4.2.2019 Bratské spolunažívanie sa zakladá na výchove a spravodlivosti
Príhovor pápeža na mezinábožském stretnutí 4. februára 2019, Abú Dhábí
Salam alejkum! Pokoj vám!
Na na osemsté výročie stretnutia svätého Františka z Assisi a sultána al-Malik al-Kamil som s vďačnosťou Pánovi prijal túto príležitosť prísť sem ako veriaci, ktorý túži po pokoji, ako brat, ktorý hľadá pokoj s bratmi. Vôľa po pokoji, podpora pokoja a urobenie sa nástrojom pokoja – to je to, prečo sme tu.
Logo tejto cesty predstavuje holubicu s olivovou ratolesťou. Je to obraz, ktorý odkazuje k príbehu o potope, prítomnému v rôznych náboženských tradíciách. Podľa biblického príbehu Boh, aby uchránil ľudstvo pred zničením, prinútil Noeho, aby so svojou rodinou nastúpil do archy. Aj dnes v mene Božom je potrebné, aby sme kvôli uchovaniu mieru nastúpili spoločne ako jedna rodina do archy, ktorá dokáže brázdiť more v búrkach sveta: archy bratstva.
Východiskom je uznanie, že Boh je pôvodcom jedinej ľudskej rodiny. On je Stvoriteľom všetkého a všetkých a chce, aby sme žili ako bratia a sestry, obývali spoločne stvorený domov, ktorý sme od Neho dostali. Tu v koreňoch nášho spoločného človečenstva sa zakladá bratstvo ako „povolanie obsiahnuté vo stvoriteľskom Božom pláne“ (Benedikt XVI., Príhovor k novým veľvyslancom pri Svätej stolici , 16. decembra 2010). Hovorí nám, že všetci máme rovnakú dôstojnosť a že nikto nemôže byť pánom či otrokom druhých.
Nemožno ctiť Stvoriteľa, bez toho aby sme opatrovali posvätnosť každého človeka a každého ľudského života. Každý je v Božích očiach rovnako cenný. On totiž nepozerá na ľudskú rodinu s vyberavosťou, ktorá vylučuje, ale s Dobroprajnosťou, ktorá objíma. Priznať preto každému človeku tie isté práva znamená osláviť na zemi Božie meno. V mene Boha Stvoriteľa teda treba bez váhania odsúdiť akúkoľvek formu násilia, pretože ide o závažnú profanáciu Božieho mena, ak sa užíva k ospravedlňovanie nenávisti a násilia proti bratovi. Neexistuje násilie, ktoré by sa dalo nábožensky ospravedlniť. “ Nikto nesmie účelovo zaobchádzať s náboženstvom s cieľom podnecovať nenávisť, násilie, extrémizmus a slepý fanatizmus … [alebo] používať Božie meno na ospravedlnenie vražedných skutkov, vyhnanstva, terorizmu a útlaku “ (Dokument o Ľudskom bratstve).
Nepriateľom bratstvo je individualizmus, ktorý sa prejavuje vôľou presadzovať seba a svoju skupinu nad tie ostatné. Je to pasca, ktorá ohrozuje všetky aspekty života, dokonca aj tú najvznešenejšiu a vrodenú ľudskú výsadu, totiž otvorenosť voči transcendencii a religiozitye. Ozajstná religiozita spočíva v láske k Bohu z celého srdca ak blížnemu ako k sebe. Náboženské rokovania sa preto potrebuje neustále očisťovať od opätovne sa vynárajúceho pokušeniu považovať druhých za nepriateľov a protivníkov. Každé krédo je povolané prekonávať rozpor medzi priateľmi a nepriateľmi, aby si osvojilo nebeskú perspektívu, ktorá ľudí chápe bez uprednostneniu a diskriminácii.
Bratstvo zaiste „tiež zahŕňa mnohotvárnosť a rôznosť, aká sa nachádza medzi súrodencami, hoci sú spojení svojím zrodením a majú tú istú prirodzenosť a dôstojnosť“ ( Posolstvo k Svetovému dňu pokoja 2015 , 2). Náboženská pluralita je toho výrazom. Správny postoj v tomto kontexte nie je násilná uniformita, ani zmierlivý synkretizmus. Ako veriaci sme povolaní usilovať o rovnakú dôstojnosť pre všetkých v mene Milosrdného, ktorý nás stvoril a v mene ktorého je potrebné hľadať skladbu kontrastov a bratstva v rôznosti. Chcel by som tu zdôrazniť presvedčenie katolíckej cirkvi: „Nemôžeme sa však obracať v modlitbe k Bohu, Otcovi všetkých, ak odmietame správať sa bratsky k niektorým ľuďom, stvoreným na Boží obraz“ ( Nostra aetate , 5).
Ľudská rodina a odvaha voči inakosti
Ak veríme v existenciu ľudskej rodiny, plynie z toho, že je potrebné ju opatrovať ako takú. Ako v každej rodine sa tak deje pomocou každodenného a účinného dialógu. Ten predpokladá vlastnú identitu, ktorej sa netreba zriekať podľa ľubovôle druhého. Súčasne však vyžaduje odvahu voči inakosti , čo obnáša plné uznanie druhého a jeho slobody a následný záväzok zasadiť sa o to, aby jeho základné práva boli vždy, všade a kýmkoľvek dodržiavané. Bez slobody totiž nemožno byť deťmi ľudskej rodiny, ale len otrokmi. Zdôrazniť chcem náboženskú slobodu. Tá sa neobmedzuje iba na slobodu kultu, ale vidí v druhom naozaj brata, syna toho istého človečenstva, ktorému Boh dáva slobodu, a preto ho žiadna inštitúcia nesmie k ničomu nútiť, ani v Božom mene. „Sloboda je právom každého človeka: každý požíva slobodu vyznania, myslenia, vyjadrovania a konania. Pluralizmus a rozdielnosť náboženstva, farby pleti, pohlavia, rasy a jazyka sú výrazom múdrosti božej vôle, s ktorou Boh stvoril ľudské bytosti. Táto božská Múdrosť je pôvod, od ktorého sa odvodzuje právo na slobodu vyznania a slobodu byť odlišní „( Dokument o Ľudskom bratstve ).
Dialóg a modlitba
Odvaha voči inakosti je dušou dialógu , zakladajúceho sa na úprimnosti úmyslov. Dialógu totiž škodí pretvárka, skrze ktorej narastá odstup a podozrenia. Nemožno hlásať bratstva a potom mu konaním protirečiť. Podľa jedného moderného spisovateľa: „Kto sám seba klame a počúva vlastnú lož, dochádza k tomu, že už žiadnu pravdu ani v sebe, ani okolo seba nezačuje, a tým upadá do neúcty k sebe i iným“ (FM Dostojevskij, Bratia Karamazovci , II , 2).
V tom všetkom je neodmysliteľná modlitba , ktorá stelesňuje odvahu voči inakosti vo vzťahu k Bohu, a v úprimnosti svojho úmysle očisťuje srdce od uzavretosti do seba. Modlitba, vykonávaná srdcom, posilňuje bratstvo. Preto, „pokiaľ ide o medzináboženský dialóg, potom prvé, čo musíme robiť, je modliť sa. Modliť sa za seba navzájom, sme bratia! Bez Pána nie je možné nič; s Pánom je možné všetko! Kiež svojou modlitbou – každý podľa vlastnej tradície – môžeme plne priľnúť k vôli Boha, ktorý si želá, aby všetci ľudia spoznali, že sú bratia a ako takí žili, a vytvárali veľkú ľudskú rodinu v harmónii rôznosti „( Katechéza na gén. Audiencii, 28 . októbra 2015).
Nie je iná alternatíva: buď budeme vytvárať budúcnosť spoločne alebo budúcnosť nebude. Najmä náboženstvá sa nemôžu zrieknuť naliehavého poslania budovať mosty medzi národmi a kultúrami. Nastal čas, aby sa náboženské vyznania aktívnejšie, odvážne a bez predstierania nasadzovala v pomoci ľudskej rodine, aby dozrela ich schopnosť k zmieru, nádeje plným vyhliadkam a vykročenie konkrétnymi mierovými chodníkmi.
Výchova a spravodlivosť
Vráťme sa teraz k úvodnému obrazu holubice mieru. Tiež mier potrebuje k rozletu krídla, ktorá ho nesú. Krídla výchovy a spravodlivosti.
Výchova – latinsky vytiahnuť, vyviesť – znamená odkryť cenné duševné zdroje. Je potešiteľné konštatovať, že sa v tejto krajine investuje nielen do ťažby surovinových zdrojov, ale aj zdrojov srdca, do výchovy mládeže. To je snaha, ktorá, ako verím, bude pokračovať a rozširovať sa aj inde. Tiež výchova prebieha vo vzťahu, vo vzájomnosti. Známym “ poznaj sám seba “ musíme doplniť o “ poznaj brata „, jeho dejiny, kultúru a vieru, pretože neexistuje pravé poznanie seba bez poznania druhého. Ako ľudia a tým skôr ako bratia si navzájom pripomíname, že nič z toho, čo je ľudské, nám nemôže byť cudzie. Do budúcnosti je dôležité formovať otvorené identity schopné premáhať pokušenia uzavretosti do seba a strnulosti.
Investície do kultúry vedú k poklesu nenávisti a nárastu civilizovanosti a prosperity. Výchova a násilia sú v nepriamej úmere. Katolíckej inštitúty – cenené aj v tejto krajine a regióne – presadzujú takúto výchovu k izbe a vzájomnému poznaniu, aby sa predchádzalo násiliu.
Mladí ľudia, ktorých často obklopuje negatívne posolstvo a fake news , sa potrebujú naučiť nepodliehať zvodom materializmu, nenávisti a predsudkom; naučiť sa obhajovať práva druhých s rovnakou rozhodnosťou, s akou obhajuje svoje vlastné práva. Jedného dňa nás budú posudzovať, a to dobre, ak im dáme solídne základy pre vytváranie nových civilizovaných stretnutí, a zle, ak im zanecháme len preludy a bezútešné vyhliadky neblahých a necivilizovaných stretov.
Spravodlivosť je druhým krídlom mieru, ktorý nie je narušovaný jednotlivými epizódami, ale postupne pohlcovaný rakovinou nespravodlivosti. Spravodlivosť “ založená na milosrdenstvo je cestou, ktorou je potrebné sa uberať, aby sa dosiahol dôstojnýo život, na ktorý má právo každá ľudská bytosť “ ( Dokument o Ľudskom bratstvo ).
Nemožno teda veriť v Boha a nesnažiť sa uplatňovať spravodlivosť voči všetkým, podľa zlatého pravidla: »Čo teda chcete, aby ľudia robili vám, to všetko aj vy robte im, lebo v tom je celý zákon a proroci« ( Mt 7,12).
Mier a spravodlivosť sú neoddeliteľné! Prorok Izaiáš hovorí: »Spravodlivosť vytvorí pokoj« ( Iz 32,17). Pokoj končí, ak sa odlučuje od spravodlivosti, ale spravodlivosť je falošná, pokiaľ nie je všeobecná. Spravodlivosť určená len príbuzným, krajanom a veriacim tej istej viery je krívajúca spravodlivosť, predstieraná spravodlivosť.
Náboženstvá majú tiež úlohu pripomínať, že chtivosť zisku robí srdce netečným a že terajšie zákony trhu, požadujúce všetko a hneď, nenapomáhajú stretnutiua, dialógu, rodine a podstatným dimenziám života, ktoré si vyžadujú čas a trpezlivosť. Kiež by náboženstvo bola hlasom tých posledných, ktorí sú bratia, nie štatistiky; kiež by stálo na strane chudobných; bdelo na stráži bratstvo v temnote konflitky a ostražito upozorňovala ľudstvo, aby nezatváralo oči pred nespravodlivosťou a nikdy sa nevzdávalo pred početnými drámami sveta.
Prekvitajúca púšť
Pri hovorení o bratstve ako arche mieru by som sa rád inšpiroval púšťou , ktorá nás obklopuje.
Tu bola počas niekoľkých rokov púšť prezieravo a múdro premenená na prosperujúcu a pohostinné miesto; púšť sa z neschodnej a neprístupnej prekážky stala miestom stretnutia medzi kultúrami a náboženstvami. Tu púšť rozkvitla nielen na niekoľko dní v roku, ale na mnoho budúcich rokov. Táto krajina, v ktorej sa stretávajú piesok a mrakodrapy, je naďalej dôležitou križovatkou medzi Západom a Východom, medzi Severom a Juhom planéty, miestom rozvoja , kde kedysi nehostinné priestory ponúkajú miesto na prácu ľuďom rôznych národov.
Rozvoj má však svojich protivníkov. Nepriateľom bratstvo je individualizmus a prekážkou rozvoja ľahostajnosť, ktorá obracia kvitnúce lúky v pustej pláne. Čisto utilitaristický rozvoj totiž neumožní skutočný a trvalý pokrok. Jedine integrálny a súdržný rozvoj poskytuje budúcnosť hodnú človeka. Ľahostajnosť bráni vidieť za ziskom ľudské spoločenstvo a brata za prácou, ktorú koná. Ľahostajnosť totiž nehľadí na zajtra, nestará sa budúcnosť stvorenia, nestará o dôstojnosť cudzincov a budúcnosť detí.
V tejto súvislosti ma teší, že práve tu v Abú Dhábí sa vlani v novembri konalo prvé Fórum medzináboženského dohovoru za bezpečnejšie komunity na tému dôstojnosti dieťaťa v digitálnej ére. Táto konferencia reagovala na medzinárodný kongres, ktorý sa o rok skôr konal v Ríme na to isté tému a ktorý som plne podporil a povzbudil. Ďakujem teda lídrom , ktorí sa na tomto poli nasadzujú, a uisťujem ich podporou, solidaritou a účasťou svojou i katolíckej cirkvi na tomto dôležitom poli ochrany maloletých v jej najrôznejších prejavoch.
Tu na púšti sa otvorila plodná cesta rozvoja, ktorá, počínajúc prácou, poskytuje nádej mnohým ľuďom rôznych národov, kultúr a náboženských vyznaní. Sú aj medzi nimi mnohí kresťania, ktorých prítomnosť v tomto regióne siaha celé stáročia späť a ktorí našli pracovné príležitosti a značným spôsobom prispievajú k rastu a blahobytu tejto krajiny. Okrem svojich odborných kvalít prinášajú aj rýdzosť svojej viery. Rešpekt a tolerancia, s ktorými sa stretávajú, ako aj potrebné miesta náboženského kultu, kde sa modlia, im umožňujú dosahovať duchovnú zrelosť, ktorá prospieva celej spoločnosti. Povzbudzujem k pokračovaniu v tejto ceste, aby si tí, ktorí tu žijú alebo zdržiavajú prechodne, v pamäti uchovali nielen obraz o veľkých dielach, ktoré vyrástli v púšti, ale aj o národe, ktorý ich všetky prijal a začlenil.
V tomto duchu by som si prial, aby nielen tu, ale v celom milovanom a neuralgickom blízkovýchodnom regióne nastali konkrétne príležitosti na stretávanie; v spoločnostiach, kde by ľudia rôznych náboženstiev mali to isté právo na občianstvo a kde by právo na existenciu bolo upierané jedine násiliu v každej jeho forme.
Bratské spolunažívanie, založené na výchove a spravodlivosti; ľudský rozvoj budovaný na prívetivej inklúzii a právach každého – to sú semená pokoja, ktorým sú náboženstvá povolané dať vzrast. Je na nich, ako snáď nikdy predtým, aby v týchto delikátnych dejinných okolnostiach splnili úlohu, ktorá už neznesie odklad, totiž aktívne prispieť k demilitarizáciu ľudského srdca . Honba za zbrojením, rozširovanie sfér vlastného vplyvu a agresívna politika na úkor druhých nikdy neprinesú stabilitu. Vojna nevie vytvoriť nič iné ako biedu, zbrane nič iné ako smrť!
Ľudské bratstvo od nás, náboženských predstaviteľov, vyžaduje povinnosť zbaviť slovo „vojna“ akéhokoľvek nádychu schvaľovania. Vráťme mu jeho úbohú krutosť. Neblahé dôsledky vojny máme pred svojimi očami. Myslím najmä na Jemen, Sýriu, Irak a Líbyu. Postavme sa, bratia, v jedinej ľudskej rodine proti logike ozbrojenej moci, proti speňažovaniu vzťahov, ozbrojovanie hraníc, stavanie múrov, umlčanie chudobných – tomu všetkému odporujte jemnú silou modlitby a každodennou snahou o dialóg. Nech je náš dnešný spoločný tunajší pobyt posolstvom dôvery a povzbudením všetkým ľuďom dobrej vôle, aby nepodliehali potopám násilia. Boh je s človekom, ktorý hľadá pokoj. A z neba žehná každému kroku, ktorý sa touto cestou na zemi uberá.