27.8.2022 Horiaci oheň i žeravé uhlíky – slová pápeža novým kardinálom
Toto, bratia a sestry, je oheň, ktorý Ježiš prišiel „vrhnúť na zem“ a ktorý Duch Svätý zapaľuje aj v srdciach, rukách a nohách tých, ktorí ho nasledujú. Ježišov oheň, oheň, ktorý prináša Ježiš.
Potom je tu ďalší oheň, žeravých uhlíkov. Aj toto nám chce Pán sprostredkovať, aby sme podobne ako on, s miernosťou, vernosťou, blízkosťou a nehou – a toto je Boží štýl: blízkosť, súcit a neha – dali mnohým zakúsiť prítomnosť živého Ježiša uprostred nás. Prítomnosť tak zjavnú, hoci aj v tajomstve, že nie je potrebné sa pýtať: „Kto si?“, pretože srdce samo hovorí, že je to on, že je to Pán. Tento oheň horí osobitným spôsobom v modlitbe adorácie, keď sme v tichu v blízkosti Eucharistie a vychutnávame si pokornú, diskrétnu, skrytú Pánovu prítomnosť ako žeravé uhlíky, tak sa práve táto prítomnosť stáva potravou pre náš každodenný život.
Žiara pahreby nás vedie k pomysleniu napríklad na svätého Karola de Foucauld: na jeho dlhý pobyt v nekresťanskom prostredí, v samote na púšti, kde sa všetko sústredilo na prítomnosť: prítomnosť živého Ježiša v Slove a v Eucharistii a na jeho vlastnú bratskú, priateľskú a charitatívnu prítomnosť. Ale núti to myslieť aj na tých bratov a sestry, ktorí žijú svoje sekulárne zasvätenie, vo svete, udržiavajú mierny a trvalý oheň v pracovnom prostredí, v medziľudských vzťahoch, na stretnutiach malých bratstiev; alebo ako kňazi vo vytrvalej a veľkodušnej službe, bez rozruchu, uprostred ľudí vo farnosti.
Rozprával som sa s jedným farárom tu v Taliansku, ktorý mal veľa práce v troch farnostiach. Vravím mu: „A ty dokážeš ponavštevovať všetkých tých ľudí?“ – „Áno, poznám všetkých!“ – „Ale poznáš ich aj po mene?“ – „Áno, dokonca aj mená ich psov, v každej rodine.“ Toto je ten mierny oheň, ktorým apoštolát privádza k Ježišovmu svetlu.
A potom, nie je žiarou žeravých uhlíkov to, čo každodenne zohrieva životy toľkých kresťanských manželov? Manželská svätosť! Oživovaná jednoduchou modlitbou „po domácky“, gestami a pohľadmi plnými nehy a lásky, ktorá trpezlivo sprevádza deti na ich ceste dospievania.
Nezabúdajme ani na oheň, ktorý strážia starí ľudia: sú pokladom, pokladom Cirkvi. Ten krb pamäti, a to ako v rodine, tak aj v spoločenskej a občianskej sfére. Ako veľmi je dôležité toto ohnisko starých ľudí! Okolo neho sa zhromažďujú rodiny; umožňuje im čítať prítomnosť vo svetle minulých skúseností a robiť múdre rozhodnutia.
Drahí bratia kardináli, vo svetle a sile tohto ohňa kráča svätý a verný ľud, z ktorého sme vyšli. Boží ľud, z ktorého sme boli vzatí a k nemu sme boli poslaní ako služobníci Krista Pána. Čo konkrétne hovorí tento Ježišov dvojitý oheň mne a vám, ten prudký oheň a ten mierny oheň? Zdá sa mi, že nám pripomína, že muž apoštolskej horlivosti je oživovaný ohňom Ducha, aby sa odvážne staral o veci veľké i malé, pretože „non coerceri a maximo, contineri tamen a minimo, divinum est“.
Nezabúdajte: toto je u sv. Tomáša Akvinského kardinál miluje Cirkev, vždy s rovnakým duchovným ohňom, či už sa zaoberá veľkými alebo malými otázkami; či sa stretáva s veľkými tohto sveta – čo mnohokrát musí robiť – alebo s malými, ktorí sú pred Bohom veľkí. Mám na mysli napríklad kardinála Casaroliho, ktorý sa právom preslávil svojou otvorenosťou, keď múdrym a trpezlivým dialógom podporoval nové horizonty Európy po studenej vojne – a nedaj Bože, aby ľudská krátkozrakosť opäť uzavrela tie horizonty, ktoré On otvoril!
V Božích očiach sú však rovnako cenné aj jeho pravidelné návštevy mladých väzňov vo väznici pre mladistvých v Ríme, kde ho volali „Don Agostino“. Uskutočňoval veľkú diplomaciu – mučeníctvo trpezlivosti, taký bol jeho život – spolu s týždennou návštevou Casal del Marmo, s mladými ľuďmi. A koľko takýchto príkladov by sa dalo uviesť! Spomínam si na kardinála Van Thuâna, ktorý bol povolaný pásť Boží ľud v inom kľúčovom scenári 20. storočia, a zároveň bol oduševňovaný ohňom Kristovej lásky, aby sa staral o dušu žalárnika, ktorý strážil dvere jeho cely. Títo ľudia sa nebáli „veľkého“, „maximálneho“, ale prijímali aj to „malé“ z každého dňa.
Po stretnutí, na ktorom kardinál Casaroli informoval svätého Jána XXIII. o svojej poslednej misii – neviem, či na Slovensku alebo v Čechách, v jednej z týchto krajín, hovorilo sa tam o vysokej politike -, a keď bol na odchode, pápež ho ešte zavolal a povedal: „Ach, Eminencia, jednu vec: pokračujete v návštevovaní tých mladých väzňov?“ – „Áno“ – „Nikdy ich nezanechajte!“. Tá veľká diplomacia a tá malá pastoračná vec. Toto je srdce kňaza, srdce kardinála.
Drahí bratia a sestry, obráťme svoj pohľad späť na Ježiša: len on pozná tajomstvo tejto pokornej veľkodušnosti, tejto miernej sily, tejto univerzálnosti pozornej na detaily. To tajomstvo Božieho ohňa, ktorý zostupuje z neba, osvetľuje oblohu od jedného konca k druhému a pomaly varí jedlo chudobným rodinám, migrantom či bezdomovcom.
Ježiš chce tento oheň vrhnúť na zem aj dnes; chce ho znovu zapáliť na brehoch našich každodenných príbehov. Volá nás po mene, každého z nás, každého volá menom: nie sme číslo; volá nás po mene, pozerá nám do očí, každému z nás – dovoľme mu pozrieť sa nám do očí – a pýta sa nás: Ty, nový kardinál – a vy všetci, bratia kardináli -, môžem s tebou počítať? Toto je Pánova otázka.
A nechcem skončiť bez spomienky na kardinála Richarda Kuuia Baawobra, biskupa [ghanskej diecézy] Wa, ktorý sa včera po príchode do Ríma cítil zle a bol hospitalizovaný pre problémy so srdcom a urobili mu, myslím, zákrok, niečo také. Modlime sa za tohto brata, ktorý tu mal byť a je hospitalizovaný. Ďakujem.“