28.1.2017 Pápež František: Zasvätený život musí vyžarovať nádej a radosť
Zvíťaziť nad „logikou svetskosti“ a „kultúrou provizória“.
Ako Svätý Otec na úvod svojho príhovoru uviedol, „vernosť je podrobená skúške“ a treba si položiť otázku, čo sa stalo:
„Ako ste správne podčiarkli, je mnoho faktorov, ktoré podmieňujú vernosť… Raz mi jeden biskup hovoril, že k nemu raz prišiel jeden správny mladík s univerzitným titulom, ktorý pracoval vo farnosti, a povedal mu: ,Chcel by som sa stať kňazom, ale len na desať rokov’. To je kultúra provizória“.
„Prvým faktorom, ktorý nenapomáha uchovávať vernosť je sociálny a kultúrny kontext, v ktorom sa pohybujeme. Žijeme ponorení v takzvanej kultúre fragmentu, provizória, ktorá môže viesť k tomu, že žijeme «à la carte» (z francúzštiny podľa jedálneho lístku, pozn. red.), a že sme otrokmi módy. Táto kultúra vyvoláva potrebu mať vždy otvorené ,bočné dvierka’ pre ďalšie možnosti, podporuje konzumizmus a zabúda na krásu jednoduchého a prostého života, častokrát vyvolávajúc veľké existenčné prázdno“Rozšířil se také silný praktický relativismus poměřující všechno měřítkem seberealizace, která je často cizí evangelním hodnotám. Žijeme ve společnosti, kde ekonomická pravidla nahrazují ta morální, diktují zákony a vnucují systém opor, jež jsou na úkor životních hodnot; společnosti, kde diktatura peněz a profitu prosazuje takovou životní vizi, která odepisuje toho, kdo se nevyplácí.“.
K sociálno-kultúrnemu kontextu sa pridávajú ďalšie faktory, ktoré majú vplyv na svet mladých, „svet komplikovaný, ktorý je bohatý a zároveň plný výziev“. V Cirkvi nechýbajú mladí, ktorí hľadajú skutočný duchovný život, „mladí, ktorí sú hladní po niečom odlišnom od toho, čo ponúka svet“. Na druhej strane sa však mnohí stávajú „obeťami logiky svetskosti“, ktorú možno zhrnúť ako „hľadanie úspechu za každú cenu“:
„Tretí podmieňujúci faktor prichádza z vnútra samotného zasväteného života, kde popri toľkej svätosti nechýbajú situácie, ktoré protirečia svedectvu, ktoré robia vernosť náročnejšou. Týmito situáciami okrem iných sú: rutina, únava, ťarcha riadenia štruktúr, vnútorné rozdelenia, baženie po moci – karieristi, svetský spôsob riadenia inštitútov, služba autorít, ktorá sa niekedy stáva autoritárstvom alebo niekedy ,liberalizmom’. Ak si chce zasvätený život udržať svoju prorockú misiu a svoj pôvab, a nadále být školou věrnosti pro ty, co jsou blízko, i pro ty, co jsou daleko, musí ukázať krásu nasledovania Krista a vyžarovať nádej a radosť“. A musí si zachovávat svěžest a novost ústředního postavení, které má Ježíš.
Inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života by mali klásť dôraz najmä na „bratský život v komunite“. Ten je možné živiť najmä „spoločnou modlitbou, čítaním Božieho slova, aktívnou účasťou na sviatostiach eucharistie a zmierenia, bratským dialógom a úprimnou komunikáciou medzi členmi, bratským napomenutím, milosrdenstvom voči bratovi alebo sestre, keď zhreší, rozdelením si zodpovednosti“.
Povolání stejně jako sama víra je poklad, který nosíme v hliněných nádobách (srov. 2 Kor 4,7) a proto jej musíme opatrovat tak, jako se opatrují ty nejcennější věci, aby je nikdo nezcizil a jejich krásu nenahlodal zub času. Toto je úkolem každého z nás. Každý z nás je povolán s milostí Páně přijmout odpovědnost za vlastní lidský, duchovní a intelektuální růst a zároveň dbát o plamen svého povolání. To znamená, že musíme hledět na Pána, pozorně putovat podle logiky evangelia a nepodléhat mondénním kritériím. Velké nevěrnosti začínají u nepatrných odchylek a roztěkaností. Je třeba, abychom si osvojili pobídku svatého Pavla a probrali se ze spánku (srov. Řím 13,1
Ďalším dôležitým aspektom je duchovné sprevádzanie. „Je nevyhnutné, aby zasvätený život investoval do prípravy kvalifikovaných ľudí, ktorí sprevádzajú v tejto službe,“ „Hovorím ,zasvätený život’, lebo charizma duchovného sprevádzania, či duchovného vedenia, je laická charizma. Aj kňazi ju majú, avšak [je] laická. Koľkokrát som sa stretol s rehoľnými sestrami, ktoré mi hovorili: ,Otče, nepoznáte nejakého kňaza, ktorý by ma mohol [duchovne] viesť?’. ,A v tvojej komunite nie je žiadna múdra sestra, Božia žena?’. ,Áno, je tam tá starenka, ktorá … ale keď… ’. ,Choď za ňou!’ Starajte sa o členov svojej kongregácie… Je ťažké zachovať vernosť, keď kráčame sami alebo keď kráčame sprevádzaní bratmi a sestrami, ktorí nie sú schopní pozorne a trpezlivo načúvať, alebo ktorí nemajú adekvátnu skúsenosť zasväteného života. Potrebujeme bratov a sestry, ktorí sú expertmi Božích ciest, aby mohli robiť to, čo Ježiš s Emauzskými učeníkmi: sprevádzať ich na ceste života a v momente dezorientácie, a znova v nich zapáliť vieru a nádej skrze Slovo a eucharistiu (porov. Lk 24,13-35)“.
Práve kvôli nedostatku zdatných duchovných vodcov, sa povolania strácajú. My všichni, mladí i méně mladí řeholníci, potřebujeme vhodnou pomoc v daném lidském, duchovním i řeholním momentu svého života. Je třeba se rozhodně vyhnout jakékoli formě doprovázení, která by vytvářela závislosti, byla protektivní, kontrolovala anebo vedla k dětinskosti, nemůžeme však na této cestě zůstat sami. Je zapotřebí blízkého, častého a opravdu zralého doprovázení. „. To všechno slouží k zajištění neustálého rozlišování, jež vede k objevování Boží vůle a hledání toho, co je milé Pánu, ve všem, jak by řekl sv. Ignác – anebo slovy sv. Františka z Assisi – „abychom vždycky chtěli to, co se líbí Pánu“ (srov. Františkánské prameny 233). Rozlišování vyžaduje ze strany duchovního průvodce a toho, kdo je doprovázen, jemnou duchovní citlivost, umění stanout před sebou a před druhým sine proprio, s naprostým odstupem od předsudků či osobních nebo skupinových zájmů. Navíc je třeba připomenout, že v rozlišovaní nejde iba o voľbu medzi dobrom a zlom, ale medzi dobrom a tým, čo je lepšie, a čo vedie k stotožnením s Kristom