Nie chladná doktrína prináša človeku radosť, ale viera a nádej zo stretnutia s Ježišom. Veriaci, ktorý sa nedokáže tešiť, je smutný prípad. V tomto duchu zaznela v Dome sv. Marty dnešná ranná homília Svätého Otca Františka.
Jej východiskovým bodom bola radosť Abraháma, ktorý plesá v nádeji, že sa stane otcom na základe Božieho prísľubu. Abrahám je starec, podobne jeho manželka Sára je v pokročilom veku, avšak on verí, „otvára svoje srdce nádeji“ a je „plný útechy“. Ježiš zasa, v čítaní z Jánovho evanjelia (Jn 8, 51-59), pripomína znalcom zákona, že „Abrahám zaplesal v nádeji“, že uvidí jeho deň a „bol plný radosti“. Pápež František poukázal na to podstatné, čo učiteľom zákona v porovnaní s Abrahámom chýbalo:
„Tomu však učitelia zákona nerozumeli, nerozumeli radosti z prisľúbenia, nechápali radosť z nádeje, neporozumeli radosti zo zmluvy. Nerozumeli! Nevedeli sa tešiť, pretože stratili cit pre radosť, ktorá pochádza iba z viery. Náš otec Abrahám sa dokázal tešiť, pretože mal vieru: stal sa spravodlivým vo viere. Títo však vieru stratili. Boli učiteľmi zákona, ale bez viery! Ba ešte viac: stratili zákon! Pretože stredobodom zákona je láska, láska k Bohu a blížnemu.“
Učitelia zákona takto stratili schopnosť radovať sa, pokračoval pápež František:
„Mali iba sústavu presných náuk, ktoré každým dňom viacej pritvrdzovali, aby sa ich nik nedotkol. Muži bez viery, bez zákona, naviazaní na náuky, ktoré sa zároveň stávali príčinou kazuistického postoja: Možno platiť daň cisárovi, či nemožno? Táto žena, ktorá sa vydala sedemkrát, keď pôjde do neba, bude manželkou všetkých siedmich? Táto kazuistika… Taký bol ich svet, abstraktný svet, svet bez lásky, bez viery, svet bez nádeje, bez dôvery, svet bez Boha. A preto sa nemohli radovať!“
Možnože sa učitelia zákona, ako poznamenal s dávkou irónie Svätý Otec, vedeli aj zabaviť, „no bez radosti“, či dokonca „so strachom“. „Takýto je život bez viery v Boha, bez dôvery v Boha a bez nádeje v Boha. Ich srdce skamenelo“ – skonštatoval pápež František a ďalej dodal: „Je smutné byť veriacim človekom bez radosti. A radosť chýba vtedy, keď niet viery, keď niet nádeje, keď niet zákona, ale sú iba nariadenia, chladná doktrína.“ Radosť je indikátorom opravdivej viery, pokračoval Svätý Otec:
„Radosť z viery, radosť z evanjelia je meradlom viery človeka. Bez radosti nik nie je skutočným veriacim. Predtým, ako sa rozídeme domov, slávme túto svätú omšu s týmito Ježišovými slovami: «Váš otec Abrahám zaplesal v nádeji, že uvidí môj deň; i videl a zaradoval sa.» A prosme Pána o milosť plesať v nádeji, o milosť uzrieť Ježišov deň, keď sa s ním stretneme, a o milosť radosti.
– Na sobotu 28. marca pripadne 500. výročie narodenia sv. Terézie z Avily. Karmelitánske kláštory a konventy na celom svete sa pri tejto príležitosti spoja v modlitbe za pokoj. Do celosvetového podujatia hodinovej modlitby za pokoj, ktorú možno zorganizovať v ľubovoľnom čase v dňoch od 26. do 28. marca sú zapojené aj karmelitánske svetské bratstvá a pozvaní sú k nej potenciálne všetci veriaci. K iniciatíve, ktorú vyhlásil generálny predstavený bosých karmelitánov páter Saverio Cannistrà OCD sa dnes ráno pripojil aj Svätý Otec František. Pri rannom slávení Eucharistie v Dome sv. Marty ju podporil týmito slovami:
„Drahí bratia a sestry, na pozajtra 28. marca pripadá 500. výročie narodenia sv. Terézie od Ježiša, panny a učiteľky Cirkvi. Na podnet pátra generála bosých karmelitánov, ktorý je tu dnes prítomný spolu s pátrom vikárom, sa v ten deň vo všetkých karmelitánskych komunitách sveta uskutoční hodina svetovej modlitby za pokoj. Z hĺbky srdca sa pripájam k tejto iniciatíve, aby oheň Božej lásky zvíťazil nad požiarmi vojny a násilia, ktoré sužujú ľudstvo a aby všade prevážil dialóg nad ozbrojeným stretom. Svätá Terézia od Ježiša, oroduj za túto našu prosbu.“
Generálny predstavený karmelitánov pozval pripojiť sa k hodine modlitby za pokoj aj kresťanov iných vyznaní a veriacich iných náboženstie
Tuto duchovní iniciativu přibližuje pro Vatikánský rozhlas generální představený bosých karmelitánů otec Xaverius Cannistra:
„Byl to pro nás velký dar, za který jsme Svatému otci velmi vděční. Na začátku mše zapálil svíci, kterou jsem z jeho rukou přijal. Protože bosí karmelitáni a bosé karmelitky žijí ve více stovce zemí celého světa a nezřídka také v mezináboženském kontextu, usoudili jsme, že bude vhodné zahrnout do této modlitby za všeobecnou hodnotu míru také bratry a sestry jiných náboženských vyznání. Bůh jakožto Otec naslouchá hlasu všech svých dětí.“
Co by řekla svatá Terezie z Avily dnešnímu světu?
„Domnívám se, že Terezie by řekla něco podobného, co říkala ve své době. Také její doba totiž byla bouřlivá, plná bojů a neklidu. Terezie s vervou začala konat »to málo, co záviselo od ní«, jak říkala, což pro ni konkrétně znamenalo žít řeholní život v modlitbě a bratrské lásce. Věřím, že tato rada konat to málo, co závisí od nás, je zásadní také pro naši dobu, protože je pokušením myslet si, že problémy jsou větší než my a že tudíž nemůžeme dělat absolutně nic a zůstat jen pasivními diváky. Terezie nám říká: Nikoli. Existuje něco, co Ty, který v sobě nosíš Boha a jsi Bohem milován, můžeš dělat; je to poslání možná malé, ale můžeš je splnit.“
A nějaká konkrétní myšlenka svaté Terezie?
„Rád bych citoval začátek její knihy Cesta k dokonalosti, kde velmi jasně vyjadřuje smysl svého vlastního povolání i povolání její komunity: »Když je svět v plamenech, není možné ztrácet čas podružnými záležitostmi.« Znamená to přinášet Bohu celou tíži našich dějin s vědomím, že jedině tak bude tato tíže nesena a povznesena silou lásky Boží.“
Říká generální představený řádu bosých karmelitánů o. Xaverius Cannistra.