6.1.2022 Anjel Pána na slávnosť Troch kráľov: Ako je to s mojou pokorou?
Drahí bratia a sestry, požehnaný sviatočný deň!
Dnes, na slávnosť Zjavenia Pána, rozjímame o príbehu mudrcov (porov Mt 2,1-12). Podstupujú dlhú a náročnú cestu, aby sa prišli pokloniť «židovskému kráľovi» (v. 2). Sú vedení podivuhodným znamením hviezdy, a keď konečne prídu do cieľa, namiesto nájdenia niečoho veľkolepého, uvidia bábätko s mamou. Mohli by namietať: „Toľká cesta a toľké obete na to, aby sme sa ocitli pred úbohým dieťaťom?“ Predsa však sa nepohoršujú, nie sú sklamaní. Nesťažujú sa. Čo robia? Pokľaknú. Ako hovorí Evanjelium, «vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu» (v. 11).
Pomyslime na týchto mudrcov, ktorí prišli zďaleka, bohatí, vzdelaní, uznávaní, ako padnú na zem, teda sklonia sa k zemi, aby si uctili dieťa! Zdá sa to byť protirečením. Je prekvapujúce tak pokorné gesto od tak ctihodných mužov. Skloniť sa pred autoritou, ktorá sa predstavuje znakmi moci a slávy, bolo v tom čase zvykom. A ani dnes by to nebolo zvláštne. Ale pred betlehemským Dieťaťom to nie je ľahké. Nie je ľahké uctievať tohto Boha, ktorého božskosť zostáva skrytá a nejaví sa byť triumfálna. Znamená to prijať Božiu veľkosť, ktorá sa prejavuje v malosti: toto je ten odkaz. Mudrci sa skláňajú pred nevídanou Božou logikou, prijímajú Pána nie takého, akého si ho predstavovali, ale takého, aký je, malého a chudobného. Ich poklona je znakom toho, kto dá bokom svoje vlastné predstavy a dá miesto Bohu. Niečo také si vyžaduje pokoru.
Evanjelium na tomto trvá: nehovorí iba, že mudrci sa poklonili, zdôrazňuje, že padli na zem a klaňali sa. Všimnime si tento údaj: adorácia ide ruka v ruke s poklonou. Týmto gestom mudrci ukazujú, že s pokorou prijímajú Toho, ktorý sa predstavuje v pokore. Takto sa otvárajú adorácii Boha. Pokladnice, ktoré otvárajú, sú obrazom ich otvoreného srdca: ich skutočné bohatstvo nespočíva v sláve a úspechu, ale v pokore, v tom, že sa sami považujú za tých, čo potrebujú spásu. A toto je ten príklad, ktorý nám mudrci dávajú dnes.
Drahí bratia a sestry, ak v strede všetkého zostávame stále my s našimi predstavami a namýšľame si, že sa máme čím chváliť pred Bohom, nikdy sa s ním do hĺbky nestretneme, nedôjdeme k jeho uctievaniu. Ak neupadnú naše nároky, márnivosti, posadnutosti, snahy vyniknúť, stane sa nám, že dokonca budeme niekoho alebo niečo uctievať, ale Pán to nebude! Ak sa naopak vzdáme svojej domnienky sebestačnosti, ak sa vnútorne umenšíme, potom znovu objavíme zázrak poklony Ježišovi. Pretože adorácia prechádza cez pokoru srdca: ten, kto má túžbu predbiehať sa, neuvedomí si Pánovu prítomnosť. Ježiš prechádza okolo a je ignorovaný, nespoznaný, tak ako sa to stalo mnohým v tom čase, ale nie mudrcom.
Bratia a sestry, keď na nich hľadíme, spytujme sa dnes: ako je to s mojou pokorou? Som presvedčený, že pýcha bráni môjmu duchovnému pokroku? Tá pýcha, zjavná či skrytá, ktorá vždy zacloní vzlet k Bohu. Pracujem na svojej učenlivej poslušnosti, aby som bol Bohu a iným k dispozícii, alebo som stále sústredený na seba a moje požiadavky s tým skrytým egoizmom, ktorým je pýcha? Viem odložiť svoj uhol pohľadu, aby som prijal ten Boží a tých druhých? A napokon: prosím a adorujem iba keď niečo potrebujem, alebo to robím s vytrvalosťou, pretože verím, že Ježiša stále potrebujem?
Mudrci sa vydali na cestu hľadiac na hviezdu, a našli Ježiša. Veľa toho prešli. Dnes si môžeme vziať túto radu: hľaď na hviezdu a kráčaj. Nikdy neprestaňte kráčať, ale nezanedbajte sledovať hviezdu. Toto je rada dnešného dňa, mocná: Hľaď na hviezdu a kráčaj, sleduj hviezdu a kráčaj.
Nech nás Panna Mária, služobnica Pána naučí rozpoznať životne dôležitú potrebu pokory a živú chuť adorácie. Nech nás naučí hľadieť na hviezdu a kráčať.