5.6.2015 Homília pápeža Františka: Vzkriesenie vdovinho syna a Kristovo víťazstvo kríža
– Božie slovo, ktoré sme si vypočuli, nás privádza k centrálnej udalosti viery: k víťazstvu Boha nad bolesťou a smrťou. Je to evanjelium nádeje, ktorá prýšti z Kristovho paschálneho tajomstva, ktoré vyžaruje z jeho tváre zjavujúcej Boha Otca, ktorý potešuje utrápených. Je to slovo, ktoré nás volá, aby sme zostali vnútorne spojení s utrpením nášho Pána Ježiša, aby sa v nás ukázala moc jeho zmŕtvychvstania.
Naozaj, v Kristovom utrpení je odpoveď Boha na úzkostné a neraz roztrpčené volanie, ktoré v nás vyvoláva skúsenosť bolesti a smrti. Ide tu o to, aby sme neutiekli od kríža, ale zaostali tam, ako to urobila Panenská Matka, ktorá trpiac spolu s Ježišom získala milosť dúfať napriek všetkej nádeji (porov. Rim 4,18).
Toto bola aj skúsenosť Stanislava od Ježiša a Márie a Márie Alžbety Hesselbladovej, ktorí sú dnes vyhlásení za svätých: zostali vnútorne spojení s Ježišovým utrpením a prejavuje sa v nich moc jeho zmŕtvychvstania. Prvé čítanie a evanjelium tejto nedele nám práve predstavujú dve zázračné znamenia zmŕtvychvstania, prvé vykonané prorokom Eliášom, druhé Ježišom. V oboch prípadoch ide o mŕtvych mladučkých synov ovdovelých žien, ktorí sú prinavrátení ich matkám.
Vdova zo Sarepty – nežidovská žena, ktorá však prijala vo svojom dome proroka Eliáša – je roztrpčená z proroka i z Boha, pretože práve keď bol Eliáš u nej hosťom, jej dieťa ochorelo a práve naposledy vydýchlo v jej náručí. Vtedy Eliáš tej žene hovorí: «Daj mi tvojho syna» (1 Kr 17,19). Toto je kľúčové slovo: vyjadruje postoj Boha voči našej smrti (v každej jej podobe); nehovorí: „Drž si ju, zariaď sa“, ale hovorí: „Daj ju mne“. A skutočne prorok berie dieťa a nesie ho do hornej izby, a tam, osamote, v modlitbe „zápasí s Bohom“, ukazujúc mu pred oči absurdnosť tej smrti. A Pán vypočul Eliášov hlas, pretože v skutočnosti to bol on, Boh, kto hovoril a konal v prorokovi. Bol to On, kto cez Eliášove ústa povedal žene: «Daj mi tvojho syna». A teraz je to On, kto ho vracia matke živého.
Vľúdnosť Boha sa naplno zjavuje v Ježišovi. Počuli sme v Evanjeliu (Lk 7,11-17) ako prežíval veľký súcit (v. 13) s tou matkou z Naimu v Galilei, ktorá sprevádzala k hrobu svojho jediného syna, ešte nedospelého. No Ježiš sa priblíži, dotkne sa már, zastaví smútočný sprievod, a istotne láskavo pohladí aj oči tej úbohej mamy zmáčané slzami. «Neplač!», hovorí jej (Lk 7,13). Ako keby ju žiadal: «Daj mi tvojho syna». Ježiš chce pre seba našu smrť, aby nás od nej oslobodil a prinavrátil nám život. Vskutku, ten chlapec sa prebral, akoby z hlbokého sna a začal hovoriť. A Ježiš «ho vrátil jeho matke» (v. 15). Nie je kúzelník! Je vtelenou Božou nehou, v ňom koná nesmierne spolucítenie Otca.
Istý druh vzkriesenia je aj u apoštola Pavla, ktorý sa z nepriateľa a krutého prenasledovateľa kresťanov stal svedkom a hlásateľom Evanjelia (porov. Gal 1,13-17). Táto radikálna premena nebola jeho dielom, ale darom milosrdenstva Boha, ktorý si ho «vybral» a «svojou milosťou povolal» a želal si zjaviť „v ňom“ svojho Syna, aby ho ohlasoval medzi národmi (v. 15-16). Pavol hovorí, že Bohu Otcovi sa zapáčilo zjaviť Syna nielen jemu, ale v ňom, čiže takmer vtlačiac do jeho osoby, tela a ducha, Kristovu smrť a zmŕtvychvstanie. Tak apoštol nebude iba poslom, ale predovšetkým svedkom.
A aj prostredníctvom hriešnikov, každého jednotlivo, Ježiš neprestáva dávať zažiariť víťazstvu milosti, ktorá dáva život. A dnes, i po všetky dni, hovorí Matke Cirkvi: „Daj mi tvoje deti“, ktorými sme my všetci. A berie na seba naše hriechy, sníma ich a živých nás prinavracia Cirkvi. A to sa deje osobitným spôsobom počas tohto Svätého roku milosrdenstva.
Cirkev nám dnes ukazuje dve svoje deti, ktoré sú exemplárnymi svedkami tohto tajomstva vzkriesenia. Obaja môžu naveky spievať slovami žalmistu: «Môj nárek si obrátil na tanec; Pane, Bože môj, naveky ťa chcem velebiť» (Ž 30,12). A všetci spoločne zjednoťme naše hlasy hovoriac: «Budem ťa, Pane, oslavovať, že si ma vyslobodil» (Refrén responzóriového žalmu).“