7.3.2015 Pápež hnutiu Communione e Liberazione: Cirkev má byť „jarou pre celé ľudstvo“
Pápež František si dnes s 80 tisíckami členov Hnutia Comunione e Liberazione (Spoločenstvo a oslobodenie, skratka CL) pripomenul na Námestí sv. Petra 10. výročie smrti zakladateľa hnutia Mons. Luigiho Giussaniho. Hneď po úvodnom pozdrave, menovite adresovanom súčasnému predstavenému bratstva donovi Juliánovi Carrónovi, Svätý Otec v príhovore vyjadril, že má niekoľko dôvodov na osobnú veľkú vďačnosť donovi Giussanimu:
„Prvým, veľmi osobným, je to dobro, ktorým tento človek vplýval na mňa a môj kňazský život, a to prostredníctvom čítania jeho kníh a jeho článkov. Ďalším dôvodom je to, že jeho myslenie je hlboko ľudské a zasahuje najvnútornejšie túžby človeka. Dobre viete, aká dôležitá bola pre dona Giussaniho skúsenosť stretnutia. Stretnutia nie s myšlienkou, ale s osobou, s Ježišom Kristom. Takto vychovával k slobode, privádzajúc ku stretnutiu s Kristom, pretože Kristus nám dáva skutočnú slobodu.“
Pápež František to ilustroval vlastnou spomienkou na zážitok pred Caravaggiovým obrazom so známym výjavom povolania Matúša, ktorý ho kedysi oslovil pri návšteve Ríma.
„Aj dnes, rovnako ako v Ježišovej dobe, sa všetko v našom živote začína stretnutím. Stretnutím s týmto mužom, tesárom z Nazareta, človekom ako všetci ostatní a zároveň odlišným“, pokračoval Svätý Otec a pozastavil sa pri evanjeliových stretnutiach učeníkov s Ježišom, až po Petrovo stretnutie po vzkriesení, keď sa Ježiš Petra pýta: «Miluješ ma?» (Jn 21,15) a Peter odpovedá «Áno». „Toto «áno» nebolo výsledkom sily vôle, nevychádzalo iba z rozhodnutia človeka Šimona, ale ešte predtým vychádzalo z Božej milosti. Predchádzala ho Božia milosť,“ povedal Svätý Otec, pričom použil svoj charakteristický španielsky výraz „primerear“, v zmysle predchádzať, ísť popredu. „Toto bol rozhodujúci objav aj pre svätého Pavla, svätého Augustína, a mnohých ďalších: Ježiš Kristus nás vždy predchádza, keď prichádzame na miesto, on nás tam už vyčkáva. Je ako kvet mandľovníka, ten čo rozkvitá ako prvý a oznamuje jar,“ dodal Svätý Otec.
„A nemôžeme pochopiť túto dynamiku stretnutia, ktoré vzbudzuje úžas a súhlas, bez milosrdenstva. Iba ten, kto bol pohladený nežnosťou milosrdenstva, naozaj pozná Pána. Privilegovaným miestom stretnutia je tá nežnosť milosrdenstva Ježiša Krista voči môjmu hriechu. (…) Je to práve vďaka tomuto objatiu milosrdenstva, že prichádza túžba reagovať zmenou a že môže vzísť iný život. Kresťanská morálka nie je obrím voluntaristickým úsilím niekoho, kto sa rozhodne byť dôsledným a dokáže to, akýmsi druhom osamotenej výzvy pre svet. Nie. Nie toto je kresťanská morálka, je niečím iným. Kresťanská morálka je odpoveďou, odpoveďou pohnutou zoči-voči milosrdenstvu prekvapujúcemu ,nepredvídateľnému, priam až ‚nespravodlivému‛ podľa ľudských kritérií. Milosrdenstvu niekoho, kto ma pozná, vie o mojich zradách, a aj tak ma miluje, oceňuje ma, objíma ma, opäť ma volá, dôveruje mi, očakáva ma.
Kresťanská morálka neznamená nikdy nepadnúť, ale vždy vstať, vďaka jeho ruke, ktorá nás dvíha. A cesta Cirkvi je aj toto: umožniť, aby sa prejavilo veľké Božie milosrdenstvo. V uplynulých dňoch som povedal novým kardinálom: «Cesta Cirkvi znamená nikoho neodsúdiť navždy, rozlievať Božie milosrdenstvo na všetkých ľudí, ktorí oň prosia s úprimným srdcom; cesta Cirkvi znamená vyjsť z vlastnej ohrady a ísť hľadať vzdialených na ‚periférie‛ existencie; spočíva v úplnom prijatí Božej logiky», logiky Božieho milosrdenstva (Homília 15. februára 2015). Aj Cirkev musí cítiť radostný impulz, stávajúc sa mandľovým kvetom, teda jarou, tak ako Ježiš, pre celé ľudstvo.“
Na margo 60. výročia vzniku hnutia CL Svätý Otec poznamenal, že pôvodná charizma nestratila zo svojej aktuálnosti, pripomenul však, že v centre nemá byť samotná charizma, či nejaká duchovná metóda, ale jedine a len Kristus! “Věrnost charismatu neznamená nehybně strnout jako kámen. Nezapomínejte, že ke zkamenělosti dovádí ďábel! „Vernosť charizme neznamená napísať ju na pergamen a zarámovať“ – Obnáší jistě věrnost tradici, avšak věrnost tradici, jak říkával Mahler, značí udržovat oheň, aby plápolal, a nikoli se klanět popelu povedal Svätý Otec a dodal: „Don Giussani by vám nikdy neodpustil, keby ste stratili slobodu a stali sa sprievodcami v múzeu alebo ctiteľmi popola. Ako živý plameň si udržujte v pamäti prvé stretnutie a buďte slobodní! Takto sústredení na Krista a evanjelium môžete byť ramenami, rukami, nohami, mysľou a srdcom Cirkvi, ktorá ‚vychádza von‘. Cesta Cirkvi je ísť von a hľadať tých, čo sú vzdialení na perifériách, slúžiť Ježišovi v každom človeku na okraji spoločnosti, v opustenom, neveriacom, sklamanom Cirkvou, uväznenom vo vlastnom sebectve.“
„Vychádzať – pokračoval pápež – znamená odmietať ‚autoreferencialitu‛ (zahľadenosť do seba) vo všetkých jej formách, znamená to vedieť počúvať toho, kto nie je ako my, učiť sa od všetkých s pokornou úprimnosťou.“ Znamená to teda odmietnuť tzv. ‚nálepkovú spiritualitu‛ typu: ‚Ja som CL!‛ Takto sa možno podľa slov Svätého Otca vyhnúť „pádu do tisícich pascí, do nástrah autoreferenciálnej samoľúbosti, pozerania sa do zrkadla, ktoré nás privádza k dezorientácii a k premene na obyčajných aktivistov neziskovej organizácie.“
Svoj príhovor 80-tisícovému zhromaždeniu, v ktorom dominovali rodiny s deťmi a mladí dospelí, ukončil pápež František slovami dona Giussaniho, ktoré napísal v roku 2004 Jánovi Pavlovi II. pri príležitosti 50. výročia hnutia CL: „Nielenže som nikdy nemal v úmysle niečo ‚založiť‘, ale tvrdím, že génius hnutia, ktoré som videl vznikať, spočíva vo ohlasovať, že je nevyhnutné vrátiť sa k elementárnym aspektom kresťanstva, čo znamená k oduševneniu z kresťanskej skutočnosti ako takej, v jej pôvodných prvkoch, a to stačí.“