24.3.2020 Štyri „slová povolania“ – vyšlo posolstvo na Svetový deň modlitieb za povolania
Štyrmi kľúčovými slovami posolstva Svätého Otca, čiže „slovami povolania“, sú: vďačnosť, odvaha, námaha a chvála. Pápež sa v nich inšpiroval svojím minuloročným listom, ktorý adresoval kňazom pri 160. výročí smrti svätého farára z Arsu. Aplikoval ich na evanjeliový príbeh z Matúšovho evanjelia o búrke na Tiberiadskom jazere a o Petrovej skúsenosti s kráčaním po mori (Mt 14,22-33).
„Obraz tejto plavby cez jazero nám istým spôsobom pripomína cestu naším životom“, Veď loďka nášho života sa plaví pomaly, nepokojne, pretože hľadá vhodný prístav. Je odhodlaná čeliť riziku mora a využiť príhodné chvíle, túži ale aj po tom, aby kormidelník natočil kormidlo tak, aby sa konečne plavila správnym smerom. Veľakrát sa však môže stať, že loďka smer stráca, necháva sa skôr oklamať vidinou, než aby plávala za svetlom majáku, ktorý ju vedie k bezpečnému prístavu. Inokedy na ňu môže zaútočiť nepriaznivý vietor ťažkostí, pochybností a strachu,
To isté sa odohráva v srdci učeníkov, ktorých povolal k nasledovaniu Majster z Nazareta. Musí sa rozhodnúť a preplávať na druhý breh, s odvahou zanechať svoje istoty a vydať sa za Pánom. Toto dobrodružstvo nie je pohodlné: príde noc, zdvihne sa protivietor, loďka sa zmieta na vlnách, učeníkov môže prepadnúť strach, že to nezvládnu, že svojmu povolaniu nedodrží.
Evanjelium nám ale hovorí, že na dobrodružstvo tejto neľahkej cesty nie sme sami. Akoby chcel urýchliť brieždenie, vydá sa Pán po rozbúrenej hladine až k učeníkom a pozýva Petra, aby mu išiel po vode v ústrety. Zachráni ho, keď začne topiť, nakoniec vstúpi na loď a vietor upokojí.
Prvé slovo povolanie je teda vďačnosť. Plaviť správnym smerom nie je obyčajnou otázkou našej snahy, nezávisí len na trase, ktorú zvolíme. Naše osobné realizácie a realizácia našich životných plánov nie je zákonite výsledkom toho, čo rozhodneme vo svojom izolovanom „ja“; naopak, jedná sa predovšetkým o odpoveď na povolanie, ktoré prichádza od Boha. Je to Pán, kto nám ukazuje breh, ku ktorému máme doplávať, je to on, kto nám dáva počiatočnú odvahu vstúpiť na loď. Je to on, kto nás volá a súčasne sa stáva tiež naším kormidelníkom, aby nás sprevádzal, ukazoval smer, bránil v náraze na útes nerozhodnosti, aby nás dokonca uschopnil kráčať po rozbúrenej hladine.
„Každé povolanie sa rodí z tohto milujúceho pohľadu, s ktorým nám Pán išiel v ústrety, možno práve vtedy, keď bola naša loďka v zajatí búrky«Povolanie je nielen nejaká naša voľba, ale ešte viac je to odpoveď na nezištné povolanie Pána» (List kňazom, 4. augusta 2019); preto ho dokážeme objaviť a objať, len ak sa naše srdce otvorí vďačnosti a dokáže prijať Božiu zmenu do nášho života.“
Po vďačnosti je ďalším „slovom povolania“ odvaha, ktorú si zásadné životné rozhodnutie – či už manželstvo, zasvätený život či kňazstvo – vyžaduje
To, čo nám mnohokrát bráni ísť, rásť, zvoliť si cestu, ktorú nám Pán stavia pred oči, sú prízraky, ktoré sa prebudia v našom srdci. Keď sme pozvaní, aby sme opustili svoj istý breh a rozhodli sa pre životný stav – ako je manželstvo, kňazstvo, zasvätený život -, prvou reakciou býva prízrak v podobe nedôvery: To nie je možné, aby takéto povolanie bolo pre mňa! Je to naozaj správna cesta? Naozaj to odo mňa chce Pán?.
„Pán pozná naše otázky, pochybnosti, ktoré zmietajú loďku nášho srdca, a preto nás uisťuje: „Neboj sa, ja som s tebou!“ Viera v jeho prítomnosť, v to, že nám ide oproti a sprevádza nás, aj keď na mori je búrka, nás oslobodzuje od apatie, ktorú som už raz definoval ako „nasladlý smútok“ (List kňazom, 4. augusta 2019), teda od tej vnútornej skľúčenosti, ktorá nás blokuje a nedovolí nám okúsiť krásu povolania.“
Každé povolanie obnáša úsilie. Pán nás volá, pretože nás podobne ako Petra chce uschopnit, aby sme „kráčali po vode“, čiže aby sme sa chopili svojho života a dali sa do konkrétnej služby evanjeliu v každodennom živote, aké nám on ukazuje zvlášť skrze rozličné formy laického, kňazského a zasväteného života . My sa však podobáme apoštolovi Petrovi: máme túžbu i elán, ale súčasne sme poznačení slabosťami a obavam
Ak sa necháme prekonať myšlienkou na zodpovednosť, ktorá nás čaká, či už v manželstve či kňazstve, alebo na nepriazeň, ktorá príde, čoskoro svoj pohľad od Ježiša odvrátime a spolu s Petrom riskujeme, že sa začneme topiť. Naopak, aj keď máme svoju krehkosť a úbohosť, viera nám dovolí, aby sme vyšli Kristovi Pánovi naproti a zvíťazili aj nad búrkou. Veď keď sa z únavy alebo strachu začneme topiť, on nás drží za ruku a dodá nám potrebnú odvahu, aby sme žili svoje povolanie s radosťou a nadšením.
Keď potom do loďky nasadne Ježiš, vietor prestane a vlny sa utíšia. Je to krásny obraz pôsobenie Pána v našom živote, v zmätku dejín, najmä keď sme v búrke: on prikáže vetru, aby sa stíšil. Sily zla, strachu a rezignácie tak už nad nami nemajú moc.
V povolaní, ku ktorému sme pozvaní, nás rozbúrený vietor môže vysiliť.
Myslím na tých, ktorí berú na seba dôležité úlohy v občianskej spoločnosti, na manželov, ktorých nie náhodou rád nazývam „statočnými“, a osobitne na tých, prijmú zasvätený život a kňazstvo. Viem o vašej únave a osamelosti, ktoré zaťažujú srdce, o riziku zvykovosti, ktorá postupne uhasína žeravý oheň povolania, o bremene neistoty a nestálosti našich čias, či strachu z budúcnosti. Odvahu, nemajte strach! Ježiš je pri nás, ak ho uznávame za jediného Pána nášho života,chytí nás za ruku a pevne nás drží, aby nás zachránil.“
Hoci sme uprostred vlnobitia, náš život sa otvára chvále. Posledné „slovo povolania“ je chvála. Má byť aj výzvou, aby sme sa učili vnútornému postoju Najsvätejšej Panny Márie: ona, vďačná Bohu za jeho pohľad, ktorým na ňu zhliadol, s vierou zverila jemu svoje obavy a neistoty a odvážne odpovedala na jeho povolanie. Jej život sa tak stal trvalým Pánovým chválospevom.
„Moji drahí, želám si, aby Cirkev – zvlášť na tento svetový deň, ale aj počas riadnej pastoračnej činnosti v našich spoločenstvách – kráčala touto cestou služby povolaniam, prelomiac ľady v srdci každého veriaceho, aby každý mohol s vďačnosťou objaviť povolanie, ktoré mu Boh adresuje, našiel odvahu povedať „áno“, zvíťazil nad únavou vo viere v Krista a napokon, aby svoj život venoval ako chválospev na Boha pre bratov a celý svet. Nech nás Panna Mária sprevádza a oroduje za nás.“