivosti a pokoju.
Na záver
„Všetci si želáme pokoj; mnohí ľudia ho každý deň malými gestami tvoria a mnohí trpia a trpezlivo znášajú námahu opakovaných pokusov o jeho dosiahnutie“. [24] V roku 2017 sa modlitbou i skutkami usilujme o to, aby sme sa stali ľuďmi, ktorí vyhnali násilie zo svojho srdca, zo svojich slov i svojich gest, a ktorí vytvárajú nenásilné spoločenstvá starajúce sa o svoj spoločný dom. „Nič nie je nemožné, ak sa v modlitbe obrátime na Boha. Všetci môžu byť tvorcami pokoja“.[25]
Vo Vatikáne 8. decembra 2016
František