27.2.2018 Ranná homília: Boh priťahuje k obráteniu otcovskou vľúdnosťou
Pán sa nikdy neunaví volať každého k zmene života, spraviť krok smerom k Bohu a vykročiť k obráteniu. Robí to s otcovskou vľúdnosťou a dôverou Otca: kiež sa rovnako správajú aj spovedníci.
Pápež František vychádzal z pozvania k obráteniu v dnešnom liturgickom čítaní z Knihy proroka Izaiáša (Iz 1,10.16-20). Poukázal na „špeciálny“ postoj Ježiša voči našim hriechom. „Nevyhráža sa, ale volá s vľúdnosťou, dáva dôveru. Poďte, budeme sa súdiť“, v ktorom prorok Izaiáš volá izraelský ľud k obráteniu zdanlivo príkrym oslovením »sodomská kniežatá« a »gomorský ľud, ktorých už prv upozornil na „zlo“, ktorého sa majú vyvarovať a na „dobro“, ktoré majú nasledovať. Takto sa Boh správa aj voči nám:
„Pán hovorí: «Poď sem. Poďte a diskutujme. Porozprávajme sa trochu.». Nestraší nás. Je ako ten otec dospievajúceho syna, ktorý vtedy, keď syn vyvedie nejakú hlúposť, musí ho pokarhať. A vie, že ak pôjde na neho s palicou, nedopadne to dobre, že musí prísť s dôverou. Pán nás v tomto úryvku volá takto: «Tak poďte. Dáme si spolu kávu. Porozprávame sa, vydiskutujeme si to. Nemaj strach, nechcem ťa biť». A keďže vie, že syn si v duchu hovorí: «Ale som toho navyvádzal…», rýchlo povie: «Keby boli vaše hriechy ako šarlát, zbelejú ako sneh, a keby boli červené sťa purpur, budú ako vlna».“
Ježiš si počína podobne ako otec, ktorý „gestom dôvery pritiahne syna k odpusteniu a premene srdca.“ Takto to urobil so Zachejom či s Matúšom a robí to tak i v našom živote, ukazuje nám „ako urobiť ďalší krok na ceste obrátenia“:
„Ďakujme Pánovi za jeho dobrotu. On nás nechce palicovať a odsúdiť nás. Dal za nás svoj život, toto je jeho dobrota. A vždy hľadá spôsob ako sa dostať k srdcu. A my kňazi, keď sme na mieste Pána, musíme vycítiť obrátenie, aj my máme mať tento postoj dobroty, ako hovorí Pán: «Poďte, pohovorme si bez problémov, odpustenie existuje», a nie hneď začať s hrozbami.“
Pápež František k tomu vyrozprával skúsenosť istého citlivého spovedníka, kardinála, ktorý bežne spovedáva v Ríme: keď tento vycíti, že ide o hriech, ktorý je „veľký“, nezastaví sa príliš, ale ďalej vedie rozhovor. A toto otvára srdce a tá druhá osoba cíti pokoj. Takto to robí Pán s nami, hovorí: «Poďte, porozprávame sa, pohovorme si. Prijmi potvrdenie o odpustení, odpustenie existuje»:
„Pomáha mi, keď vidím tento Pánov postoj: otec so synom, ktorý si myslí že je veľký, ktorý sa domnieva, že už vyrástol, a ešte je na polceste. A Pán vie, že my všetci sme na polceste a mnohokrát toto potrebujeme, potrebujeme počuť tieto slová: «Ale poď, neboj sa, poď. Odpustenie existuje». A toto nás osmeľuje. Ísť k Pánovi s otvoreným srdcom, on je otec, ktorý na nás čaká.“ –