3.4.2015 Pápež umyl nohy väzňom: Ježiš miluje každého, s menom a priezviskom
– Liturgiu Zeleného štvrtka „in Coena Domini“ slávil Svätý Otec v rímskej väznici v Rebibbii. Ešte pred vstupom do väzenského chrámuChiesa del Padre Nostro, pápež František osobne pozdravoval množstvo väzňov, dobrovoľníkov, strážnikov a rodinných príslušníkov uväznených, ktorí ho očakávali na priestranstve väzenského komplexu pred kostolom. Svätý Otec im poďakoval za veľmi vrúcne privítanie.
V kostole bolo zídených spolu 300 väzňov – polovicu z nich tvorili ženy z neďalekého ženského nápravnovýchovného zariadenia. Bolo medzi nimi aj 15 matiek, ktoré prišli aj so svojimi malými deťmi. Zvyšní väzni mohli svätú omšu sledovať na veľkoplošných obrazovkách rozmiestnených vo väzenskom komplexe.
Svoju spontánnu homíliu, ktorú Svätý Otec zameral na lásku Boha a jeho obetu za každého jedného človeka, začal citáciou z evanjeliového čítania dňa:«A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti.» (Jn 13,1)
Pápež František v kázni povedal:
„V tento štvrtok bol Ježiš za stolom spolu s učeníkmi, slávili sviatok Paschy. Evanjelium, ktoré sme počuli, obsahuje jednu vetu, ktorá je samotným centrom toho, čo Ježiš urobil pre nás všetkých: «A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti» (Jn 13,1). Ježiš nás miloval. Ježiš nás miluje. Bez limitov, vždy, až do konca. Ježišova láska voči nám nemá hranice: miluje nás stále viac a viac. Nikdy sa neunaví milovať. A to nikoho. Všetkých nás miluje, a to až do takej miery, že za nás dáva svoj život. Áno, dáva za nás život. Áno, vydáva život za nás všetkých, za každého z nás. A každý z nás môže povedať: „Vydal za mňa život“. Každý. Daroval život za teba, za teba, za teba, za mňa, za neho… za každého – s menom a priezviskom. Jeho láska je taká: je osobná. Ježišova láska nikdy nesklame, lebo on sa nikdy neunaví milovať, ako sa ani nikdy neunaví odpúšťať, neunaví sa nás objímať. Toto je prvá vec, ktorú som vám chcel povedať: Ježiš nás miloval, každého z nás, až do konca.
Potom robí to, čo učeníci nechápali: umývanie nôh. V tom čase sa to zvyklo robiť, bol to obyčaj, lebo ľudia, keď prichádzali do domu, mali nohy zašpinené prachom z cesty; v tom čase neboli cesty dláždené… Bol tam prach ciest. A vo vchode do domu si ľudia umývali nohy. No nevykonával to pán domu, robili to otroci. Bola to práca otrokov. Ježiš teda ako otrok umýva naše nohy, nohy učeníkov a preto hovorí: «Teraz ešte nechápeš, čo robím, ale neskôr pochopíš» (Jn 13,7). Ježiš – jeho láska je tak veľká, že sa stal otrokom, aby nám slúžil, aby nás uzdravoval, aby nás očisťoval.
A dnes, pri tejto svätej omši, Cirkev si želá, aby kňaz umýval nohy dvanástim osobám, a to na pamiatku dvanástich apoštolov. No v našom srdci musíme mať istotu, musíme si byť istí, že Pán, keď nám umýva nohy, umýva nás celých, očisťuje nás, znova nám dáva pocítiť svoju lásku. V Biblii je jedna veľmi pekná veta, u proroka Izaiáša. Hovorí: ‚Môže vari mama zabudnúť na svoje dieťa? No aj ak by mama zabudla na svoje dieťa, ja na teba nikdy nezabudnem‛ (porov. 49,15). Taká je láska Boha k nám.
Ja dnes umyjem nohy dvanástim z vás, no v týchto bratoch a sestrách ste vy všetci, všetci do jedného. Vy všetci, čo tu bývate. Vy ich reprezentujete. No aj ja potrebujem, aby ma Pán umyl, a preto sa počas omše modlite, aby Pán umyl aj moju špinu, aby som sa stával viac vašim otrokom, viac otrokom v službe ľuďom, ako ním bol Ježiš. Teraz začneme túto časť slávnosti.“
Následne pápež v bielej zástere podišiel k 12 väzňom – šiestim mužom a šiestim ženám – pred každým si pokľakol, umyl nohu, pobozkal ju a pozrel sa osobe do očí. Urobil tak dokonca aj dieťatku sediacemu v náručí jednej z väzenských matiek. Viacerí z tých, pred ktorými sa takto pápež sklonil, nemohli ukryť svoje dojatie. Išlo o väzňov rozličných národností a z rozličných kontinentov.