5.11.2020 Okom viery vidieť neviditeľné – homília pápeža Františka pri omši za zosnulých
V evanjeliovom úryvku, ktorý práve odznel (porov. Jn 11,17-27) vyslovuje Ježiš slávnostné sebaodhalenie: «Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky» (v. 25-26). Veľké svetlo týchto slov premáha temnotu hlbokého zármutku vyvolaného Lazárovou smrťou. Marta ich prijíma a s pevným vyznaním viery prehlasuje: «Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet» (v. 27). Vďaka Ježišovým slovám Martina nádej prechádza zo vzdialenej budúcnosti do súčasnosti: vzkriesenie je k nej už blízko, je prítomné v osobe Krista.
Toto Ježišovo odhalenie dnes hovorí k nám všetkým: sme povolaní veriť vo vzkriesenie nie ako nejakej vidine na obzore, ale ako už prítomnej udalosti, ktorá sa nás tajomne dotýka už teraz. A predsa, táto viera vo vzkriesenie neignoruje ani nemaskuje rozpaky, ktoré ľudsky prežívame pred smrťou. Samotný Pán Ježiš, keď videl, ako Lazárove sestry a tí, čo boli s nimi plačú, nielenže neskrýval svoje pohnutie, ale – ako dodáva evanjelista Ján – priamo «zaslzil» (Jn 11,35). Vo všetkom s výnimkou hriechu je s nami plne solidárny: zažil aj drámu žiaľu, horkosť sĺz vyronených nad stratou milovaného človeka. To však nezmenšuje to svetlo pravdy, ktoré vyžaruje z jeho odhalenia, ktorého veľkým znamením bolo Lazárovo vzkriesenie.
Dnes nám teda Pán opakuje: «Ja som vzkriesenie a život» (v. 25). A volá nás obnoviť veľký skok viery tým, že vstúpime už teraz do svetla zmŕtvychvstania: «Nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky» (v. 26). Keď dôjde k tomuto skoku, náš spôsob myslenia a videnia sa zmení. Oko viery, presahujúc veci viditeľné, vidí určitým spôsobom to, čo je neviditeľné (porov. Heb 11,27). Každá udalosť sa potom hodnotí vo svetle inej dimenzie, tej večnej.
To je to, čo sa vynára v pasáži z Knihy múdrosti. Predčasná smrť spravodlivého človeka sa posudzuje z perspektívy odlišnej než je tá bežná: «Pretože sa ľúbil Bohu, stal sa jeho miláčikom, pretože žil medzi hriešnikmi, bol prenesený […] aby zloba nezmenila jeho zmýšľanie, alebo klam, aby jeho dušu nezviedol» (4,10-11). Z pohľadu viery sa táto smrť nejaví ako nešťastie, ale ako prozreteľný skutok Pána, ktorého myšlienky nie sú totožné s našimi myšlienkami.
Ten istý posvätný autor napríklad poukazuje na to, že podľa Božej perspektívy «nie dlhé roky robia starobu hodnou cti, ani sa ona nemeria počtom liet. Šediny sú človekovi múdrosťou, starým vekom život nepoškvrnený» (4,8-9). Božie plány lásky k jeho vyvoleným úplne unikajú tým, ktorí majú ako jediný obzor svetskú realitu. Preto sa o nich – ako sme si to vypočuli – hovorí: «Vidia síce koniec múdreho, a predsa nechápu, čo s ním Boh zamýšľal, ani prečo ho Pán do bezpečia postavil» (4,17).
Pri modlitbe za kardinálov a biskupov zosnulých v priebehu tohto posledného roka, poprosme Pána, aby nám pomohol správne pri tom zvážiť existenciálne podobenstvo. Poprosme ho, aby rozptýlil ten negatívny smútok, ktorý sa do nás niekedy vlúdi, akoby smrťou všetko skončilo. Je to pocit vzdialený viere, ktorý sa napája na ľudský strach z nevyhnutnosti smrti, a voči ktorému si nik nemôže navrávať, že je plne imúnny.
Z tohto dôvodu, tvárou v tvár záhade smrti, musí aj veriaci človek neustále prežívať obrátenie. Každý deň sme povolaní ísť nad rámec predstavy, ktorú inštinktívne máme o smrti ako o úplnom zničení človeka; presiahnuť to, čo je banálne viditeľné, zafixované a ošúchané myšlienky, verejné mienky, aby sme sa kompletne zverili Pánovi, ktorý prehlasuje: «Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky» (Jn 11,25-26).
Tieto slová, bratia a sestry, prijaté s vierou zaistia, že modlitba za našich zosnulých bratov bude skutočne kresťanská. Oni nám umožňujú mať aj skutočne realistický pohľad na ich život: chápať zmysel a hodnotu dobra, ktoré vykonali, ich pevnosti, ich nasadenia a lásky darovanej nezištne; chápať, čo znamená žiť v zameraní nie na pozemskú vlasť, ale na lepšiu, čiže na tú nebeskú (porov. Hebr 11,16).
Modlitba príhovoru za zosnulých, prednášaná v dôvere, že oni žijú u Boha, rozširuje tak svoj osoh aj na nás, pútnikov tu na zemi. Ona nás vychováva k pravdivej vízii života; zjavuje nám zmysel súžení, ktorými je nevyhnutné prejsť, aby sme vstúpili do Božieho kráľovstva; otvára nás pravej slobode, uschopňujúc nás sústavne hľadať večné dobrá.
Osvojujúc si slová apoštola, aj my sa cítime «plní dôvery. […] A preto sa usilujeme páčiť sa mu, či sme doma» [prebývajúc v tele] «alebo mimo domu» [vzdialení] (porov. 2 Kor 5,8-9). Život služobníka Evanjelia sa odohráva okolo túžby páčiť sa Pánovi vo všetkom: toto je kritérium každého jeho rozhodnutia, každého jeho kroku, ktorý má vykonať.
Pamätajme preto s vďačnosťou na svedectvo zosnulých kardinálov a biskupov, ktorí žili vo vernosti Božej vôli; modlime sa za nich snažiac sa nasledovať ich príklad. Nech Pán na nás vždy vylieva svojho Ducha múdrosti, osobitným spôsobom v tomto čase skúšky. Predovšetkým v hodinách, keď sa cesta stáva zvlášť ťažkou, on nás neopúšťa, zostáva s nami, verný svojmu prísľubu: «A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta» (Mt 28,20)