4.8.2019 Prameň šťastia nie je v majetku, ale v slúžiacej láske – Anjel Pána 4. augusta
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Dnešné Evanjelium (porov. Lk 12,13-21) sa začína scénou, kde niekto z davu žiada Ježiša, aby vyriešil súdny spor o dedičstve v jeho rodine. Ježiš sa však vo svojej odpovedi nezaoberá touto otázkou, ale vyzýva k tomu, aby sa človek držal ďaleko od chamtivosti, čo znamená od žiadostivosti vlastniť. Aby Ježiš odradil svojich poslucháčov od dychtivého baženia po bohatstve, rozpráva im podobenstvo o hlúpom boháčovi, ktorý veril, že je šťastný, pretože mal výnimočne úrodný rok a kvôli nazhromaždeným dobrám sa cítil byť zabezpečený. Bude pekné, ak si to dnes sami prečítate; ide o dvanástu kapitolu v Evanjeliu podľa Lukáša, verš trinásť. Je to jedno krásne podobenstvo, ktoré nás môže veľa naučiť. Rozprávanie začína byť napínavé, keď sa objaví rozpor medzi tým, čo si pre seba naplánoval boháč, a tým, čo má pre neho na druhej strane naplánované Boh.
Boháč predkladá svojej duši, to jest sám sebe, tri úvahy: mnoho nahromadených dobier; mnoho rokov, ktoré mu tieto dobrá môžu zabezpečiť a, po tretie, pokoj a bujarý blahobyt (porov. v. 19). Ale slovo, ktoré mu Boh adresuje, urobí koniec všetkým jeho plánom. Namiesto „mnohých rokov“ mu Boh naznačuje okamžitosť „tejto noci; tejto noci zomrieš“; namiesto „užívania si života“ mu Boh hovorí o „odovzdaní života; Boh požiada od teba tvoj život“, s následným súdom. Pokiaľ ide o záležitosť mnohých nahromadených dobier, na ktorých chcel boháč všetko založiť, toho sa dotýka sarkastická otázka: „A čo si si nahonobil, čie bude?“ (v. 20)
Len si predstavme hádky pri dedičských konaniach; mnohé hádky v rodinách. Je veľa ľudí – všetci poznáme nejakú tú udalosť zo života –, ktorí v hodine smrti začnú prichádzať: potomkovia prichádzajú, aby sa spýtali „A čo pripadlo mne?, a odnesú si všetko. Je to práve tento rozpor, čo oprávňuje označenie „blázon“, ktorým Boh oslovuje boháča, lebo ten myslel na veci, o ktorých predpokladal, že sú konkrétne, ale ony sú iba imaginárne. Je teda bláznom, lebo v skutočnosti zaprel Boha, nevydáva Bohu zúčtovanie.
Záver podobenstva, ako ho formuluje evanjelista, má osobitú výpovednú hodnotu: „Tak je to s tým, kto si hromadí poklady, a pred Bohom nie je bohatý“ (v. 21). Je to varovanie, ktoré ukazuje horizont, ku ktorému sme pozvaní všetci upierať zrak. Materiálne dobrá sú nevyhnutné – sú dobré! –, ale sú prostriedkom ako žiť čestne a v spoločnom podelení sa o ne s tými najnúdznejšími. Ježiš nás dnes pozýva zamyslieť sa nad tým, že bohatstvo môže srdce spútavať a odvádzať ho od pravého pokladu, ktorý je v nebi. Pripomína to aj sv. Pavol v dnešnom druhom čítaní. Hovorí: „Hľadajte, čo je hore… Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi!“ (Kol 3,1-2).
Týmto – to je jasné – sa nechce povedať, že sa máme odrezať od reality tu na zemi, ale že máme hľadať veci, ktoré majú pravú hodnotu: spravodlivosť, solidaritu, prijatie, bratstvo, mier, všetky tie veci, ktoré prispievajú k skutočnej dôstojnosti človeka. Ide o úsilie žiť život nie podľa svetského štýlu, ale podľa štýlu Evanjelia: milovať Boha celým naším bytím a milovať blížneho, ako ho miloval Ježiš, t. j. v službe a v darovaní samého seba.
Dychtivosť po hmotných dobrách, túžba vlastniť, srdce neuspokojuje, skôr vyvoláva ešte väčší hlad! Chamtivosť je ako chutné cukríky: zoberieš si jeden a povieš si: „Ach! Aké dobré“, a potom si vezmeš ďalší; a po ďalšom zase ďalší. Taká je chamtivosť: nikdy nebude mať dosť. Majte sa na pozore! Láska chápaná a žitá ako služba je prameňom skutočného šťastia, zatiaľ čo bezhraničná honba za materiálnymi dobrami a bohatstvom je často iba prameňom starostí, útrap, zneužívania a vojen. Veľa vojen začalo kvôli chamtivosti.
Nech nám Panna Mária pomáha, aby sme sa nenechali očariť prchavými istotami, ale aby sme každý deň boli hodnovernými svedkami večných hodnôt Evanjelia.