4.3.2019 Pápež František hovoril o správnej politickej angažovanosti kresťana
„Sociálna náuka Cirkvi a politická angažovanosť v Latinskej Amerike – pre novú generáciu latinskoamerických katolíkov v politike“. Týždňové podujatie s týmto názvom zorganizovala vo Vatikáne Pápežská komisia pre Latinskú Ameriku spoločne s Latinskoamerickou akadémiou katolíckych lídrov, v spolupráci s Radou biskupských konferencií Latinskej Ameriky (CELAM) a Nadáciou Konrada Adenauera. Zúčastnilo sa na ňom 26 mladých katolíckych lídrov z viacerých krajín a kultúr a z rozličných profesií.
Veriaci politik je opravdivým členom cirkevného spoločenstva
Svätý Otec František mladým lídrom hovoril najmä o potrebe správneho chápania politiky, pričom zdôraznil charakter Cirkvi ako spoločenstva založeného na priateľstve s Ježišom. „Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca“ (Jn 15,15). Citujúc tieto Ježišove slová z Jánovho evanjelia, pápež František vysvetlil:
„Ježiš založil Cirkev ako priateľstvo, ako akt lásky, ako gesto spolucítenia s našou situáciou krehkosti a obmedzenosti. Vo vtelení Ježiš Kristus objíma naše človečenstvo, objíma naše „ja“, neraz egoistické, neraz ustrašené, aby nám daroval silu a ukázal nám, že na ceste života nie sme sami.
Vďaka tomu, zakaždým keď povieme „ja“, môžeme povedať „my“, to znamená, že sme v spoločenstve s ním. Máme priateľa, ktorý nás drží zhora a pozýva nás misionársky ponúkať to isté priateľstvo druhým, a takto rozšíriť skúsenosť toho, čo nazývame «Cirkev».
Táto pravda má mnohé dôsledky v rozličných oblastiach, avšak osobitne je významná pre tých, ktorí objavujú, že sú povolaní byť zodpovednými za podporovanie spoločného dobra.
Byť katolíkom zaangažovaným v politike neznamená byť stúpencom nejakej skupiny, organizácie alebo strany, ale žiť v priateľstve, uprostred spoločenstva, ktoré je prejavom toho, aká je Cirkev blízka tvojmu životu.
Ak človek, formovaný sociálnou náukou , neobjaví vo svojom srdci potrebu patriť do opravdivého cirkevného spoločenstva misionárskych učeníkov, v ktorej budeš môcť zakusovať, že Boh ťa miluje, hrozí ti, že sa tak trochu na vlastnú päsť pustíš do výziev moci, stratégií a činov, a v tom lepšom prípade skončíš na nejakom dobrom politickom poste, avšak sám, smutný a manipulovaný.“
Sv. Óscar Romero: Vzťah medzi Cirkvou a politikou
Účastníkom post-diplomového formačného seminára v odbore sociálnej náuky Cirkvi Svätý Otec v tejto súvislosti zacitoval tieto slová sv. Óscara Arnulfa Romera z jeho homílie zo 6. augusta 1978:
„Cirkev sa nemôže identifikovať s nijakou organizáciou, ani spomedzi tých, čo sa kvalifikujú a cítia sa byť kresťanskými. Cirkev nie je organizáciou, ani určitá organizácia nie je Cirkvou. Ak je u nejakého kresťana rozvinutá dimenzia viery spolu s dimenziou politického povolania, nemožno stotožňovať úlohy viery s nejakou konkrétnou politickou úlohou, a ešte menej možno stotožniť Cirkev s organizáciou.
Nemožno tvrdiť, že len v rámci určitej konkrétnej organizácie možno rozvíjať požiadavky viery. Nie každý kresťan má povolanie politika, a politická oblasť nie je jediný spôsob, ako sa zasadiť za spravodlivosť. Sú aj iné spôsoby ako pretaviť vieru do práce na spravodlivosti a spoločnom dobre. Nemožno žiadať od Cirkvi alebo od jej cirkevných symbolov, aby sa premenili na mechanizmy politickej aktivity.
„Aby bol niekto dobrým politikom, nemusí byť nevyhnutne kresťanom, ale kresťan, ktorý je zapojený v politickej aktivite má povinnosť vyznávať svoju vieru. A ak z tohto vzíde na tomto poli konflikt medzi vernosťou viere a vernosťou organizácii, opravdivý kresťan musí dať prednosť viere a preukázať, že jeho boj za spravodlivosť je za spravodlivosť Božieho kráľovstva, nie za inú spravodlivosť.“
Katoličtí laici by měli čerpat motivaci ke své politické angažovanosti z evangelia, a tím překonávat veškeré ideologie. Politika totiž není pouhým řízením moci, zdrojů či krizí, nýbrž povoláním ke službě, laickou diakonií, z níž povstává obecné dobro.
„Jedině takto politika přispívá k tomu, aby se národ stal protagonistou svých dějin, a brání takzvaným vládnoucím třídám, aby se domnívaly, že mohou všechno vyřešit. To je známý liberální koncept dovedený do krajnosti: vše pro lid, ovšem nic s lidem. Politické úkony nelze zredukovat na odborné dovednosti, lidské zdroje, schopnost vést dialog a přesvědčovat – toto vše pouze samo o sobě není k ničemu. Politik stojí vprostřed svého národa a spolupracuje s ním pomocí různých prostředků, aby se národ, který je suverénní, stal protagonistou svých dějin.
Sme nepochybně svědky epochálních změn, na něž nestačí reagovat kosmetickými úpravami či změnou marketingové strategie, pokračoval Svatý otec a nastavil latinskoamerickým politikům poměrně vysokou laťku:
„Řiďme se metodou, kterou si zvolil Bůh, aby se k nám přiblížil – Vtělením. Ježíš Kristus, který na sebe vzal vše lidské s výjimkou hříchu nám ohlašuje osvobození, po kterém prahnou naše srdce i národy.“
Tri priority pre budúcnosť Latinskej Ameriky: ženy, mládež, chudobní
Pri stretnutí s mladými katolíkmi angažujúcimi sa v politike v krajinách Latinskej Ameriky pápež František vymenoval tri sektory spoločnosti, na ktoré sa má pri súčasnej „latinskoamerickej zmene epochy“ osobitne zamerať „projekt budúcnosti“. Prvým sú ženy, druhým mladí ľudia a tretím sú tí najchudobnejší.
Ženy („pilíře při budování církve a společnosti“), mladí lidé („jejich nonkonformismus a vzpoura jsou nutné k prosazení skutečných změn“) a lidé žijící v chudobě a na okraji společnosti (neboť „podle přednostního zaměření na chudé – o nic méně než podle kritéria pravověrnosti – měří církev svou věrnost jako Kristovy Snoubenky“, Novo millenio ineunte,49)
. Jestliže se nechceme ztratit v záplavě prázdných slov, hleďme neustále na tváře žen, mladých a chudých lidí. Pohlížejme na ně jako na subjekty změny, a nikoli předmět asistenční péče. Pokud se ujmeme této vší problematiky, znamená to, že si zachováme konkrétnost. Když se totiž někdo v politice odkloní od konkrétnosti, odchyluje se rovněž od politického vedení.“
Situace v Latinské Americe vyžaduje obnovu katolické účasti v politice, vyzdvihl Svatý otec, což neobnáší jen nové tváře ve volební kampani. Politika inspirovaná evangeliem a vycházející z lidových hnutí může ozdravit zeslabené latinskoamerické demokracie, poznamenal a vybídl k respektu různých politických výrazů. Jako katolíci totiž dobře víme, že je nutno uznat oprávněnou rozmanitost a že tatáž víra může vést k rozdílné angažovanosti (srov. Octogesima adveniens, 50).
Svätý Otec na záver mladých lídrov upriamil na vzdialenejší obzor, keď pripomenul, že v roku 2031 bude Latinská Amerika sláviť 500-ročnicu Guadalupskej udalosti a v roku 2033 si celá Cirkev pripomenie druhé tisícročie vykúpenia:
„Dal by Boh, aby ste vy všetci už odteraz mohli pracovať na šírení sociálnej náuky Cirkvi a takto prísť k sláveniu spomenutých výročí s opravdivým ovocím laikov ako misionárskych učeníkov.“
Stretnutie pápež František prítomných povzbudil príkladom sv. Juana Diega, vyvoleného spomedzi chudobných a sociálne vylúčených a zveril všetkých pod ochranu Guadalupskej Panny Márie.
Celý príhovor v špan. orig. a tal. preklade