30.12.2020 Katechéza o modlitbe (20): Modlitba vďaky – istota, že sme milovaní
(1 Sol 5,16-19)
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Chcel by som sa dnes pozastaviť nad modlitbou vďakyvzdania. A vezmem si podnet z príbehu vyrozprávaného evanjelistom Lukášom. Keď Ježiš kráčal po ceste, išlo mu oproti desať malomocných, ktorí prosili: «Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!» (Lk 17,13). Vieme, že pre chorých na malomocenstvo sa ich utrpenie spájalo i so sociálnym vylúčením a náboženským vylúčením. Boli marginalizovaní.
Ježiš sa nevyhýba stretnutiu s nimi. Niekedy prekračuje obmedzenia stanovené zákonmi a dotýka sa chorého – čo sa nesmelo –, objíma ho, uzdravuje ho.
V tomto prípade nejde o dotyk. Z odstupu ich Ježiš vyzýva, aby sa išli ukázať kňazom (v. 14), ktorí boli poverení podľa zákona potvrdiť, či došlo k uzdraveniu. Ježiš nehovorí nič iné. Vypočul si ich prosbu, vyslyšal ich volanie o zmilovanie, a hneď ich posiela za kňazmi.
Tí desiati mu dôverujú, nezostávajú tam vyčkávať chvíľu, keď už budú zdraví, nie: dôverujú a zaraz idú, a cestou sa všetci desiati uzdravujú. Kňazi mohli teda konštatovať, že sú uzdravení a znovu ich začleniť do normálneho života. Ale tu prichádza ten najdôležitejší bod: z tej skupiny iba jeden, prv než príde za kňazmi, sa vracia, aby Ježišovi poďakoval a chválil Boha za prijatú milosť. Len jeden, ďalší deviati pokračujú v ceste. A Ježiš si všíma, že ten muž je Samaritán, istý druh „heretika“ pre vtedajších Židov. Ježiš hovorí: «Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu!» (17,18). Je to dojímavé rozprávanie!
Tento príbeh takpovediac rozdeľuje svet na dve časti: tí, čo neďakujú a tí, čo ďakujú; tí, čo berú všetko, akoby im patrilo, a tí, čo prijímajú všetko ako dar, ako milosť. Katechizmus píše: «každá udalosť a každá potreba sa môžu stať predmetom vzdávania vďaky» (KKC 2638). Modlitba vďakyvzdania začína vždy odtiaľ: od uznania, že nás predchádza milosť. Myslelo sa na nás skôr, než sme sa naučili myslieť my; boli sme milovaní skôr, než sme sa naučili milovať; túžilo sa po nás skôr, než v našom srdci vyklíčila túžba. Ak pozeráme na život takto, potom sa „vďaka“ stáva vodiacim motívom našich dní. A predsa mnohokrát zabúdame povedať „ďakujem“.
Pre nás kresťanov je vzdávanie vďaky pomenovaním najpodstatnejšej sviatosti, a je to Eucharistia. Toto grécke slovo totiž znamená práve vďakyvzdanie. Kresťania, ako i všetci veriaci, dobrorečia Bohu za dar života. Žiť znamená predovšetkým, že sme dostali život. Všetci sa rodíme preto, lebo niekto túžil, aby sme mali život. A to je len prvý z celého radu podlžností, do ktorých vstupujeme naším žitím. Dlhy vďačnosti. Počas nášho života, nejedna osoba na nás hľadela nezištne, čistým pohľadom. Často ide o učiteľov, katechétov, či ľudí, ktorí plnili svoju úlohu nad rámec svojich povinností. A zrodili v nás vďačnosť. Aj priateľstvo je dar, za ktorý máme byť vždy vďační.
Toto „ďakujem“, ktoré musíme vravieť neustále, táto vďaka, ktorú kresťan zdieľa so všetkými, naberá na šírke v stretnutí s Ježišom. Evanjeliá dosvedčujú, že Ježiš na svojich cestách vyvolával často radosť a chválu Bohu u tých, ktorí ho stretávali. Rozprávania o Ježišovom narodení sú plné ľudí modlitby, ktorých srdce sa široko otváralo príchodu Spasiteľa. I my sme povolaní zúčastniť sa na tomto nesmiernom plesaní.
Napovedá to aj príbeh o uzdravených desiatich malomocných. Samozrejme, že boli všetci šťastní z prinavráteného zdravia, keďže takto mohli vyjsť z tej nekonečnej nútenej karantény, ktorá ich vyraďovala zo spoločenstva. Avšak medzi nimi je jeden, čo k tejto radosti pridá ešte ďalšiu: okrem uzdravenia sa raduje zo stretnutia s Ježišom. Nie je iba oslobodený od zla, ale teraz má aj istotu, že je milovaný.
A toto je tým jadrom: keď ďakuješ, vyjadruješ istotu, že si milovaný.
A toto je veľký krok: mať istotu, že som milovaný. Je to objav lásky ako sily, ktorá drží svet pohromade. Dante by povedal: Láska, «ktorá hýbe slnkom a inými hviezdami» (Raj, XXXIII, 145). Už nie sme viac túlavými pocestnými, ktorí blúdia sem a tam, nie: máme domov, prebývame v Kristovi, a z tohto „príbytku“ kontemplujeme všetok ostatný svet, a ten sa nám javí nekonečne krajším. Sme synmi lásky, sme bratmi lásky. Sme muži a ženy milosti.
Takže, bratia a sestry, snažme sa byť vždy v radosti zo stretnutia s Ježišom. Pestujme veselosť. Naopak diabol, keď nás oklame – akýmkoľvek pokušením –, necháva nás vždy smutných a osamotených. Ak sme v Kristovi, žiaden hriech a žiadna hrozba nám nikdy nebude môcť zabrániť kráčať s radosťou, spolu s toľkými spoločníkmi na ceste.
Predovšetkým nevynechávajme ďakovanie: ak sme nositelia vďačnosti, aj svet sa stáva lepším, hoci aj len o máličko, ale to stačí na to, aby sme mu odovzdali trochu nádeje. Svet potrebuje nádej a s vďačnosťou, s týmto prístupom vedieť povedať „ďakujem“, odovzdáme trochu nádeje.
Všetko je prepojené, všetko je previazané a každý môže prispieť svojím dielom tam, kde sa nachádza. Cesta šťastia je tá, ktorú sv. Pavol opísal na konci jedného zo svojich listov: «Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás! Ducha neuhášajte» (1 Sol 5,17-19). Neuhášať Ducha, to je krásny životný program! Neuhášať Ducha, ktorého máme v sebe, to nás vedie k vďačnosti.