26.6.2022 Anjel Pána: Osvojme si Ježišovo odhodlanie navzory protivenstvám
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Evanjelium liturgie tejto nedele nám hovorí o zlomovom momente. Píše sa tam: „Keď sa napĺňali dni, v ktoré mal byť Ježiš vzatý zo sveta, pevne sa rozhodol ísť do Jeruzalema“ (Lk 9,51). Takto sa začína „veľká cesta“ do svätého mesta, ktorá si vyžaduje osobitné rozhodnutie, pretože je posledná. Učeníci, plní ešte príliš svetského nadšenia, snívajú, že Majster je na ceste k triumfu; Ježiš, naopak, vie, že ho v Jeruzaleme čaká odmietnutie a smrť (porov. Lk 9,22.43b-45); vie, že bude musieť veľa trpieť, a to si vyžaduje pevné rozhodnutie.
Ježiš teda ide pevným krokom k Jeruzalemu. Je to rovnaké rozhodnutie, aké musíme urobiť, ak chceme byť Ježišovými učeníkmi. V čom spočíva toto rozhodnutie? Pretože musíme byť Ježišovými učeníkmi s plnou vážnosťou a skutočným rozhodnutím, a nie – ako hovorievala jedna stará pani s ktorou som sa poznal – „kresťanmi ako voda z ruží“. Nie! Odhodlaní kresťania. Pomôže nám to pochopiť epizóda, ktorú evanjelista Lukáš rozpráva hneď za tým.
Keď boli na ceste, istá samaritánska dedina, keď sa dozvie, že Ježiš je na ceste do Jeruzalema, ktorý bol nepriateľským mestom, ho neprijme. Apoštoli Jakub a Ján pobúrení navrhujú Ježišovi, aby potrestal týchto ľudí tým, že dá z neba zostúpiť oheň. Ježiš nielenže neprijme tento návrh, ale pokarhá oboch bratov. Chcú ho zapojiť do svojej túžby po pomste, a on s tým nesúhlasí (porov. v. 52-55). „Oheň“, ktorý prišiel priniesť na zem, je iný, (porov. Lk 12,49) je to milosrdná Otcova láska. A aby tento oheň rástol, je potrebná trpezlivosť, vytrvalosť a kajúcny duch.
Jakub a Ján sa naopak nechávajú premôcť hnevom. A to sa stáva aj nám, keď hoci konáme dobro, možno aj obetavo, namiesto prijatia narazíme na zatvorené dvere. Prichádza teda hnev: dokonca sa snažíme zapojiť samotného Boha, vyhrážajúc sa nebeskými trestami. Ježiš však ide inou cestou, nie cestou hnevu, ale cestou pevného rozhodnutia ísť ďalej, čo zďaleka neznamená tvrdosť, ale pokoj, trpezlivosť, zhovievavosť, a to bez čo i len najmenšieho poľavenia v úsilí konať dobro.
Tento spôsob bytia neznamená slabosť, ale naopak, veľkú vnútornú silu. Nechať sa premôcť hnevom v protivenstvách je ľahké, je to inštinktívne. Čo je však naopak náročné, je opanovať sa, zachovať sa tak ako Ježiš, ktorý – ako hovorí evanjelium – sa pobral do inej dediny (porov v. 56). To znamená, že keď narazíme na uzavretosť, musíme sa pustiť do konania dobra inde, bez výčitiek. Ježiš nám tak pomáha byť pokojnými ľuďmi, ktorí sú spokojní z vykonaného dobra a nehľadajú ľudské uznanie.
Teraz si položme otázku: ako sme na tom my? Ako ďaleko sme pokročili? Zoči-voči protivenstvám a nepochopeniu, obraciame sa na Pána, vyprosujeme si od neho jeho vytrvalosť v konaní dobra? Alebo hľadáme potvrdenie v potlesku a ak sa nám ho nedostáva, upadáme do zatrpknutia a urazenosti? Koľkokrát, viac či menej vedome, hľadáme aplauzy, uznanie druhých? Robíme to pre potlesk? Nie, to nesedí. Musíme konať dobro pre službu a nie vyhľadávať potlesk.
Neraz si myslíme, že náš zápal pochádza zo zmyslu pre spravodlivosť, pre dobrú vec, ale v skutočnosti je to väčšinou len pýcha spojená so slabosťou, vzťahovačnosťou a netrpezlivosťou. Prosme teda Ježiša o silu byť ako on, nasledovať ho s pevným odhodlaním na tejto ceste služby. Nebyť pomstychtivými, nebyť netolerantnými, keď sa vyskytnú ťažkosti, keď sa obetujeme pre dobro a iní to nechápu, ba dokonca, keď nás diskvalifikujú. Nie. Zostať ticho a kráčať vpred.
Nech nám Panna Mária pomáha, aby sme si osvojili Ježišovo pevné odhodlanie zotrvať v láske až do konca.