29-5-2022 Pápež František v 7. veľkonočnú nedeľu: Duch Svätý, uši srdca, ruženec za mier
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Dnes v Taliansku i v mnohých krajinách oslavujeme a v liturgii rozpráva o poslednom zjavení zmŕtvychvstalého Pána učeníkom (porov. 24,46-53). Ježišov pozemský život vrcholí práve nanebovstúpením, ktoré vyznávame aj v Kréde: „Vystúpil na nebesia, sedí po pravici Otca“. Čo táto udalosť znamená? Ako tomu máme rozumieť? Aby sme odpovedali na túto otázku, zastavme sa pri dvoch činoch, ktoré Ježiš koná pred vystúpením do neba: najprv oznámi dar Ducha a potom požehná učeníkov. Oznamuje dar Ducha a žehná.
Najprv Ježiš hovorí svojim priateľom: „Hľa, ja na vás zošlem, čo môj Otec prisľúbil“ (v. 49). Hovorí o Duchu Svätom, Tešiteľovi, o tom, ktorý ich bude sprevádzať, viesť, podopierať v misii, brániť ich v duchovných bojoch. Chápeme teda jednu dôležitú vec: Ježiš učeníkov neopúšťa. Vystupuje do neba, ale nenecháva nás samých. Naopak, práve vystúpením k Otcovi zabezpečuje vyliatie Ducha Svätého, svojho Ducha. Pri inej príležitosti povedal: „Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, nepríde k vám Paraklét“ (Jn 16,7), teda Duch.
Ježišovu lásku k nám možno vidieť aj v tomto: jeho prítomnosť nechce obmedzovať našu slobodu. Naopak, vytvára pre nás priestor, pretože pravá láska vždy vytvára takú blízkosť, ktorá negniavi, nie je majetnícka, je blízka, ale nie vlastnícka; naopak, pravá láska z nás robí protagonistov. A tak Kristus uisťuje: „Idem k Otcovi a vy budete vystrojení mocou zhora: pošlem vám svojho Ducha a jeho mocou budete pokračovať v mojom diele vo svete!“ (porov. Lk 24,49). A tak Ježiš tým, že vystúpil do neba, namiesto toho, aby zostal blízkym len niekoľkým svojím telom, stáva sa svojím Duchom blízkym všetkým. Duch Svätý v nás sprítomňuje Ježiša, aj za hranicami času a priestoru, aby nás urobil jeho svedkami vo svete.
Hneď potom – to je ten druhý čin – Kristus dvíha ruky a požehnáva apoštolov (porov. v. 50). Je to kňazské gesto. Boh už od Áronových čias poveroval kňazov úlohou žehnať ľud (porov. Nm 6,26). Evanjelium nám chce povedať, že Ježiš je veľkňazom nášho života. Ježiš vystupuje k Otcovi, aby sa za nás prihováral, aby mu predstavil naše ľudstvo. Takto pred Otcovými očami sú a vždy budú spolu s Ježišovým človečenstvom naše životy, naše nádeje, naše rany. Kristus nám teda pri svojom „odchode“ do neba „vytvára cestu“, ide nám pripraviť miesto a už teraz sa za nás prihovára, aby nás Otec vždy sprevádzal a požehnával.
Bratia a sestry, premýšľajme dnes o dare Ducha, ktorý sme dostali od Ježiša, aby sme boli svedkami evanjelia. Pýtajme sa sami seba, či nimi naozaj sme, a tiež, či sme schopní milovať druhých, nechávajúc im slobodu a vytvárajúc im priestor. A potom: vieme byť orodovníkmi za iných, to znamená, vieme sa za nich modliť a požehnávať ich životy? Alebo si poslúžime inými pre naše vlastné záujmy? Naučme sa tomu: modlitbe príhovoru, orodovať za nádeje a utrpenie sveta, orodovať za pokoj. A požehnávajme svojimi očami a slovami tých, ktorých stretávame každý deň!
Teraz sa modlime k Panne Márii, požehnanej medzi ženami, naplnenej Duchom Svätým, ktorá sa za nás stále modlí a prihovára.“
Pozajtra, v posledný deň mesiaca mája, na liturgický sviatok Navštívenia Panny Márie, sa o 18. hodine v Bazilike Santa Maria Maggiore budeme modliť ruženec za mier v spojení so svätyňami v mnohých krajinách. Pozývam veriacich, rodiny a spoločenstvá, aby sa pripojili k tejto prosebnej modlitbe na príhovor Kráľovnej pokoja za ten Boží dar, ktorý svet očakáva.“