31.3.2018 Pápež František pri veľkonočnej vigílii: Skala hrobu už vykríkla, je rad na nás
Toto slávenie sme začali vonku, ponorení do nočnej tmy a chladu, ktorý ju sprevádza. Cítime ťarchu ticha zoči-voči Pánovej smrti, ticha, v ktorom sa každý z nás môže nájsť a ktoré sa vnára do hĺbky zraneného srdca učeníka, ktorý pred krížom zostáva bez slov.
Sú to hodiny učeníka onemeného pred bolesťou vyvolanou Ježišovou smrťou: čo povedať v tejto situácii? Učeník zostáva bez slov uvedomujúc si vlastné počínanie v kritických momentoch Pánovho života. Voči nespravodlivosti odsúdenia Majstra, učeníci zostali ticho. Pri očierňovaniach a falošných svedectvách, ktoré znášal Učiteľ, učeníci mlčali. Počas ťažkých a bolestných hodín umučenia, učeníci zakúsili dramatickým spôsobom svoju neschopnosť riskovať a hovoriť v prospech Majstra. Ba čo viac, zapreli ho, skryli sa, utiekli, zostali ticho. (porov. Jn 18,25-27).
Je to noc mlčania učeníka, ktorý je premrznutý a ochromený, nevie kam ísť pred toľkými bolestivými situáciami, ktoré ho utláčajú a obkľučujú. Je to učeník dneška, onemený pred skutočnosťou, ktorá na neho dolieha dávajúc mu cítiť, a čo je ešte horšie, veriť, že sa nedá nič urobiť na zdolanie toľkých nespravodlivostí, ktoré zažívajú na vlastnej koži mnohí naši bratia.
Je to učeník otupený, pretože upadol do zdrvujúcej rutiny, ktorá ho oberá o pamäť, umlčuje nádej a navyká ho na ono „vždy sa to tak robilo“. Je to nevravný a zamračený učeník, ktorý si nakoniec zvykne a pokladá za normálne – pokladá za normálne! – vyjadrenie Kaifáša: «Neuvedomujete si, že je pre vás lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud, a nezahynie celý národ» (Jn 11,50).
A uprostred našich mlčaní, keď tak zdrvujúco zostávame ticho, vtedy kamene začínajú kričať (por. Lk 19,40) a dávajú priestor tomu najväčšiemu ohlasovaniu, aké história kedy mohla poznať: «Niet ho tu, lebo vstal» (Mt 28,6). Skala hrobu vykríkla a svojim krikom ohlásila všetkým novú cestu. Bolo to stvorenie, ktoré ako prvé sa stalo ozvenou víťazstva Života nad všetkými skutočnosťami, ktoré sa snažili umlčať a zahamovať radosť evanjelia. Bola to skala hrobu, ktorá ako prvá odletela, a svojím spôsobom dala tón spevu chvály a nadšenia, radosti a nádeje, na ktorom sme všetci pozvaní sa podieľať.
A ak sme včera so ženami kontemplovali toho, «ktorého prebodli» (Jn 19,37; por. Zach 12,10), dnes sme s nimi pozvaní kontemplovať prázdny hrob a počúvať slová anjela: «Vy sa nebojte! […] vstal» (Mt 28,5-6). Slová, ktoré chcú zasiahnuť naše najhlbšie presvedčenia a istoty, naše spôsoby akými posudzujeme a pristupujeme ku každodenným udalostiam; zvlášť to, ako si vytvárame vzťahy s druhými. Prázdny hrob chce byť výzvou, chce pohnúť, klásť otázky, ale hlavne chce nás povzbudiť k viere a k dôvere, že Boh „sa dostaví“ v akejkoľvek situácii, v ktoromkoľvek človeku a, že jeho svetlo môže preniknúť do nepredvídateľných a najuzavretejších zákutí bytia. Je vzkriesený zo smrti, vzkriesený z miesta, od ktorého nikto nič neočakával, a čaká nás, tak ako čakal ženy, aby sme sa spolupodieľali na diele záchrany. Toto je základ a sila, ktorú máme ako kresťania na to, aby sme vynaložili náš život a našu energiu, inteligenciu, city a vôľu pri hľadaní a zvlášť pri vytváraní dôstojných ciest. On tu nie je … Vstal z mŕtvych! To je ohlasovanie, ktoré podopiera našu nádej a premieňa ju v konkrétne skutky lásky. Ako veľmi potrebujeme nechať, aby naša krehkosť bola pomazaná touto skúsenosťou. Ako veľmi potrebujeme, aby naša viera bola obnovená, aby naše krátkozraké horizonty boli spochybnené a obnovené týmto ohlasovaním. On je vzkriesený a spolu s ním sa obnoví naša tvorivá nádej, aby sme čelili súčasným problémom, pretože vieme, že nie sme sami.
Sláviť Veľkú noc znamená znovu veriť, že Boh vstupuje a neprestáva vstupovať do našich životných príbehov, a spochybňujec naše uniformujúce a paralyzujúce predurčujúce predstavy. Sláviť Veľkú noc znamená dovoliť Ježišovi, aby porazil ten malodušný postoj, ktorý nás tak často blokuje a pokúša sa pochovať každý druh nádeje.
Kameň hrobu vykonal svoju rolu, ženy si vykonali svoju rolu, teraz je pozvanie adresované ešte raz vám a mne. Pozvanie prelomiť zacyklené návyky, obnoviť náš život, naše rozhodnutia a našu existenciu. Pozvanie, ktorá je určená pre nás tam, kde sa nachádzame, v tom, čo robíme a čím sme, s tou „úrovňou moci“, ktorú máme. Chceme byť súčasťou tohto ohlasovania života, alebo zostaneme mlčať pred udalosťami?
Bratia a sestry, nie je tu, on vstal! A čaká ťa v Galilei, pozýva ťa, aby si sa vrátili do času a miesta prvotnej lásky, aby ti povedal: „Neboj sa, nasleduj ma“.