6.11.2016 Homília Svätého Otca pri Jubileu väzňov: Boh dúfa
Posolstvo, ktoré nám chce dnešné Božie slovo odovzdať, je určite posolstvom nádeje. Tej nádeje, ktorá neklame.
Jeden zo siedmich bratov odsúdených na smrť kráľom Antiochom Epifanom hovorí: «Môžeme s nádejou očakávať, že Boh nás znova vzkriesi» (2 Mach 7,14). Tieto slová svedčia o viere týchto mučeníkov, ktorí napriek utrpeniu a mučeniu majú silu hľadieť ďalej. [Svedčia o] viere, ktorá v Bohu spoznáva prameň nádeje a ukazuje túžbu dosiahnuť nový život.
Rovnako v evanjeliu sme počuli, ako Ježiš jednoduchou ale dokonalou odpoveďou zmazáva celú tú banálnu kazuistiku, ktorú mu saduceji predložili. Svojím vyjadrením: «On nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú» (Lk 20,38) zjavuje pravú Otcovu tvár, ktorý si praje len život pre všetky svoje deti. Sme teda pozvaní osvojiť si túto nádej znovuzrodiť sa pre nový život, aby sme boli verní Ježišovej náuke.
Nádej je Boží dar. Musíme o ňu prosiť. Má miesto v najväčšej hĺbke srdca každého človeka, aby mohla svojím svetlom ožiariť prítomnosť, veľakrát nepokojnú a zatemnenú mnohými situáciami, ktoré prinášajú smútok a bolesť. Potrebujeme neustále upevňovať korene našej nádeje, aby mohli prinášať ovocie. [Upevňovať] na prvom mieste istotu Božej prítomnosti a jeho spolucítenia napriek zlu, ktoré sme vykonali. Nejestvuje miesto v našom srdci, kam by Boh nemohol dosiahnuť svojou láskou. Kde jestvuje človek, ktorý pochybil, tam sa ešte viac sprítomňuje Božie milosrdenstvo, aby vzbudilo ľútosť, odpustenie, zmierenie, pokoj.
Dnes slávime Jubileum milosrdenstva pre vás a s vami, väznení bratia a sestry. A cítime potrebu konfrontovať sa práve s týmto vyjadrením Božej lásky: s milosrdenstvom. Zaiste, chýbajúce rešpektovanie zákona si zaslúžilo odsúdenie; a zbavenie slobody je najťažšou formou trestu, pretože sa dotýka človeka v jeho najhlbšom jadre. No aj tak nádej nesmie ochabnúť. Totiž, jedna vec je, čo si zasluhujeme za spáchané zlo, iná vec je však ten „dych“ nádeje, ktorý nemôže nik a nič udusiť. Naše srdce vždy dúfa v dobro, sme dlžníkmi milosrdenstva, ktorým nám Boh prichádza v ústrety bez toho, že by nás niekedy opustil (porov. Augustín, Sermo 254, 1).
V liste Rimanom apoštol Pavol hovorí o Bohu ako o «Bohu nádeje» (Rim 15,13). To ako keby chcel povedať aj nám: „Boh dúfa“; a hoci by sa to mohlo zdať paradoxné, je to presne tak: Boh dúfa! Jeho milosrdenstvo ho nenechá na pokoji. Je ako ten Otec z podobenstva, ktorý stále dúfa v návrat syna, ktorý pochybil (porov. Lk 15,11-32). Nieto odmlky ani odpočinku pre Boha, kým len znovu nenájde tú ovečku, čo sa stratila (porov. Lk 15,5). Ak teda Boh dúfa, potom nádej nemožno nikomu vziať, lebo predstavuje silu ísť ďalej, je tým pnutím smerujúcim do budúcnosti na zmenu života, je pohnútkou k zajtrajšku, aby sa láska, ktorou sme napriek všetkému milovaní, mohla stať novou cestou… Skrátka, nádej je tým vnútorným dôkazom sily Božieho milosrdenstva, ktorý si žiada hľadieť vpred a s vierou a v odovzdaní sa Bohu premáhať náklonnosť k zlu a hriechu.
Milí väzni, toto je deň vášho Jubilea! Nech sa dnes pred Pánom vaša nádej rozhorí. Jubileum, zo samej svojej podstaty, prináša so sebou zvesť oslobodenia (porov. Lv 25,39-46). Nezávisí odo mňa, aby som ho mohol udeliť, avšak vzbudiť v každom z vás túžbu po pravej slobode, to je úloha, ktorej sa Cirkev nemôže vzdať. Neraz nás istá dávka pokrytectva ženie vidieť vo vás iba ľudí, ktorí pochybili a pre ktorých jedinou cestou je väzenie.
Poviem vám: zakaždým, keď vstúpim do väznice, kladiem si otázku: „Prečo oni a nie ja?“ Všetci máme možnosť pochybiť. Všetci. Takým či onakým spôsobom sme pochybili. A to pokrytectvo spôsobuje, že nemyslíme na možnosť zmeny života, máme málo dôvery v nápravu, v znovuzaradenie do spoločnosti. No takto zabúdame, že všetci sme hriešnikmi a často aj väzňami bez toho, aby sme si to uvedomovali.
Ak zotrvávame uzavretí do svojich predsudkov alebo sme otrokmi predstavy falošného blahobytu, keď sa pohybujeme vo vnútri ideologických schém či absolutizujeme trhové zákony, ktoré utláčajú ľudí, vtedy v skutočnosti stojíme medzi úzkymi stenami cely individualizmu a sebestačnosti, pozbavení pravdy, ktorá plodí slobodu. A ukazovať prstom na niekoho, kto pochybil, to nemôže byť alibi na ukrývanie vlastnej rozporuplnosti.
Veď vieme, že pred Bohom sa nik nemôže považovať za spravodlivého (porov. Rim 2,1-11). Ale nik nemôže žiť bez istoty, že nájde odpustenie! Kajúci zločinec, ukrižovaný spolu s Ježišom, ho sprevádzal do raja (porov. Lk 23,43). Preto nech sa nik z vás neuzatvára do minulosti! Iste minulosť, hoci by sme to chceli, už nemožno prepísať. Ale príbeh, ktorý začína dnes a ktorý hľadí do budúcnosti, treba ešte celý napísať, s Božou milosťou a s vašou osobnou zodpovednosťou. Poučiac sa z chýb minulosti možno otvoriť novú kapitolu života. Neupadnime do pokušenia myslieť si, že pre nás niet odpustenia. Čokoľvek, či malé a či veľké by nám srdce vyčítalo, «Boh je väčší ako naše srdce» (1 Jn 3,20). Musíme sa len zveriť jeho milosrdenstvu.
Viera, hoci malá ako horčičné zrnko, môže vrchy prenášať (porov. Mt 17,20). Koľkokrát sila viery dovolila vysloviť slovo „odpúšťam“ v ľudsky nemožných podmienkach! Ľudia, ktorí utrpeli násilie či bezprávie na sebe, na svojich drahých alebo na majetku… Iba Božia sila, milosrdenstvo, môže zahojiť isté rany. A kde sa na násilie odpovedá odpustením, tam aj srdce pomýleného môže premôcť láska, ktorá premáha každú formu zla. A tak medzi obeťami i medzi vinníkmi Boh vzbudzuje pravých svedkov a preukazovateľov milosrdenstva.
Dnes si uctievame Pannu Máriu touto sochou, ktorá ju zobrazuje ako Matku, držiacu v náručí Ježiša s rozlomenou reťazou, reťazou otroctva a uväznenia. Nech obráti na každého z vás svoj materinský pohľad. Nech dá vytrysknúť z vášho srdca sile nádeje na nový život, ktorý je hodný prežiť ho v plnej slobode a službe blížnym.