7.2.2021 Anjel Pána: Boh neukazuje svoju moc zhora
Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Opäť na námestí!
Dnešné Evanjelium (porov. Mk 1,29-39) hovorí o Ježišom uzdravení Petrovej svokry a potom mnohých iných chorých a trpiacich, ktorí sa tlačili k nemu. Uzdravenie Petrovej testinej je prvým uzdravením tela, o ktorom rozpráva evanjelista Marek: žena bola na posteli s horúčkou; vo vzťahu k nej sú Ježišovo správanie a gestá príznačné: „Pristúpil k nej, chytil ju za ruku a zdvihol“ (v. 31), tak to zaznamenáva Evanjelista.
Koľko jemnocitu je v tomto jednoduchom čine, ktorý sa javí takmer prirodzený: „Horúčka ju opustila a ona ich obsluhovala“ (v. 31). Uzdravujúca sila Ježiša sa nestretáva s nijakým odporom; uzdravená osoba pokračuje vo svojom bežnom živote, myslí hneď na ostatných a nie na samú seba – to je dôležité, je to znak skutočného „zdravia“!
V ten deň bola sobota. Ľudia v meste čakali, kým slnko zapadne, a potom, keď sa skončilo nariadenie odpočinku, vychádzajú von a prinášajú k Ježišovi všetkých chorých a posadnutých. A on ich uzdravuje, no zakazuje démonom, aby prezradili, že on je Kristus (porov. v. 32-34). Od začiatku teda Ježiš ukazuje svoju slabosť pre osoby, ktoré trpia na tele i na duchu: Ježiš uprednostňuje približovanie sa k ľuďom, ktorí trpia tak na tele ako aj na duchu.
Je to záľuba Otca, ktorého on stelesňuje a zjavuje vo svojich činoch a slovách. Jeho učeníci toho boli očitými svedkami, videli to a potom o tom svedčili. No Ježiš ich nechcel mať iba za divákov jeho misie: zapojil ich do toho, pozval ich, dal aj im moc uzdravovať chorých a vyháňať zlých duchov (porov. Mt 10,1; Mk 6,7).
A toto pokračuje bez prestania v živote Cirkvi až dodnes. Je to dôležité. Starať sa o chorých každého druhu nie je pre Cirkev akousi „dobrovoľnou aktivitou“, nie! Nie je to čosi doplnkové. Starostlivosť o chorých každého druhu je integrálnou súčasťou misie Cirkvi, ako to bolo súčasťou Ježišovej misie. Touto misiou je prinášať Božiu nehu trpiacemu ľudstvu. Pripomenie nám to o pár dní 11. február, Svetový deň chorých.
Realita, ktorú zažívame na celom svete z dôvodu pandémie, robí obzvlášť aktuálnym toto posolstvo, túto podstatu misie Cirkvi. Hlas Jóba, ktorý zaznieva v dnešnej liturgii, opäť predstavuje náš ľudský stav, tak vznešený čo do dôstojnosti – náš ľudský stav, najvyšší čo do dôstojnosti – a zároveň tak krehký. Čeliac tejto realite sa v srdci stále vynára otázka: „prečo“?.
Na túto otázku – na to, prečo máme tak vysokú dôstojnosť, ale tak krehkú konštitúciu – Ježiš, Vtelené Slovo, neodpovedá vysvetľovaním, ale svojou prítomnosťou lásky, ktorá sa skláňa, ktorá berie za ruku a dvíha, tak ako to urobil s Petrovou svokrou (porov. Mk 1,31). Skloniť sa pre zdvihnutie iného. Nezabúdajme, že jediný dovolený spôsob, kedy môžeme na človeka pozrieť zhora, je ten, keď ho berieš za ruku, aby si mu pomohol vstať. Jedine vtedy.
A toto je to poslanie, ktoré Ježiš zveril Cirkvi. Boží Syn dáva najavo svoju vládu nie „z hora dolu“, nie s odstupom, ale skláňa sa, berie za ruku; zjavuje svoje panovanie blízkosťou, nehou a súcitom. Blízkosť, neha, súcit sú Božím štýlom. Boh sa stáva blízkym, a stáva sa takým nehou a súcitom. Koľkokrát v Evanjeliu čítame slová „bolo mu ho ľúto“, v konakte s prípadmi choroby či v hocakom prípade. Ježišov súcit, blízkosť Boha v Ježišovi, to je Boží štýl.
Dnešné Evanjelium nám tiež pripomína, že tento súcit má svoje korene v intímnom vzťahu s Otcom. Prečo? Pred svitaním a po súmraku sa Ježiš uchyľoval na opustené miesto a zostával tam sám v modlitbe (v. 35). Z toho načerpával silu na uskutočňovanie svojho poslania, aby ohlasoval a uzdravoval.
Svätá Panna Mária nech nám pomáha dať sa uzdraviť Ježišom – stále to všetci potrebujeme – aby sme mohli aj my byť svedkami Božej uzdravujúcej nehy.