4.11.2019 Svätý Otec slávil omšu za 160 biskupov zosnulých v uplynulom roku
Čítania ktoré sme počuli, nám pripomínajú, že sme prišli na svet, aby sme vstali z mŕtvych. Nenarodili sme sa pre smrť, ale pre vzkriesenie. Totiž, ako píše v druhom čítaní svätý Pavol, už odteraz „je naša vlasť v nebi“ (Flp 3,20) a ako hovorí Ježiš v evanjeliu, budeme vzkriesení v posledný deň (porov. Jn 6,40). A je tu aj v prvom čítaní myšlienka o vzkriesení, ktorá vedie Júdu Machabejského k „veľmi krásnemu a šľachetnému skutku“ (2 Mach 12,43).
„Dnes si aj my môžeme položiť otázku: Čo mi hovorí myšlienka na vzkriesenie? Ako odpovedám na svoje povolanie vstať z mŕtvych? Ako prvé nám pomoc prichádza od Ježiša, ktorý v dnešnom evanjeliu hovorí: „Toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem“ (Jn 6,37). Hľa, jeho pozvanie: „Poďte ku mne“ (porov. Mt 11,28). Poďme k Ježišovi, ktorý je Živý, aby sme sa zaočkovali proti smrti, proti strachu, že všetkému bude koniec.
Ísť k Ježišovi: môže sa to zdať ako lacné a všeobecné duchovné povzbudenie. Ale skúsme ho spraviť konkrétnym, keď si položíme takéto otázky: Dnes, pri činnostiach, ktorými som sa zaoberal v úrade, priblížil som sa k Pánovi? Využil som ich na dialóg s ním? A pri osobách, s ktorými som sa stretol, zapojil som tam Ježiša, priniesol som mu ich v modlitbe?
Alebo som všetko vykonával ponorený len vo vlastných myšlienkach, len sa tešiac z toho, čo mi dobre vyšlo a ponosujúc sa na to, čo išlo zle? Skrátka, žijem idúc k Ježišovi, alebo sa točím okolo seba? Aký je smer mojej cesty? Snažím sa iba o dobrý dojem, striehnuť si svoju úlohu, svoj čas a priestor, alebo idem k Ježišovi?
Ježišova veta je výbušná: toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem. Akoby povedal, že kresťan, ktorý k nemu nejde, bude odmietnutý. Pre toho, kto verí, neexistuje polovičatosť, nemožno patriť Ježišovi a točiť sa okolo seba samého. Kto je Ježišov, žije vychádzajúc smerom k nemu.“
prostřednost. Nemožno byť s Ježišom a krúžiť okolo seba. Život s Ježišom je vychádzanie k Nemu.
Celý život človeka je vychádzaním. Počnúc príchodom na svetlo sveta, cez detstvo a dospievanie, dospelosť, až po odchod z tohto sveta. Dnes, keď sa modlíme za našich bratov kardinálov a biskupov, ktorí vyšli z tohto života ústrety vzkriesenému, nesmieme zabudnúť na vychádzanie, ktoré je najdôležitejšie a najťažšie a dáva zmysel všetkému ostatnému, totiž vyjdenie zo seba samých. Jedine ak vyjdeme zo seba, otvárame dvere vedúce k Pánovi.
„Vyprosujme si túto milosť: „Pane, túžim prísť k tebe, prostredníctvom ciest a spoločníkov na ceste každého dňa. Pomôž mi vyjsť zo seba samého, aby som šiel v ústrety tebe, ktorý si život“.
Druhú myšlienku, týkajúcu sa vzkriesenia by som rád prebral z prvého čítania, z šľachetného gesta Judy Makabejského voči mŕtvym. Ako sa píše, pri tomto konaní „pamätal, že je veľmi krásna odmena prichystaná pre tých, čo nábožne zosnuli“ (2 Mach 12,45). Zo zbožných myšlienok sa teda rodia veľkolepé odmeny. Súcitné zľutovanie voči druhým otvára dokorán brány večnosti. Skláňať sa k núdznym, aby sme im slúžili, znamená byť v predsieni raja. Ak totiž, ako pripomína sv. Pavol, „láska nikdy nezanikne“ (1 Kor 13,8), tak práve ona je tým mostom, ktorý spája zem s nebom.
Môžeme sa teda spytovať, či postupujeme po tomto moste: Pohýnajú ma situácie niekoho, kto je v núdzi? Viem plakať pre niekoho, kto trpí? Modlím sa za tých, na ktorých nikto nemyslí? Pomáham niekomu, kto mi to nemôže vrátiť? To nie je nejaké dobráctvo, charita za pár grošov; sú to otázky života, otázky vzkriesenia.“
A nakoniec tretí podnet ku vzkrieseniu. Vezmem ho z Duchovných cvičení, kde sv. Ignác navrhuje pred urobením nejakého dôležitého rozhodnutia predstaviť si, že stojíme pred Božou tvárou na konci dní. To je to predvolanie predstúpiť [pred Pána], ktoré nepozná odklad, Je to cieľ všetkých. Každé životné rozhodnutie prijaté z tejto perspektívy je preto nasmerované dobre, lebo približuje ku vzkrieseniu, ktorá je zmyslom a účelom života. Tak ako sa štart vypočítava v závislosti od cieľa, ako sa siatba posudzuje podľa žatvy, tak život dobre posúdime z pohľadu jeho konca, jeho cieľa. Sv. Ignác píše: „Keď uvažujem ako sa budem cítiť v súdny deň, mám premýšľať, aké rozhodnutie v prítomnej veci by som si vtedy prial. A to pravidlo, ktorého zachovanie by som si prial vtedy, uplatním teraz“ (Duchovné cvičenia, 187). Môže to byť užitočným cvičením vidieť skutočnosť očami Pána, a nie len tými našimi; aby sme mali pohľad upriamený na budúcnosť, na vzkriesenie, a nie iba na dnešok, ktorý ubieha; aby sme si volili také rozhodnutia, ktoré majú príchuť večnosti, chuť lásky.
Vychádzam zo seba, aby som denne kráčal k Pánovi? Mám city a skutky zľutovania voči núdznym? Robím dôležité rozhodnutia pred Božím pohľadom? Nechajme sa podnietiť aspoň jedným z týchto troch stimulov.“