28.10.2015 Medzináboženská generálna audiencia pri príležitosti 50. výročia Nostra aetate
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Na generálnych audienciách sa častokrát zúčastňujú osoby alebo skupiny patriace k iným náboženstvám; no dnes je táto ich prítomnosť celkom výnimočná, a to preto, aby sme si spoločne pripomenuli 50. výročie Deklarácie Druhého vatikánskeho koncilu Nostra aetate o vzťahoch Katolíckej cirkvi s nekresťanskými náboženstvami. Táto téma silne ležala na srdci blahoslavenému pápežovi Pavlovi VI., ktorý už na slávnosť Zoslania Ducha Svätého rok pred koncom koncilu ustanovil Sekretariát pre nekresťanov, dnes Pápežskú radu pre medzináboženský dialóg. Preto vyjadrujem moju vďačnosť a moje vrelé privítanie osobám a skupinám rozličných náboženstiev, ktorí dnes chceli byť prítomní, osobitne tým, čo prišli z diaľky.
Druhý vatikánsky koncil bol mimoriadnym časom reflexie, dialógu a modlitby pre obnovenie pohľadu Katolíckej cirkvi na seba samu a na svet. Bol čítaním znamení čias s pohľadom upriameným na aktualizáciu vedenú dvojitou vernosťou: vernosťou cirkevnej tradícii a vernosťou dejinám mužov a žien našich čias. Vskutku, Boh, ktorý sa zjavil v stvorení a v dejinách, ktorý hovoril prostredníctvom prorokov a plne vo svojom Synovi, ktorý sa stal človekom (porov. Hebr. 1,1), sa obracia na srdce a na ducha každej ľudskej bytosti, ktorá hľadá pravdu a cesty k jej uskutočňovaniu.
Posolstvo Deklarácie Nostra aetate je vždy aktuálne. Pripomeniem v skratke niekoľko jeho bodov:
– rastúca vzájomná závislosť medzi národmi (porov. č. 1)
– ľudské hľadanie zmyslu života, utrpenia, smrti, otázniky, ktoré vždy sprevádzajú našu cestu (porov. č. 1)
– spoločný pôvod a spoločný osud ľudstva (porov. č. 1)
– jednota ľudskej rodiny (porov. č. 1)
– náboženstvá ako hľadanie Boha alebo Absolútna vo vnútri rozličných etník a kultúr (porov. č. 1)
– dobroprajný a pozorný pohľad Cirkvi na náboženstvá: neodvrhuje nič, čo je v nich pekné a pravdivé (porov. č. 2)
– Cirkev s úctou hľadí na veriacich všetkých náboženstiev, oceňujúc ich duchovné a morálne úsilie (porov. č. 3)
– Cirkev, otvorená pre dialóg so všetkými, je zároveň verná pravde v ktorú verí, počnúc tou, že spása ponúknutá všetkým má svoj pôvod v Ježišovi, jedinom Spasiteľovi, a že Duch Svätý koná, ako zdroj pokoja a lásky.
Za posledných päťdesiat rokov je tu mnoho udalostí, iniciatív, inštitucionálnych či osobných vzťahov s nekresťanskými náboženstvami a je ťažké pripomenúť všetky. Osobitne významnou udalosťou bolo stretnutie v Assisi 27. októbra 1986. Želal si ho a inicioval ho svätý Ján Pavol II., ktorý rok predtým, čiže pred tridsiatimi rokmi, obracajúc sa na mladých moslimov v Casablanke vyjadril túžbu, aby všetci veriaci v Boha podporovali priateľstvo a jednotu medzi ľuďmi a národmi (19. augusta 1985).
Osobitnú vďačnosť voči Bohu si zasluhuje pravá a skutočná transformácia, ktorú počas týchto päťdesiatich rokov zažil vzťah medzi kresťanmi a židmi. Ľahostajnosť a opozícia sa premenili na spoluprácu a dobroprajnosť. Z nepriateľov a cudzincov sme sa stali priateľmi a bratmi. Koncil s DeklaráciouNostra aetate načrtol cestu: „áno“ znovuobjaveniu židovských koreňov kresťanstva; „nie“ akejkoľvek forme antisemitizmu a odsúdenie každej neprávosti, diskriminácie a prenasledovania, ktoré z neho plynú. Vzájomné poznanie, rešpekt a úcta predstavujú cestu, ktorá, ak platí osobitným spôsobom pre vzťahy so židmi, platí analogicky aj pre vzťahy s inými náboženstvami. Myslím osobitne na moslimov – ako pripomína koncil – «klaňajúcich sa jedinému, živému, jestvujúcemu, milosrdnému a všemohúcemu Bohu, Stvoriteľovi neba i zeme, ktorý prehovoril k ľuďom» (Nostra ætate, 3). Odvolávajú sa na otcovstvo Abraháma, ctia si Ježiša ako proroka, jeho matku Pannu Máriu, očakávajú deň súdu a praktizujú modlitbu, almužnu a pôst (porov. tamtiež).
Dialóg, ktorý potrebujeme, nemôže ináč než byť otvorený a úctivý, vtedy sa ukazuje ako plodný. Vzájomná úcta je podmienkou a zároveň cieľom medzináboženského dialógu: ctiť si právo druhých na život, na telesnú integritu, na základné slobody, čiže slobodu svedomia, myslenia, prejavu a náboženstva.
Svet hľadí na nás veriacich, vyzýva nás spolupracovať medzi sebou, ako aj s mužmi a ženami dobrej vôle, ktorí nevyznávajú žiadne náboženstvo, žiada od nás účinné odpovede na početné témy: pokoj, hlad, bieda, ktoré postihujú milióny ľudí, kríza životného prostredia, násilie, osobitne to, ktoré je páchané v mene náboženstva, korupcia, morálny úpadok, krízy rodiny, ekonomiky, financií a osobitne nádeje. My veriaci nemáme recepty na tieto problémy, avšak máme jeden veľký zdroj: modlitbu. A my veriaci sa modlíme. Musíme sa modliť. Modlitba je naším pokladom, z ktorého čerpáme podľa príslušných tradícií, aby sme prosili o dary, po ktorých prahne ľudstvo.
Z dôvodu násilia a terorizmu sa rozšíril postoj podozrievania či priam odsudzovania náboženstiev. V skutočnosti, aj keď žiadne náboženstvo nie je imúnne voči riziku fundamentalistických či extrémistických úchyliek u jednotlivcov či skupín (porov. Príhovor ku Kongresu USA, 24. septembra 2015), je potrebné hľadieť na pozitívne hodnoty, ktoré žijú a predkladajú, a ktoré sú zdrojmi nádeje. Ide o pozdvihnutie pohľadu, aby sme šli ďalej. Dialóg založený na dôverujúcej úcte môže priniesť semienka dobra, ktoré sa raz stanú zárodkami priateľstva a spolupráce v mnohých oblastiach a osobitne v službe chudobným, maličkým, starším, v prijímaní migrantov, v pozornosti voči tomu, kto je vylúčený. Môžeme spoločne kráčať starajúc sa jedni o druhých a o stvorenstvo. Všetci veriaci každého náboženstva. Spoločne môžeme chváliť Stvoriteľa za to, že nám daroval záhradu sveta, aby sme ju zveľaďovali a chránili ako spoločné dobro a môžeme realizovať spoločné projekty pre boj s chudobou a na zaistenie dôstojných životných podmienok každému mužovi a žene.
Osobitné jubileum milosrdenstva, ktoré je pred nami, je vhodnou príležitosťou pre spoločnú prácu v oblasti charitatívnych diel. A na tomto poli, kde zaváži predovšetkým spolucítenie, sa k nám môžu pridať mnohé osoby, ktoré sa necítia byť veriacimi alebo ktoré hľadajú Boha a pravdu, osoby, ktoré do stredu kladú tvár druhého, osobitne tvár núdzneho brata či sestry. Avšak milosrdenstvo, ku ktorému sme povolaní, objíma celé stvorenstvo, ktoré nám Boh zveril, aby sme boli jeho strážcami a nie vykorisťovateľmi či ešte horšie, ničiteľmi. Vždy si musíme predsavzať, aby sme zanechali svet lepším, než aký sme ho našli (porov. Laudato si´, 194), počnúc prostredím, v ktorom žijeme, malými gestami nášho každodenného života.
Drahí bratia a sestry, pokiaľ ide o budúcnosť medzináboženského dialógu, prvá vec, ktorú musíme urobiť je modliť sa. A modliť sa jedni za druhých: sme bratmi! Bez Pána nič nie je možné; s ním sa všetko stáva možným! Kiež sa naša modlitba – každého podľa vlastnej tradície – plne zosúladí s vôľou Boha, ktorý túži po tom, aby všetci ľudia rozpoznali v sebe bratov a tak aj žili, tvoriac veľkú ľudskú rodinu v harmónii rozličností. Ďakujem.