5.12.2019 Ranná homília: Stavajme na Ježišovej skale, rozpoznajme piesok
V srdci dnešnej liturgie je tzv. chváloreč na stálosť. Ježiš v Evanjeliu podľa Matúša (7,21.24-27) stavia do konfrontácie múdreho človeka, ktorého základom života je Pán, a preto jeho dom stojí na skale. Druhý človek je hlúpy, lebo nepočúva Božie slovo a žije povrchne, budujúc tak svoj dom na tenkom základe, akým je piesok.
Pán je bezpečná skala
Svätý Otec vyzval zamyslieť sa nad „múdrosťou a hlúposťou“ – čiže nad tým, čo je základom našich nádejí, našich istôt a nášho života. Vyprosujme si milosť, aby sme vedeli rozlišovať, kde je skala a kde je piesok:
„Skala. Taký je Pán. Ten, kto sa zverí Pánovi, bude vždy v bezpečí, lebo jeho základy sú na skale. O tomto hovorí Ježiš v evanjeliu. Rozpráva o múdrom človeku, ktorý vybudoval svoj dom na skale, čiže na dôvere v Pánovi, na serióznych veciach. A aj táto dôvera je šľachetným materiálom, pretože základ tejto stavby nášho života je bezpečný, je silný.“
Vonkajškovosť je piesok
Múdry je ten, kto buduje na skale, naopak hlúpy si vyberá „pohyblivý piesok“, ktorý vietor a dážď odnesie preč:
„Aj náš život môže byť taký, keď moje základy nie sú pevné. Príde búrka – všetci máme v živote búrky, všetci, od pápeža až po toho posledného – a my nie sme schopní odolávať. Mnohí povedia: „Ja svoj život zmením“ – a myslia si, že zmeniť život znamená nasadiť si masku. Zmeniť život znamená zmeniť základy života, čiže dať tam skalu, ktorou je Ježiš. „Chcel by som obnoviť túto stavbu, túto budovu, pretože je veľmi ošarpaná. Je veľmi nepekná, a ja by som ju chcel skrášliť a zaistiť jej základy“. No ak ju vynovím len naoko, spravím ju štýlovou, veci sa nepohnú vpred. Zosype sa. Vonkajškovosťou sa život kresťana rúti.“
Rozlíšiť skalu od piesku
Jedine Ježiš je teda bezpečným základom, zovňajšok neosoží, a toto sa ukazuje aj v spovednici. Jedine ten, kto sa uzná za hriešnika – slabého, túžiaceho po spáse, dáva najavo, že má život založený na skale, nakoľko verí a spolieha sa na Ježiša ako záchranu. Treba sa teda obrátiť k tomu, čo sa nezrúti a čo sa nepominie. To sa stalo aj sv. Františkovi Borgiovi v 16. storočí, keď si tento niekdajší dvorný rytier pri pohľade na rozkladom poznačené telesné pozostatky kráľovnej Izabely hlboko uvedomil pominuteľnosť a márnosť pozemských vecí. Zvolil si Pána a nakoniec sa stal svätým:
„Nemôžeme budovať náš život na pomíňavých veciach, na zovňajšku, na fingovaní, že všetko ide dobre. Poďme ku skale, kde ja naša spása. A tam budeme šťastní všetci. Všetci.“
Svätý Otec napokon veriacich povzbudil k tomu, aby sme Pána prosili o milosť vedieť rozlišovať.