30.9.2019 Talianski misionári na audiencii: Misia nie je jednosmerná
„Misionár žije s evanjeliovou odvahou bez prílišných výpočtov, niekedy dokonca nad rámec zdravého rozumu, pretože je poháňaný dôverou vloženou výlučne do Ježiša.“
Predovšetkým vnímam nutnosť vyjadriť uznanie vašim zakladateľom. V dobe plnej zvratov – od polovice devätnásteho do polovice dvadsiateho storočia – bolo založenie vašich rehoľných rodín a ich veľkorysé otvorenie svetu znamením odvahy a dôvery v Pána. Keď sa zdalo, že všetko vedie iba k uchovaniu už existujúceho, vaši zakladatelia sa naopak stali protagonistami nového rozlete voči druhým ľuďom a do diaľky. Od konzervácie k rozletu
Svätý Otec poukázal na silu pôvodnej inšpirácie charizmatických zakladateľov misijných inštitútov. Nazval ju „mystikou misie, smädom po zjednotení sa s Kristom cez svedectvo“. Dnešných nasledovníkov týchto veľkých osobností povzbudil, aby pracovali vo vedomí, že misia nie je samostatné dielo, „osamelých majstrov“, ale dielo komunitné, bratské a spoločné. V tomto zmysle predstavuje spolupráca medzi inštitútmi „pridanú hodnotu“, poznamenal pápež František.
„Pomáhate udržiavať v Božom ľude živé vedomie, že je neustále „vychádzajúci von“, poslaný prinášať všetkým národom Božie požehnanie, ktorým je Ježiš Kristus.“
Svätý Otec talianskym misionárom poukázal aj na niektoré osobitné aspekty ich poslania:
„Typickým prínosom, ktorý ponúkate Cirkvi je poukazovanie na to, že misia nie je „jednosmerná“, z Európy do zvyšku sveta – toto sú stopy starého kolonializmu –, ale žije vzájomnou výmenou, ktorá sa už stala zrejmou, ale musí sa chápať ako hodnota, ako znamenie čias. Dnes sa väčšina kňazských a rehoľných povolaní rodí na územiach, ktoré predtým misionárov iba prijímali.
Táto skutočnosť v nás na jednej strane zvyšuje pocit vďačnosti za svätých evanjelizátorov, ktorí zasievali za cenu veľkej obety v týchto krajinách; a na druhej strane predstavuje pre cirkvi a pre inštitúty výzvu: výzvu ohľadom jednoty spoločenstva a ohľadom formácie. Ale je to výzva, ktorú treba prijať bez strachu, s dôverou v Ducha Svätého, ktorý je učiteľom v jednote rozdielov.“
Pápež František uviedol príklad z vlastnej rehole, ktorej je členom:
„Pamätám si, že na našej 32. generálnej kongregácii – hovorím o roku 1974 – sa rozprávalo o Spoločnosti Ježišovej na viacerých miestach, a niekto povedal: „Nuž, možno budeme mať ako generála Inda či Afričana“. V tom čase to znelo divne. Všetci museli byť Európanmi. A dnes, koľko rehoľných kongregácií má generálnych predstavených či predstavené, ktorí pochádzajú z týchto krajín. Aj my dnes máme Latinoameričana, ako generála… Vec sa obrátila: to, čo bolo v 1974. roku utópiou, je dnes realitou.“
Jadrom misií je príťažlivosť Krista, ktorý jediný priťahuje. V misionárskej službe je dôležitá radosť z Evanjelia. S Kristom neexistuje nuda, únava a smútok, pretože On je neustála novosť nášho žitia. Pápež povzbudil členov misionárskych inštitútov bez strachu svedčiť celým životom, pretože protagonistom evanjelizácie je Duch Svätý, a on vie nájsť spôsoby ako zakoreniť to malé semiačko:
„Osivo vložené do zeme… spomínam si na niečo, čo mi povedal kardinál Hummes. Je už na dôchodku, ale brazílski biskupi ho poverili zodpovednosťou za celý región Amazónie. A keď ide do nejakej dediny, do nejakej obce, medzi prvými vecami, čo spraví je, že zájde na cintorín navštíviť hroby misionárov a misionárok. Rozprával mi o tom a dodal: «Títo všetci si zaslúžia byť kanonizovaní, ako zrno, zasiate v tej zemi». Pekná myšlienka.“
Je nevyhnutné znovu objaviť fascinujúce dobrodružstvo, ako sa k ľuďom priblížiť, stať sa priateľmi a pomáhať si:
„Tento postoj sa týka všetkých: kňazov, zasvätených osôb i laikov. Téma mimoriadneho misijného októbra 2019 „Pokrstení a poslaní“ je zvolená práve preto, aby sme si uvedomili, že vnútorná podstata Cirkvi je misijná. Cirkev existuje kráčajúc; na pohovke, to nie je Cirkev.“