3.12.2017 Pozornosť a bdelosť umožňujú Bohu, aby zasiahol do nášho života
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Dnes sme vykročili na cestu Adventom, ktorý vyvrcholí Vianocami. Advent je pre nás časom určeným na privítanie Pána, ktorý nám ide oproti, a tiež na preverenie našej túžby po Bohu, aby sme hľadeli vpred a pripravili sa na Kristov návrat. Vráti sa k nám vo sviatku Vianoc, keď si pripomenieme jeho historický príchod v pokore ľudského stavu, ale do nášho vnútra prichádza zakaždým, keď sme ochotní ho prijať, a nanovo príde na konci vekov, aby «súdil živých i mŕtvych». Musíme preto zostať bdelí a očakávať Pána v nádeji na stretnutie s ním. Dnešná liturgia nás vovádza práve do tejto pôsobivej témy bdelosti a očakávania.
V dnešnom evanjeliu (porov. Mk 13,33-37) Ježiš vyzýva k pozornosti a bdelosti, aby sme boli pripravení privítať ho vo chvíli jeho návratu. Hovorí nám: «Majte sa na pozore, bdejte, lebo neviete, kedy príde ten čas. […] Aby vás nenašiel spať, keď príde nečakane» (v. 33.36).
Človek, ktorý dáva pozor je ten, čo sa v hluku sveta nenechá premôcť rozptýlením alebo plytkosťou, ale žije plne uvedomelým spôsobom, v starosti najmä o druhých. Takýmto prístupom si dokážeme uvedomiť slzy a potreby našich blížnych a môžeme postrehnúť aj ich ľudské a duchovné schopnosti a kvality. Pozorný človek svoju pozornosť obracia i voči svetu, snaží sa čeliť ľahostajnosti a krutosti, ktorá je v ňom prítomná, a teší sa z pokladov jeho krás, ktoré sú tu tiež a treba ich chrániť. Ide o to mať chápavý pohľad, aby sme rozpoznali rovnako núdzu a chudobu jednotlivcov i spoločnosti, ako aj bohatstvo ukryté v malých veciach každodennosti, práve tam, kam nás Pán postavil.
Bdelý človek je ten, čo prijíma pozvanie bdieť, t. j. nedá sa premôcť spánkom skľúčenosti, nedostatku nádeje, sklamania; a zároveň odmieta podnety toľkých márnivostí, ktorými dnešný svet prekypuje a kvôli ktorým sa často obetuje čas aj pokoj, osobný i rodinný. Toto je bolestivá skúsenosť izraelského ľudu, o ktorej rozpráva prorok Izaiáš: zdalo sa, že Boh dopustil, aby jeho ľud zablúdil ďaleko z jeho ciest (porov. 63,17), no bol to dôsledok nevernosti samotného ľudu (porov. 64,4b). I my sa často nachádzame v tejto situácii nevernosti voči Pánovmu povolaniu: on nám ukazuje správnu cestu, cestu viery, cestu lásky, ale my hľadáme naše šťastie inde.
Byť pozorní a bdelí sú predpoklady na to, aby sme už „neblúdili ďaleko od Pánových ciest“ (porov. Iz 63,17), stratení vo vlastných hriechoch a nevere. Pozornosť a bdelosť vytvára podmienky umožňujúce Bohu vkročiť do nášho života, aby mu prinavrátil význam a hodnotu svojou prítomnosťou, plnou dobroty a nehy. Kiež nás Presvätá Panna Mária, vzor očakávania Boha a ikona bdelosti, vedie v ústrety svojmu synovi Ježišovi, roznecujúc našu lásku k nemu.