6.1.2018 Svätý Otec na sviatok Zjavenia Pána: S mudrcmi hľaďme k nebu a buďme nezištní
Tri gestá mudrcov orientujú našu cestu smerom k stretnutiu sa s Pánom, ktorý sa dnes zjavuje ako svetlo a spása pre všetky národy. Mudrci vidia hviezdu, putujú a prinášajú dary.
Vidieť hviezdu. Toto je východiskový bod. Môžeme sa však pýtať, prečo videli hviezdu len mudrci? Možno preto, že len málokto pozdvihol oči k nebu. Častokát sa totiž v živote uspokojujeme s pohľadom upretým k zemi: postačuje nám zdravie, nejaké tie peniaze a trocha zábavy. Kladiem si otázku: vieme my ešte pozdvihnúť pohľad k nebu? Vieme ešte snívať, túžiť po Bohu, očakávať jeho novosť, alebo sa nechávame unášať životom ako suchá haluz vo vetre? Mudrci sa neuspokojili so živorením, nenechali sa unášať prúdom. Tušili, že k opravdivému životu je treba vysoký cieľ a preto treba upierať pohľad smerom hore.
Avšak mohli by sme si opäť položiť otázku: Prečo z tých, ktorí dvíhali pohľad k nebu, mnohí ďalší nenasledovali hviezdu – tú «jeho hviezdu» (Mt 2,2)? Možno preto, že to nebola do očí bijúca hviezda, jagajúca sa viac než tie ostatné. Ako hovorí Evanjelium, bola to hviezda, ktorú mudrci videli vychádzať (porov. v. 2.9). Ježišova hviezda neoslepuje, neomamuje, ale jemne pozýva.
Môžeme si položiť otázku, akú hviezdu si v živote vyberáme. Existujú oslnivé hviezdy vyvolávajúce silné emócie, ktoré však neudávajú smer cesty. Tak je to s úspechom, peniazmi, kariérou, poctami či potešeniami vyhľadávanými ako cieľ existencie. Sú ako meteorit: chvíľku žiaria, no čoskoro sa roztrieštia a ich ligot zmizne. Sú to padajúce hviezdy, ktoré zvádzajú na falošnú dráhu namiesto toho, aby udávali smer.
Pánova hviezda naopak nie je vždy oslňujúca, avšak vždy je prítomná; je tichá: vezme ťa za ruku na ceste životom, sprevádza ťa. Nesľubuje materiálne odmeny, no garantuje pokoj a darúva, tak ako mudrcom, «nesmiernu radosť» (porov. Mt 2,10). Žiada však, aby sme kráčali.
Putovanie – druhá činnosť mudrcov – je nevyhnutné k tomu, aby sme našli Ježiša. Veď jeho hviezda si vyžaduje rozhodnúť sa pre cestu, pre dennodennú námahu kráčania; žiada oslobodiť sa od zbytočných bremien a rozmerných okázalostí, ktoré nás zväzujú, a aby sme akceptovali nepredvídané udalosti, ktoré nefigurujú na mape pohodlného života.
Ježiš sa necháva nájsť tomu, kto ho hľadá, avšak pre to, aby sme ho hľadali, je treba byť v pohybe, vykročiť von. Nečakať, riskovať. Neostať nehybným, napredovať. Ježiš je náročný: tomu, kto ho hľadá, navrhuje zanechať kreslá svetského pohodlia a vyhriate bezpečie vlastných krbov. Nasledovanie Ježiša nie je zdvorilým protokolom, ktorý treba rešpektovať, ale exodom, ktorý treba žiť.
Boh, ktorý oslobodil svoj ľud prostredníctvom cesty exodu a ktorý povolal nové národy nasledovať jeho hviezdu, daruje slobodu a rozdáva radosť vždy a jedine na ceste. Inými slovami, pre to, aby sme našli Ježiša, je treba zanechať strach pustiť sa do hry, nezostať si hovieť, akoby sme už boli v cieli, zanechať lenivosť, ktorá už nič viac od života nežiada. Treba riskovať, jednoducho pre to, aby sme postretli Dieťa. Nesmierne to však stojí za to, lebo pri nájdení toho Dieťaťa, pri objavení jeho nežnosti a jeho lásky, znovu nachádzame seba samých.
Vydať sa na cestu nie je ľahké. Evanjelium nám to ukazuje na rôznych postavách. Je tu Herodes, rozrušený strachom, že narodenie akéhosi kráľa ohrozí jeho moc. Preto zvoláva porady a posiela druhých zhromažďovať informácie; avšak on sám sa nehýbe, zostáva uzavretý vo svojom paláci. Aj «celý Jeruzalem» (v. 3) má strach: strach z Božích novostí. Je radšej, ak všetko zostane tak, ako predtým – „vždy sa to robilo takto“ – a nikto nemá odvahu ísť.
Ešte záludnejšie je pokušenie kňazov a zákonníkov. Oni poznajú presné miesto a oznamujú ho Herodesovi, citujúc dokonca aj starobylé proroctvo. Poznajú, no nerobia krok smerom k Betlehemu. Môže to byť pokušenie toho, kto je veriacim už dlho: debatuje o viere ako o niečom, čo už pozná, avšak osobne sa nevrhne do hry pre Pána.
Človek rozpráva, no nemodlí sa; lamentuje, no dobro nekoná. Mudrci naopak hovoria málo a veľa kráčajú. Aj keď neznalí právd viery, sú plní túžby a kráčajú, ako to zdôrazňujú slovesá použité v evanjeliu: «prišli (…) sa mu pokloniť» (v. 2), «odišli»; «vošli, padli na zem», «vrátili sa» (v. 9.11.12) – sú vždy v pohybe.
Obdarovať. Keď po dlhej ceste prišli k Ježišovi, mudrci konajú tak, ako on: obdarúvajú. Ježiš je tam, aby ponúkol život, oni ponúkajú svoje vzácne dary: zlato, kadidlo a myrhu. Evanjelium sa uskutočňuje vtedy, keď cesta života dospeje k darovaniu. Darovať nezištne, pre Pána, bez očakávania akejkoľvek odplaty: toto je istý znak toho, že sme našli Ježiša, ktorý hovorí: «Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte» (Mt 10,8). Konať dobro bez kalkulácií, aj keď to od nás nikto nežiada, aj keď tým nič nezískame, aj keď nám to nespôsobuje potešenie.
Boh po tomto túži. On, ktorý sa pre nás stal maličkým, nás žiada, aby sme niečo obetovali pre jeho najmenších bratov. Kto sú to? Sú to práve tí, čo nemajú nič na oplátku, ako núdzny človek, hladný, cudzinec, väzeň, chudobný (porov. Mt 25,31-46).
Ponúknuť dar, ktorý je Ježišovi milý, znamená opatriť chorého, venovať čas nepríjemnej osobe, pomôcť niekomu, kto v nás nevzbudzuje záujem, ponúknuť odpustenie tomu, kto nás urazil. To sú nezištné dary, nesmú chýbať v kresťanskom živote. V opačnom prípade, pripomína nám Ježiš, ak milujeme tých, ktorí nás milujú, robíme ako pohania (porov. Mt 5,46-47).
Pozrime sa na naše ruky, častokrát prázdne na lásku, a skúsme dnes pomyslieť na jeden nezištný dar, bez protihodnoty, ktorý môžeme ponúknuť. Pánovi bude milý. A prosme ho: „Pane, daj mi znovuobjaviť radosť z darovania“.
Drahí bratia a sestry, robme tak, ako mudrci: hľaďme k výšinám, kráčajme a darujme nezištné dary.