4.7.2021 Anjel Pána: Úžas rozpoznať Ježiša uprostred každodennosti
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Evanjelium, ktoré čítame v liturgii tejto nedele (Mk 6,1-6) nám rozpráva o nevere Ježišových krajanov. On, po tom čo kázal na iných miestach Galiley, znovu prichádza do Nazareta, kde pri Márii a Jozefovi vyrastal, a v istú sobotu sa pustí do vyučovania v synagóge. Mnohí si pri jeho počúvaní kládli otázku: „Odkiaľ sa u neho berie všetka táto múdrosť? Nie je to predsa syn tesára a Márie, teda našich susedov, ktorých dobre poznáme?“ (porov. v. 1-3). Zoči-voči tejto reakcii Ježiš konštatuje jednu pravdu, ktorá sa stala aj súčasťou ľudovej múdrosti: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome“ (v. 4). Neraz to hovoríme.
Pristavme sa pri postoji Ježišových krajanov. Mohli by sme povedať, že Ježiša poznajú, no nerozpoznávajú, kým je. Je rozdiel poznať a plne rozpoznať. Tento rozdiel nám totiž dáva pochopiť, že môžeme poznať rôzne skutočnosti o nejakej osobe, urobiť si o nej predstavu, dôverovať tomu, čo o nej hovoria ostatní, možno ju niekedy aj stretnúť na ulici, ale toto všetko nestačí. Ide len o poznanie takpovediac bežné, povrchné, ktoré ale nerozpoznáva jedinečnosť danej osoby.
Tomuto riziku sme vystavení všetci: myslíme si, že vieme veľa o nejakej osobe, no na škodu veci jej dávame nálepku a zaškatuľkujeme ju do našich predsudkov. Tak isto aj Ježišovi krajania: poznajú ho tridsať rokov a myslia si, že vedia všetko! „Nie je to vari ten chlapec, ktorého sme videli vyrastať, nie je synom tesára a Márie? Nuž skade má všetky tieto veci?“ Nedôvera. V skutočnosti si nikdy neuvedomili, kým je naozaj Ježiš. Zastavujú sa pri vonkajšku a odmietajú Ježišovu novosť.
A tu prichádzame priamo k jadru problému: keď necháme prevládnuť pohodlnosť zvyku a diktatúru predsudkov, je ťažké otvoriť sa niečomu novému a nechať sa tým uchvátiť. My kontrolujeme, našimi zvyklosťami, našimi predsudkami. Neraz to dopadne tak, že v živote, v skúsenostiach a nakoniec aj u ľudí vyhľadávame iba potvrdenie našich ideí a našich schém, aby sme sa nikdy nemuseli popasovať so zmenou.
Toto sa môže stať aj voči Bohu, práve nám veriacim, nám, ktorí si myslíme, že poznáme Ježiša, že už o ňom už vieme mnoho, a že nám stačí opakovať to, čo doteraz. A toto voči Bohu nestačí. Bez otvorenosti pre niečo nové a najmä – dobre počúvajte – bez otvorenia sa Božím prekvapeniam, bez žasnutia, sa viera stane unavenými litániami a pomaly vyhasína a stáva sa zvykovou, spoločenskou obyčajou.
Použil som jedno slovo: úžas. Čo je úžas? Úžas je práve to, keď sa odohrá stretnutie s Bohom: „Stretol som Pána“. Čítajme Evanjelium: koľkokrát ľudia, čo sa stretnú s Ježišom a rozpoznajú ho, pociťujú úžas. A my, čo sa týka stretnutia s Bohom, musíme ísť touto cestou: cítiť úžas. Je to ako certifikát záruky, že to stretnutie je pravé, nie zvykové.
Nakoniec, prečo Ježiša jeho krajania nerozpoznali a neuverili v neho? Prečo? Z akého dôvodu? Môžeme v skratke povedať, že neakceptujú „škandál“ Vtelenia. Nepoznajú toto mystérium Vtelenia, nuž tajomstvo neprijímajú. Oni to nevedia, ale motív ich konania je podvedomý a vnímajú ako pohoršlivé, že by sa veľkosť Boha mohla zjaviť v malosti nášho tela, že by Boží Syn mohol byť synom tesára, že by sa božstvo mohlo ukryť v ľudstve, že by Boh prebýval v tvári, v slovách, v konaní jednoduchého muža.
Toto je ten škandál: vtelenie Boha, jeho konkrétnosť, jeho „každodennosť“. A Boh sa stal konkrétnym v človeku, v Ježišovi z Nazareta, stal sa spoločníkom na ceste, stal sa jedným z nás. „Ty si jeden z nás“: povedať to Ježišovi je krásna modlitba! A keďže je jedným z nás, tak nás chápe, sprevádza, odpúšťa nám, veľmi nás miluje.
V skutočnosti je pohodlnejšie mať abstraktného a vzdialeného boha, ktorý sa nemieša do situácií a stačí mu viera odtrhnutá od života, od problémov, od spoločnosti. Alebo sa nám tiež páči veriť v boha „so špeciálnymi efektmi“, ktorý koná iba výnimočné veci a vždy vyvoláva veľké emócie. Naopak, drahí bratia a sestry, Boh sa vtelil: Boh je pokorný, Boh je nežný, Boh je skrytý, je nám nablízku tým, že prebýva v bežnosti nášho každodenného života.
A preto sme na tom podobne ako Ježišovi krajania: hrozí nám, že keď Ježiš prejde popri nás, nerozpoznáme ho. Opäť spomeniem tú krásnu vetu sv. Augustína: „Mám strach z Boha, z Pána, keď pôjde okolo.“ – Ale, Augustín, prečo sa bojíš? – „Bojím sa, že ho nerozpoznám. Bojím sa, keď Pán prechádza. Timeo Dominum transeuntem“. Nespoznávame ho, pohoršujeme sa na ňom. Zamyslime sa, ako je na tom naše srdce vo vzťahu k tejto skutočnosti.
Teraz v modlitbe prosme Pannu Máriu, ktorá prijala tajomstvo Boha v každodennosti Nazareta, aby sme mali oči i srdce slobodné od predsudkov a mali oči otvorené pre úžas: „Pane, kiež ťa stretnem!“ A keď Pána stretneme, je tu tento úžas. Stretávame ho v bežnom živote: majme oči otvorené na Božie prekvapenia, na jeho pokornú a skrytú prítomnosť v každodennom živote.
„Mám radosť oznámiť, že od 12. do 15. septembra, ak Pán Boh dá, prídem na Slovensko na pastoračnú návštevu.”
Na okamžitú radostnú reakciu skupiny slovenských pútnikov, prítomných na Námestí sv. Petra so štátnymi vlajkami, zareagoval Svätý Otec spontánnymi slovami: „Tamtí Slováci sú spokojní!” Ďalej pokračoval:
„[Prídem 12. septembra] popoludní. Pred tým budem koncelebrovať v Budapešti záverečnú svätú omšu Medzinárodného eucharistického kongresu.
Ďakujem zo srdca všetkým, ktorí pripravujú túto cestu a modlím sa za nich. Modlime sa všetci za túto cestu a za ľudí, ktorí pracujú na jej organizovaní.“
„Dnes popoludní sa Jeho Svätosť pápež František odobral do rímskej Polikliniky A. Gemelliho, kde podstúpi naplánovaný chirurgický zákrok týkajúci sa symptomatickej divertikulárnej stenózy hrubého čreva.“