Ranná homília: Nezatvárať dvere pred nikým, mať otvorené srdce
Kresťan druhých začleňuje, nezatvára dvere pred nikým, aj keď to neraz vyvoláva odpor. Ten, kto druhých vylučuje, lebo sa cíti byť lepším, plodí konflikty a rozdelenia, no jedného dňa sa za to bude musieť zodpovedať pred Božím súdom. To je v skratke obsah homílie pápeža Františka zo svätej omše v Dome sv. Marty.
V Liste Rimanom (Rim 14,7-12) sv. Pavol vyzýva nesúdiť a nepohŕdať bratom, lebo výsledkom toho je vyraďovanie ľudí „z nášho krúžku či skupinky“, ich selektovanie, a „toto nie je kresťanské“, povedal Svätý Otec. Kristus „prostredníctvom svojej obety na Kalvárii“ zjednocuje a zahŕňa spásou všetkých ľudí. V dnešnom evanjeliu (Lk 15,1-10) sa k Ježišovi približujú mýtnici a hriešnici, „čiže tí vylúčení, všetci tí, ktorí boli mimo“. Farizeji a zákonníci však šomrali:
„Postoj zákonníkov a farizejov je ten istý, vylučujúci: ‚My sme dokonalí, my poslúchame zákon. Títo sú hriešnici a mýtnici.‛ No Ježišovým postojom je začleňovanie. V živote existujú dve cesty: cesta vylučovania ľudí z nášho spoločenstva a cesta začleňovania. Tá prvá môže byť neveľká, avšak je koreňom všetkých vojen: všetky pohromy, všetky vojny začínajú vylúčením. Vyraďuje sa z medzinárodného spoločenstva, ale aj z rodín, spomedzi priateľov – koľko sporov… A cesta, ktorá nám dáva vidieť Ježiša a ktorá nás o ňom učí, je úplne iná, je opakom tejto druhej cesty: cesta začleňovania“.
„Nie je ľahké začleňovať ľudí, lebo je tu odpor, je tu tento selektívny postoj“, povedal Svätý Otec. Preto Ježiš rozpráva dve podobenstvá: o stratenej ovci a o žene, ktorá stratila mincu. Ako pastier, tak aj žena robia všetko pre to, aby našli to, čo stratili. A keď sa im to podarí, sú plní radosti:
„Sú plní radosti, lebo našli to, čo sa stratilo. Idú za susedmi, za priateľmi, lebo sú veľmi šťastní: ‚Našiel som, začlenil som‛. Toto znamená Božie začleňovanie na rozdiel od vyraďovania zo strany toho, kto súdi, kto vyháňa ľudí, jednotlivcov: ‚Nie, tento nie, ani tento, ani ten…‛, a vytvára si malý krúžok kamarátov ako svoje prostredie. To je dialektika medzi vylúčením a začlenením. Boh nás všetkých zahrnul do spásy, všetkých! Toto je začiatok. My s našimi slabosťami, s našimi hriechmi, s našimi závisťami, žiarlivosťami, máme vždy tento postoj vylučovania, ktorý sa – ako som povedal – môže skončiť vojnami.“
Ježiš koná tak ako Otec, ktorý ho poslal, aby nás spasil, „hľadá nás, aby nás začlenil“, aby sme boli jednou rodinou“, povedal pápež František:
„Porozmýšľajme trochu, a urobme aspoň to naše málo: nikdy nesúďme. – ‚Ale tento robí tak a tak…‛ – Nuž veď Boh o tom vie. Je to jeho život, avšak ja ho nevylučujem z môjho srdca, z mojej modlitby, z môjho pozdravu, z môjho úsmevu. A keď príde príležitosť, poviem mu pekné slovo. Nikdy nevylučovať, nemáme na to právo! A ako končí Pavol v čítaní: «Veď všetci budeme stáť pred Božou súdnou stolicou…. A tak každý z nás sa bude Bohu zodpovedať za seba.» Ak ja niekoho vylúčim, budem jedného dňa pred Božím súdom a budem sa musieť za seba zodpovedať. Vyprosujme si milosť byť mužmi a ženami, ktorí vždy zahŕňajú, začleňujú, vždy – v miere zdravej rozvážnosti, avšak vždy. Nezatvárajme dvere pred nikým, vždy s otvoreným srdcom: ‚Páči sa mi, nepáči sa mi‛, avšak srdce je otvorené. Nech nám Pán dá túto milosť.