4.11.2016 Pápež František slávil omšu za zosnulých kardinálov a biskupov
«Milostivý a milosrdný je Pán» (Ž 103,8).
Mesiac november, ktorý kresťanská zbožnosť venuje pamiatke zosnulých veriacich, vedie každoročne cirkevné spoločenstvo k uvažovaniu nad životom po smrti a hlavne nad konečným stretnutím s Pánom. On bude sudcom našej pozemskej cesty, sudcom, ktorého rysmi sú milosrdenstvo a zľutovanie, ako nám pripomína žalmista. S týmto vedomím sme sa zhromaždili pri Pánovom oltári v modlitbe za duše kardinálov a biskupov, ktorí ukončili svoj pozemský deň v priebehu posledných dvanástich mesiacov. A zatiaľ čo ich ešte raz zverujeme milosrdnej dobrote Otca, obnovujeme našu vďačnosť za kresťanské a kňazské svedectvo, ktoré nám zanechali.
Títo naši bratia prišli až do cieľa po tom, ako slúžili Cirkvi a milovali Pána Ježiša, v tej istote lásky, ktorú nám pripomenul apoštol Pavol v druhom čítaní: «Kto nás odlúči od Kristovej lásky?» (Rim 8,35). Je to viera v Kristovu lásku, od ktorej nás nič nemôže odlúčiť: ani súženie, ani úzkosť, ani prenasledovanie, ani nebezpečenstvo, ani smrť, ani život… Boli im jasné slová Knihy múdrosti, že tí, «čo boli verní, v láske zotrvajú pri ňom» (Múd 3,9). A dobre vedeli, že naša pozemská púť sa končí v dome nebeského Otca a že len tam sa nachádza cieľ, odpočinok a pokoj. Do toho domu nás vedie Pán Ježiš, naša cesta, pravda a život.
Cesta smerom k Otcovmu domu sa pre každého z nás začína v ten istý deň, v ktorom otvoríme oči svetlu a skrze krst ich otvoríme milosti. Dôležitým úsekom tejto cesty je pre nás kňazov a biskupov moment, v ktorom vyslovujeme „tu som!“ počas kňazskej vysviacky. Od toho okamihu sme špeciálnym spôsobom zjednotení s Kristom, účastní na jeho služobnom kňazstve. V hodine smrti vyslovíme posledné „tu som!“ zjednotené s tým Ježišovým, ktorý zomrel zveriac svojho ducha do Otcových rúk (por. Lk 23,46). …
Svojou službou odovzdali srdciam veriacich tú utešujúcu pravdu, že «milosti a zľutovania sa dostane jeho vyvoleným» (Múd 3,9). V mene Boha milosrdenstva a odpustenia, ich ruky žehnali a odpúšťali, ich slová posilňovali a osúšali slzy, ich prítomnosť výrečným spôsobom dosvedčovala, že Božia dobrota je nevyčerpateľná a jeho milosrdenstvo je nekonečné. Niektorí z nich boli povolaní dosvedčovať evanjelium hrdinským spôsobom, podstúpením ťažkých súžení. V tejto svätej omši, pamiatke Kristovej smrti a zmŕtvychvstania, vzdajme chválu Bohu za všetko to dobro, ktoré Pán vykonal pre nás a pre svoju Cirkev prostredníctvom týchto našich bratov a otcov vo viere.
Vo svetle Kristovho veľkonočného tajomstva je ich smrť v skutočnosti vstupom do plnosti života. V tomto svetle viery sa cítime ešte bližšími našim zosnulým bratom: smrť nás zdanlivo oddelila, ale moc Krista a jeho Ducha nás spája ešte hlbším spôsobom. Naďalej ich budeme cítiť pri nás v spoločenstve svätých. Živení chlebom života aj my, spolu s tými, čo nás predišli, očakávame s pevnou nádejou deň stretnutia z tváre do tváre so žiarivým a milosrdným obličajom Otca. Nech nad nimi, ako aj nad nami, neustále bdie naša matka Mária, a nech nám vyprosí, aby sme sa nikdy «neodlúčili od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi» (porov. Rim 8,39).