3.10.2015 Pápež pri vigílii v predvečer synody: Cirkev, ktorá je rodinou, premáha tmu
Prinášame v plnom znení príhovor Svätého Otca Františka, ktorý predniesol v sobotu 3. októbra, v predvečer slávnostného otvorenia biskupskej synody o rodine počas modlitbovej vigílie s názvom: „Rodiny osvecujú synodu – modlitba za synodu so Svätým Otcom“, zorganizovanej Konferenciou biskupov Talianska:
Drahé rodiny, dobrý večer!
Na čo je dobré zapáliť malú sviečku v tme, ktorá nás obklopuje? Nebolo by potrebné niečo iné na rozohnanie tmy? Môžeme ale premôcť tmu?
V istých životných obdobiach – napriek tomu, že tento život má množstvo nádherných zdrojov – s naliehavosťou vyvstávajú takéto otázky. Pred potrebami existencie prichádza pokušenie, ktoré chce, aby sme urobili krok späť, aby sme utiekli a uzavreli sa, azda v mene opatrnosti a realizmu, a tak utiekli pred zodpovednosťou zastať si až do konca svoje vlastnú rolu.
Pamätáte sa na skúsenosť Eliáša? Ľudský kalkul vyvoláva v prorokovi strach, ktorý ho vedie k tomu, že hľadá úkryt. Strach. «Eliáš sa naľakal, vstal a odišiel, aby si zachránil život… išiel štyridsať dní a štyridsať nocí až k Božiemu vrchu Horeb. Tam vošiel do jaskyne a prenocoval v nej. Tu ho oslovil Pán a spýtal sa ho: „Čo tu robíš, Eliáš?“» (1 Kr 19,3.8-9). Na vrchu Horeb našiel odpoveď nie v prudkom vetre, ktorý hýbe skalami, ani v zemetrasení a dokonca ani v ohni. Božia milosť nezvyšuje hlas; šepká a zachytia ju iba tí, ktorí sú ochotní načúvať jemnému vánku, tomu jemnému hlasu ticha. Vyzýva ich, aby vyšli a vrátili sa do sveta, ako svedkovia Božej lásky k človeku, aby svet uveril…
Práve pred rokom sme na tomto námestí vzývali Ducha Svätého a prosili ho, aby synodálni otcovia vedeli načúvať a konfrontovať sa s pohľadom pevne upretým na Ježiša – Posledné slovo Otca a kritérium interpretácie všetkého.
V tento večer nemôže byť naša modlitba iná. Pretože, ako to pripomínal metropolita Ignatius IV. Hazim, bez Ducha Svätého je Boh ďaleko, Kristus zostáva v minulosti, Cirkev je iba organizáciou, autorita sa mení na vládu, misia na propagandu, kult na zaklínanie, konanie kresťanov na otrockú morálku.
Modlime sa preto, aby Synoda, ktorá zajtra začína, vedela priviesť k naplnenému obrazu človeka, manželskú a rodinnú skúsenosť. Nech uzná, zhodnotí a ponúkne to, čo je v nej krásne, dobré a sväté. Nech objíme situácie, kedy je krehká, čo ju vystavuje skúške: chudobu, vojnu, chorobu, smútok, zranené a rozbité vzťahy v ktorých sa rodí nepokoj, roztrpčenie a pretrhnutie. Nech pripomenie týmto rodinám, ako aj všetkým rodinám, že evanjelium ostáva „dobrou novinou“ z ktorej treba vždy nanovo vychádzať. Nech Otcovia z pokladu živej tradície dokážu čerpať slová útechy a nádej pre rodiny povolané v tomto čase budovať budúcnosť cirkevného spoločenstva a mesta človeka.
Každá rodina je vždy svetlom, aj keď slabým, v tme sveta.
Ježišov život medzi ľuďmi sa formuje v lone rodiny, v ktorej prežije 30 rokov. Jeho rodina bola ako mnohé iné, žila v zapadnutej dedine rímskeho impéria.
Charles de Foucauld, ako jeden z mála, vytušil dosah duchovnosti, ktorú vyžaruje Nazaret. Tento veľký objaviteľ rýchlo zanechal vojenskú kariéru, fascinovaný tajomstvom Svätej rodiny, každodenným vzťahom Ježiša s rodičmi, blízkymi, tichou prácou, pokornou modlitbou. Brat Charles, pozerajúc na Nazaretskú rodinu, pochopil sterilnosť dychtivosti po bohatstve a moci. S apoštolátom dobroty sa stal všetko pre všetkých. On, ktorého priťahoval pustovnícky život, pochopil, že nemôžeme rásť v Božej láske, vyhýbajúc sa jarmu ľudských vzťahov. Pretože milujúc druhých sa učíme milovať Boha. A skláňajúc sa nad blížnym sa zdvíhame k Bohu. Prostredníctvom bratskej a solidárnej blízkosti najchudobnejším a opusteným pochopil, že nakoniec sú to práve oni, ktorí nás evanjelizujú a pomáhajú nám rásť v ľudskosti.
Aby sme dnes pochopili rodinu, vstupujeme aj my – ako Charles de Foucauld – do tajomstva Nazaretskej rodiny, do jej skrytého, každodenného a bežného života, aký prežíva väčšina z našich rodín so svojimi trápeniami i so svojimi jednoduchými radosťami. Života pretkaného pokojnou trpezlivosťou v protivenstvách, v rešpektovaní stavu druhého, v pokore, ktorá oslobodzuje a ktorá kvitne v službe. Života v bratstve, ktoré vyviera z príslušnosti k jedinému telu.
Rodina je miestom evanjeliovej svätosti v každodenných podmienkach. Dýchame v nej pamäť generácií a zapúšťame v nej hlboké korene, ktoré nám umožňujú ísť ďaleko. Je to miesto rozlišovania, kde sa vychovávame k spoznávaniu Božieho plánu o vlastnom živote a k jeho objatiu s dôverou. Je to miesto nezištnosti, diskrétnej, bratskej a solidárnej prítomnosti, ktorá nás učí vyjsť zo seba samých, aby sme prijali druhého, aby sme odpúšťali a cítili, že nám bolo odpustené.
Znovu vychádzame z Nazareta v záujme synody, aby dokázala ani nie tak hovoriť o rodine, ako vstúpiť do jej školy a byť vždy pripravená uznať jej dôstojnosť, konzistentnosť a hodnotu napriek mnohým námahám a protirečeniam, ktorými môže byť poznačená.
V „Galilei národov“ našej doby nájdeme silu Cirkvi, ktorá je matkou, schopnou plodiť k životu a pozornou v neustálom dávaní života, v sprevádzaní s obetavosťou, nehou a mravnou silou. Pretože ak nevieme zjednotiť spolucítenie so spravodlivosťou, budeme zbytočne prísni a hlboko nespravodliví.
Cirkev, ktorá je rodinou, vie byť blízka a mať lásku otca, ktorý žije zodpovednosť ochrancu, ktorý ochraňuje bez toho, aby sa nechal vystriedať, ktorý opravuje bez ponižovania, ktorý vychováva príkladom a trpezlivosťou. Neraz len jednoducho v tichu čakania v modliacej sa otvorenosti.
A predovšetkým Cirkev synov, ktorí sa spoznávajú ako bratia, nikdy nezačne niekoho považovať iba za príťaž, problém, zbytočný výdavok, starosť alebo riziko. Ten druhý je jednoducho darom, a zostáva ním, aj keď ide rozdielnymi cestami.
Cirkev je otvoreným domom, vzdialeným od vonkajšej veľkosti. Prijíma v jednoduchom štýle svojich členov a práve preto je prístupná nádeji po pokoji, ktorá je vo vnútri každého človeka, vrátane tých, ktorí – skúšaní životom – majú srdce zranené a trpiace.
Táto Cirkev môže skutočne rozjasniť noc človeka, vierohodne mu ukazovať cieľ a zdieľať s ním jeho kroky, a to práve preto, lebo sama ako prvá prežíva skúsenosť neustáleho obrodzovania sa v milosrdnom srdci Otca.