– Siedmu veľkonočnú nedeľu Cirkev tradične slávi ako Deň masmédií. Tento deň, ku ktorému dal podnet II. vatikánsky koncil, si 8. mája 2016 pripomenieme už po 50. raz. Svätý Otec František pri tejto príležitosti vydal posolstvo s témou „Komunikácia a milosrdenstvo: plodné stretnutie“.
„Svätý rok milosrdenstva nás pozýva uvažovať nad vzťahom medzi komunikáciou a milosrdenstvom. Vskutku Cirkev, spojená s Kristom ako žijúcim vtelením Milosrdného Boha, je povolaná žiť milosrdenstvo ako charakterizujúcu vlastnosť celého jej bytia a jej konania. To, čo hovoríme a ako to hovoríme, každé slovo a každé gesto by malo vyjadrovať spolucítenie, jemnosť a Božie odpustenie pre všetkých. Láska je vo svojej podstate komunikáciou, vedie k otvoreniu sa a nie k izolácii. A ak naše srdce a naše gestá sú oživované láskou, pochádzajúcou od Boha, naša komunikácia bude nositeľkou Božej sily.
Ako Boží synovia sme povolaní komunikovať so všetkými bez vylučovania. Je osobitne vlastné jazyku a konaniu Cirkvi, že šíri milosrdenstvo a tak sa dotýka sŕdc osôb a podporuje ich na ceste k plnosti života, ktorú Ježiš Kristus, poslaný Otcom, prišiel priniesť všetkým. Ide o to, aby sme do seba prijali a šírili okolo seba teplo Matky Cirkvi, aby Ježiš bol poznaný a milovaný. To teplo, čo dáva podstatnú váhu slovám viery, a čo v hlásaní a vo svedectve vytvára „iskru“, ktorá ich robí živými.“
Pápež František vo svojom posolstve pokračuje poukázaním na schopnosť komunikácie vytvárať mosty:
Komunikácia má moc budovať mosty, podporovať stretnutie a integráciu, a tým obohacovať spoločnosť. Aké je milé vidieť ľudí, ktorí sa usilujú starostlivo voliť slová a gestá, aby prekonali nepochopenie, vyliečili zranenú pamäť a budovali pokoj a harmóniu. Slová môžu stavať mosty medzi ľuďmi, rodinami, sociálnymi skupinami, národmi – a to tak v skutočnom, ako aj v digitálnom prostredí. Preto nech sú naše slová a skutky také, aby nám pomáhali vyjsť zo začarovaných kruhov preklínania a pomsty, do pasce ktorých sa stále chytajú jednotlivci i národy a ktoré sa napokon prejavujú v nenávistných vyjadreniach. Slovo kresťana má, naopak, za cieľ podporovať prehĺbenie spoločenstva a aj vtedy, keď má rozhodne odsúdiť zlo, sa má snažiť neprerušiť vzťah a komunikáciu.
Svätý Otec vo svojom tohtoročnom posolstve ďalej pozýva všetkých, aby objavili moc milosrdenstva. Cituje pri tom aj slová Williama Shakespeara:
„Chcel by som teda pozvať všetkých ľudí dobrej vôle nanovo objaviť moc milosrdenstva, ktorá obnovuje pretrhnuté vzťahy a prinavracia pokoj a harmóniu medzi rodiny a do spoločenstiev. Všetci vieme, akým spôsobom sa môžu staré rany a vlečúce sa antipatie stať pre ľudí pascou a zabrániť im komunikovať a uzmieriť sa. A toto platí aj pre vzťahy medzi národmi. Vo všetkých týchto prípadoch je milosrdenstvo schopné podnietiť nový spôsob reči a vedenia dialógu, tak ako to výrečne vyjadril Shakespeare: «Milosrdenstvo nie je povinnosťou. Zostupuje z neba ako ovlaženie dažďa na zem. Je dvojitým požehnaním: žehná toho, kto ho dáva, i kto ho prijíma» (Kupec benátsky, IV. dejstvo, I. scéna).“
Ako by som si len želal, aby náš spôsob komunikácie a tiež naša služba pastierov v Cirkvi, nikdy nevyjadrovali víťaznú povýšenosť nad nepriateľom, ani neponižovali tých, ktorých svetské zmýšľanie považuje za stratených a vyradených!
„Milosrdenstvo môže pomôcť zmierniť protivenstvá života a ponúknuť teplo tým, čo poznali len chlad odsúdenia. Štýl našej komunikácie nech je takým, že prekoná logiku číreho rozdeľovania na hriešnikov a spravodlivých. Môžeme a musíme súdiť situácie hriechu – násilie, korupciu, vykorisťovanie atď. -, ale nemôžeme súdiť osoby, lebo iba Boh môže čítať v hĺbke ich srdca. Je našou úlohou napomínať tých, čo sa mýlia, usviedčať zlobu a nespravodlivosť istých spôsobov správania, s cieľom oslobodiť obete a pozdvihnúť toho, kto padol. Jánovo evanjelium nám pripomína, že «pravda vás vyslobodí» (Jn 8,32). Touto pravdou je nakoniec sám Kristus, ktorého mierne milosrdenstvo je meradlom našich spôsobov ohlasovania pravdy a odsudzovania nespravodlivosti. Našou hlavnou úlohou je potvrdzovať pravdu láskou (porov. Ef 4,15). Len slová vyslovené s láskou a sprevádzané miernosťou a milosrdenstvom sa dotýkajú sŕdc nás hriešnikov. Pri tvrdých či moralistických slovách a gestách hrozí, že môžu ešte viac odcudziť tých, ktorých by sme chceli priviesť k obráteniu a k slobode, posilňujúc ich zmysel odmietania a obrany.“
Niektorí si myslia, že vízia spoločnosti zakorenenej v milosrdenstve je neoprávnene idealistická a nadmieru benevolentná. No skúsme sa zamyslieť nad našimi prvými skúsenosťami z rodiny. Rodičia nás milovali a boli sme im vzácni skôr preto, kým sme, než pre naše schopnosti, či úspechy. Rodičia, samozrejme, chcú to najlepšie pre svoje deti, no ich láska nikdy nie je podmienená dosiahnutím nejakých cieľov. Otcovský dom je miestom, kde si vždy prijatý (porov. Lk 15, 11 – 32). Chcel by som preto povzbudiť všetkých, aby nevnímali ľudské spoločenstvo ako priestor, v ktorom sú veriaci povolaní nadobudnúť prevahu a o to sa usilujú, ale skôr ako domov alebo rodinu, kde sú dvere stále otvorené a kde sa usilujeme jedni druhých akceptovať.
Preto je dôležité počúvať. Komunikovať znamená spoločne sa o niečo deliť, a to predpokladá počúvanie, prijatie. Počúvať je oveľa viac ako len počuť, teda zachytiť sluchom. Takéto počutie sa týka dosahu informácie; počúvanie však odkazuje k tomu, kto komunikuje, a vyžaduje si blízkosť. Počúvanie nám umožňuje prijať správny postoj, vyjsť zo spokojného stavu divákov, užívateľov, konzumentov. Počúvať znamená byť súčasne schopný mať účasť na otázkach i pochybnostiach toho druhého, ísť po jeho boku, oslobodiť sa od akejkoľvek domýšľavosti o vlastnej všemocnosti a pokorne dať svoje schopnosti a dary do služby spoločnému dobru.
Počúvanie nikdy nie je ľahké. Niekedy je oveľa pohodlnejšie tváriť sa, že sme hluchí. Počúvať značí venovať pozornosť, mať túžbu pochopiť, uznať, rešpektovať, zachovávať si v srdci slová druhých. Pri počúvaní podstupujeme istý druh mučeníctva, obetovania seba samých, pri ktorom sa znovu uskutočňuje posvätné Mojžišovo gesto pred horiacim krom: zobutie obuvi na „svätej zemi“ stretnutia s druhým, ktorý ku mne hovorí (porov. Ex 3, 5). Vedieť počúvať je nesmierna milosť, je to dar, ktorý si treba vyprosovať, aby sme sa ho potom učili používať.:
„Aj email, sms, sociálne siete, ,chat‘ môžu byť formami plne ľudskej komunikácie. Nie technológia určuje, či je komunikácia autentickou alebo nie, ale srdce človeka a jeho schopnosť dobre používať prostriedky, ktoré má k dispozícii. Sociálne siete sú schopné podporovať vzťahy a propagovať dobro spoločnosti, no môžu tiež viesť k ďalšej polarizácii a rozdeleniu osôb a skupín. Digitálne prostredie je námestím, miestom stretávania, kde možno pohladiť či zraniť, mať osožnú diskusiu či morálne lynčovanie. Prosím o to, aby nás Jubilejný rok prežívaný v milosrdenstve «viac otvoril pre dialóg, aby sme sa lepšie poznali a chápali; aby odstránil každú formu uzavretosti a pohŕdania a tiež každú formu násilia a diskriminácie» (Misericordiae vultus, 23). Aj na internetovej sieti sa vytvára skutočné občianstvo. Vstupovanie na digitálne siete zahŕňa zodpovednosť za druhého, ktorého nevidíme, ale je skutočný, má svoju dôstojnosť, ktorá si zasluhuje úctu. Internet môže byť dobre využitý pre rozvoj spoločnosti, ktorá je zdravá a otvorená k deleniu sa.
Komunikácia, miesta jej realizácie a jej nástroje predstavujú pre mnohých ľudí rozšírenie ich obzorov. To je Boží dar, ale aj veľká zodpovednosť. Rád definujem schopnosť komunikovať ako schopnosť „prežívať blízkosť“. Stretnutie medzi komunikáciou a milosrdenstvom je plodné do tej miery, do akej je schopné vytvárať blízkosť, ktorá je starostlivá, posilňuje, uzdravuje, sprevádza a slávi. Komunikovať milosrdne v rozdelenom, rozdrobenom, polarizovanom svete značí prispievať k zdravej, slobodnej a solidárnej blízkosti medzi Božími deťmi a ich bratmi a sestrami z jednej ľudskej rodiny.