Práca teológov je mimoriadne potrebná zvlášť dnes, tvrdí pápež František
Sv. Bonaventúra, veľký františkánsky teológ stredoveku – RV
29/12/2017 16:30
POSUŇ ĎALEJ:
Vatikán 29. decembra – Teológovia majú pre Cirkev v dnešnej turbulentnej historickej chvíli nezastupiteľnú úlohu. Na túto tému hovoril Svätý Otec František pri stretnutí s členmi Talianskej teologickej asociácie (Associazione teologica italiana, ATI) pri príležitosti 50. výročia jej založenia. Stovku teológov a teologičiek prijal pápež dnes na poludnie v Klementínskej sále. Prinášame vybrané myšlienky z jeho príhovoru:
„Stojí za povšimnutie, že Talianska teologická asociácia vznikla, ako sa uvádza v prvom článku vašich Stanov, «v duchu služby a jednoty naznačenej II. vatikánskym ekumenickým koncilom». Cirkev sa musí stále odvolávať na tento koncil, ktorým sa začala «nová etapa evanjelizácie» (Bula Misericordie vultus, 4), a ňou sa Cirkev ujala zodpovednosti za ohlasovanie Evanjelia novým spôsobom, priliehavejším pre svet a kultúru, ktoré sa do hĺbky zmenili.
Je zrejmé, že táto úloha si vyžaduje od celej Cirkvi, a od teológov osobitne, aby sa jej zhostili v duchu „kreatívnej vernosti“: vo vedomí, že za týchto 50 rokov došlo k ďalším premenám a v dôvere, že Evanjelium sa naďalej dokáže dotknúť mužov a žien aj v dnešnej dobe. (…)
Zvlášť zrejmým ovocím Koncilu a bohatstvom, ktoré sa nesmie stratiť je skutočnosť, že ste si uvedomili a naďalej cítite nevyhnutnosť „robiť teológiu spoločne“, ako združenie, ktoré zahŕňa v súčasnosti 330 teológov. Tento aspekt je „vecou štýlu“, ktorý už sám osebe vyjadruje niečo podstatné z tej Pravdy, do služby ktorej sa dáva teológia.“
Je totiž nemysliteľné, že by bolo možné slúžiť Pravde o Bohu, ktorý je Láska, večné spoločenstvo Otca, Syna a Ducha Svätého a jeho plán spásy spočíva v spoločenstve ľudí s Ním a medzi sebou navzájom, individualistickým nebo partikularistickým spôsobom, alebo ešte horšie v konkurenčnej logike.. Teologické bádanie nemôže byť bádaním jednotlivca, ale osôb, ktoré sú ponorené do čím väčšej teologickej komunity, ktorej sa cítia a reálne sú súčasťou, zaangažovaní vo vzťahoch solidárnosti a tiež pravého priateľstva. Toto nie je len nejakým prídavným aspektom teologického ministéria!“
Existuje jistý smysl pro věci víry, vlastní celému Božímu lidu, včetně těch, kdo nemají zvláštní intelektuální prostředky k jeho vyjádření, a je žádoucí tento smysl pochytit a naslouchat mu. Je to ona známá neomylnost ve víře (in credendo), ke které je třeba se často vztahovat.. „Sú tu aj veľmi jednoduchí ľudia, ktorí dokážu mať dobre zaostrený „zrak viery. Teológ má byť ponorený práve do tejto živej viery svätého veriaceho Božieho ľudu a musí si tiež uvedomovať, ako ho táto viera drží, nesie a objíma.
To však nič neuberá na tom, že je tu vždy potreba tej špecifickej teologickej práce, ktorou, ako vravieval svätý cirkevný učiteľ Bonaventúra, možno dospieť ku „credibile ut intelligibile“ – k tomu, čo veríme, tak aby sme tomu rozumeli.“ Žízeň po poznání a porozumění je totiž nárokem náležejícím k plnému lidství.
Dôležitosť teológie v dnešnej situácii Cirkvi:
„Predovšetkým v túžbe po takej Cirkvi a v takej jej perspektíve ako Cirkvi vychádzajúcej do misie, sa teologická služba javí v tejto turbulentnej historickej chvíli osobitne dôležitá a naliehavá. V skutočnosti, takto chápaná Cirkev starostlivo dbá o to, ako som to povedal v Evangelii gaudium, aby jasne ukázala ženám a mužom, čo je centrom a základným jadrom Evanjelia, čiže «nádhera spásonosnej Božej lásky, ktorá sa prejavila v ukrižovanom a vzkriesenom Ježišovi Kristovi.» (č. 36).
Táto zásadne dôležitá úloha si v dobe veľkej komplexnosti a nebývalého vedeckého a technického rozvoja a v kultúre, ktorá bola v minulosti preniknutá kresťanstvom, ale do ktorej sa dnes môžu votrieť zdeformované predstavy o samotnom srdci Evanjelia, si naozaj nepostrádateľne vyžaduje veľkú teologickú prácu.“
Svätý Otec vymenoval aj konkrétne výzvy dnešnej doby, ktoré jasne poukazujú na nezastupiteľnú úlohu teológie a zároveň na náročnosť jej úlohy:
„Potrebujeme takú teológiu, ktorá pomôže všetkým kresťanom ohlasovať a ukazovať predovšetkým spásonosnú tvár Boha, milosrdného Boha, a to najmä v súvislosti s niektorými bezprecedentnými výzvami doliehajúcimi dnes na človeka: akou je výzva týkajúca sa ekologickej krízy, rozvoja neurovied alebo techník, ktoré môžu modifikovať človeka; akou je výzva čoraz väčších sociálnych nerovností alebo migrácií celých národov; akou je výzva teoretického relativizmu, ale aj toho praktického.“
Celkom na záver pápež spontánnymi slovami dodal, že dnes sa osobitne žiadajú tri veci:
„Robiť teológiu v žasnutí. V tom žasnutí, ktoré nám prináša Kristus, stretnutie s Kristom“. Žiada sa ďalej „robiť teológiu na kolenách, tak ako veľkí otcovia“ Cirkvi. A do tretice je potrebné „robiť teológiu v Cirkvi, čiže uprostred svätého veriaceho Božieho ľudu, ktorý (…) má čuch pre vieru (…) ten sensus fidei, zmysel pre vieru, ktorý sa vo viere nemôže zmýliť.“