25.9.2015 Príhovor pápeža Františka v sídle OSN v plnom znení
Príhovor Svätého Otca Františka reprezentantom národov na 70. valnom zhromaždení OSN v sídle organizácie v New Yorku 25. septembra 2015
Vážený pán predseda, dámy a páni, dobrý deň!
Opätovne, držiac sa tradície, ktorou sa cítim byť poctený, generálny tajomník Spojených národov pozval pápeža, aby sa prihovoril tomuto ctenému zhromaždeniu národov. Vo svojom mene, ako aj v mene celej katolíckej komunity, Vám, pán Ban Ki-moon chcem vyjadriť tú najúprimnejšiu a najsrdečnejšiu vďaku. Ďakujem aj za vaše milé slová. Zdravím aj tu prítomných čelných predstaviteľov štátov a vlád, veľvyslancov, diplomatov a aj politických funkcionárov a technických pracovníkov, ktorí ich sprevádzajú, zamestnancov Spojených národov zaangažovaných na tomto 70. zasadaní Generálneho zhromaždenia, personálu všetkých programov a agentúr patriacich do rodiny OSN a všetkých tých, ktorí takým či onakým spôsobom participujú na tomto zhromaždení. Skrze vás tiež zdravím i občanov všetkých tých národov, ktoré tu na tomto stretnutí zastupujete. Ďakujem za úsilie všetkých i každého jedného vynakladané pre dobro ľudstva.
Dnes je to po piatykrát, čo pápež navštevuje Spojené národy. Učinili tak moji predchodcovia Pavol VI. v roku 1965, Ján Pavol II. v rokoch 1979 a 1995 a môj bezprostredný predchodca, dnes emeritný pápež Benedikt XVI., v roku 2008. Títo všetci nešetrili slovami uznania na adresu Organizácie, považujúc ju za adekvátnu odpoveď práva a politiky na dejinný okamih, ktorý je charakterizovaný technologickým prekonávaním vzdialeností a hraníc, a zdanlivo tiež akýchkoľvek prirodzených limitov pre potvrdzovanie moci. Za odpoveď nevyhnutnú od chvíle, kedy sa moc technológie v rukách ideológií, nacionalistických alebo falošne univerzalistických, stáva schopnou produkovať strašné krutosti. Nemôžem sa nepripojiť k oceneniu zo strany mojich predchodcov, nanovo potvrdzujúc dôležitosť, akú Cirkev priznáva tejto inštitúcii a nádeje, ktoré vkladá do jej činností.
Dejiny spoločenstva organizovaného štátmi, reprezentovaného Spojenými národmi, ktoré v týchto dňoch slávi svoje 70. výročie, sú dejinami dôležitých spoločných úspechov v období neobvykle rýchleho behu udalostí. Bez ašpirácie byť teraz úplný môžem spomenúť kodifikáciu a rozvoj medzinárodného práva, vytvorenie medzinárodnej normatívy ľudských práv, zdokonalenie humanitárneho práva, vyriešenie mnohých konfliktov a mierové či zmierovacie operácie, i mnohé iné výsledky dosiahnuté vo všetkých sektoroch medzinárodnej projekcie ľudskej činnosti. Všetky uvedené výkony sú svetlom, ktoré kontrastuje s temnotou neporiadku spôsobeného nekontrolovanými ambíciami a kolektívnymi egoizmami. Isté je, že aj keď zostávajú mnohé závažné problémy nevyriešené, je tiež je zrejmé, že bez všetkej tejto medzinárodnej aktivity, by ľudstvo nekontrolovaným používaním svojej vlastnej potenciality nemuselo prežiť. Každý jeden z týchto progresov, politických, právnych či technických, je krokom na ceste konkretizácie ideálu ľudského bratstva a prostriedkom k jeho väčšej realizácii.
Vzdávam teda hold všetkým mužom a ženám, ktorí verne a obetavo slúžili celému ľudstvu počas týchto sedemdesiatich rokov. Zvlášť chcem dnes pripomenúť tých, ktorí položili vlastný život za mier a zmierenie národov: počnúc Dagom Hammarskjöldom až po obrovské množstvo funkcionárov na každom stupni, padlých v humanitárnych, mierových a zmierovacích misiách.
Skúsenosť týchto sedemdesiatich rokov, navyše k tomu všetkému, čo sa dosiahlo, ukazuje, že reforma a prispôsobenie sa dobe sú vždy nevyhnutné k tomu, aby sa postupovalo smerom k finálnemu cieľu, ktorým je poskytnúť všetkým krajinám bez výnimky možnosť participovať a mať reálny a rovný dosah na rozhodovanie. Táto nevyhnutnosť väčšej rovnosti platí osobitne pre orgány s účinnou exekutívnou schopnosťou, ako sú Bezpečnostná rada, finančné orgány a skupiny či mechanizmy špeciálne vytvorené pre riešenie ekonomických kríz. Toto pomôže obmedziť akýkoľvek druh zneužívania alebo úžery najmä voči krajinám, ktoré sú na ceste rozvoja. Medzinárodné finančné orgány musia bdieť nad udržateľným rozvojom krajín a nad tým, aby nedochádzalo k dusivému podriaďovaniu krajín veriteľským systémom, ktoré – ďaleko od toho, aby stimulovali rozvoj – podrobujú populácie mechanizmom väčšej chudoby, vylúčenia a závislosti.
Úlohu Spojených národov možno chápať, vychádzajúc z predpokladov Preambuly a prvých článkov konštitučnej Charty, ako rozvoj a napomáhanie suverenity práva, uvedomujúc si, že spravodlivosť je nevyhnutnou požiadavkou pre dosiahnutie ideálu univerzálneho bratstva. V tomto kontexte je vhodné pripomenúť, že ohraničenie (limitovanie) moci je implicitnou myšlienkou v koncepcii práva. Dať každému, čo mu patrí, podľa klasickej definície spravodlivosti, znamená, že nijaký jednotlivec či ľudská skupina sa nemôže považovať za všemohúceho, oprávneného šliapať po dôstojnosti a právach iných osôb, jednotlivcov či spoločenských skupín. Faktické rozdelenie moci (politickej, ekonomickej, vojenskej, technologickej, atď.) medzi pluralitu subjektov a vytvorenie právneho systému na riadenie nárokov a záujmov, konkretizuje limitovanie moci. Dnešná svetová panoráma nám však prezentuje mnoho falošných práv a súčasne i rozsiahle ničím nechránené sektory, obete predovšetkým zlého výkonu moci: prírodné prostredie a rozsiahly svet vylúčených žien a mužov. Dva navzájom veľmi úzko spojené sektory, ktoré vládnuce politické a ekonomické vzťahy premenili na krehké časti reality. Z tohto dôvodu je preto nevyhnutné s rozhodnosťou potvrdiť ich práva, upevňujúc ochranu životného prostredia a skoncujúc s vylúčením.
Predovšetkým je treba povedať, že jestvuje skutočné „právo [životného] prostredia“, a to z dvojakého dôvodu. Po prvé preto, že ako ľudské bytosti sme súčasťou [životného] prostredia. Žijeme s ním v spoločenstve, nakoľko samo prostredie zahŕňa etické limity, ktoré ľudské konanie musí rozpoznať a rešpektovať. Človek, i keď bol obdarený „originálnymi schopnosťami“, ktoré „poukazujú na jedinečnosť, ktorá presahuje fyzickú a biologickú oblasť“ (Encyklika Laudato si’, 81), je zároveň súčasťou tohto prostredia. Vlastní telo pozostávajúce z fyzických, chemických a biologických elementov, a môže prežiť a rozvíjať sa jedine vtedy, ak má na to priaznivé ekologické prostredie. Akákoľvek ujma na prostredí je teda ujmou na samotnom ľudstve. Po druhé je to preto, lebo každé stvorenie, zvlášť živé tvory, má hodnotu samo o sebe čo do jeho bytia, života, krásy a vzájomnej závislosti na iných stvoreniach. My, kresťania, spoločne s inými monoteistickými náboženstvami, veríme, že svet pochádza z rozhodnutia lásky Stvoriteľa, ktorý umožňuje človeku s rešpektom si poslúžiť stvorenstvom pre dobro jemu podobných a na chválu Stvoriteľa, no bez toho, aby stvorenstvo zneužíval, či dokonca sa považoval za oprávneného ničiť ho. Pre všetky náboženské vierovyznania je životné prostredie základným dobrom (porov. Encyklika Laudato si’, 81).
Zneužívanie a ničenie prostredia sa súčasne spájajú s nezadržateľným procesom vylučovania. V skutočnosti egoistická a bezhraničná túžba po moci a materiálnom blahobyte vedie tak k zneužívaniu dostupných materiálnych vecí, ako aj k vylučovaniu slabých a menej schopných, či už z dôvodu odlišných schopností (ľudia s hendikepom), alebo kvôli tomu, že im chýbajú vedomosti a vhodné technické prostriedky, prípadne že nemajú dostatočnú schopnosť politického rozhodovania. Ekonomické a sociálne vylúčenie je úplnou negáciou ľudského bratstva a vážnym atentátom na ľudské práva a na [životné] prostredie. Tými najchudobnejšími sú tí, čo trpia týmito atentátmi z trojakého závažného dôvodu: sú vyradení spoločnosťou, zároveň sú nútení žiť z odpadkov a musia nespravodlivo znášať následky zneužívania [životného] prostredia. Tieto fenomény tvoria dnes tak veľmi rozšírenú a nevedomky sa upevňujúcu „kultúru vyraďovania (skartovania)“.
Dramatickosť tejto situácie vylúčenia a nerovnosti, s jej jasnými dôsledkami, ma spoločne s celým kresťanským ľudom a mnohými ďalšími vedie uvedomiť si tiež moju vážnu zodpovednosť v tomto ohľade, kvôli čomu pozdvihujem svoj hlas spoločne s hlasom všetkých tých, čo túžobne očakávajú urýchlené a účinné riešenia. Prijatie „Agendy 2030 pre trvalo udržateľný rozvoj“ na svetovom samite, ktorý sa začína v dnešný deň, je dôležitým znamením nádeje. Verím tiež, že Konferencia v Paríži o klimatických zmenách dospeje k podstatným a účinným dohodám.
Nepostačujú však slávnostným spôsobom prijaté záväzky, hoci predstavujú istotne nevyhnutný krok smerom k riešeniu. Klasická definícia spravodlivosti, ktorú som tu už pred chvíľou spomenul, obsahuje ako svoj podstatný element stálu a trvalú vôľu: Iustitia est constans et perpetua voluntas ius suum cuique tribuendi [Spravodlivosť spočíva v stálej a trvalej vôli priznávať každému jeho právo]. Svet naliehavo vyžaduje od všetkých, ktorí vládnu, účinnú, praktickú a stálu vôľu, spočívajúcu v konkrétnych krokoch a okamžitých opatreniach na zachovanie a zlepšovanie životného prostredia a na čo najrýchlejšie zdolanie fenoménu sociálneho a ekonomického vylúčenia, s jeho smutnými následkami v podobe obchodovania s ľuďmi, obchodovania s ľudskými orgánmi a tkanivami, sexuálneho vykorisťovania detí, otrockej práce, vrátane prostitúcie, obchodovania s drogami a so zbraňami, terorizmu a medzinárodne organizovanej zločinnosti. Sú to také veľké rozmery týchto situácií a také počty nevinných životov, ktorých sa týkajú, že sa musíme vyhnúť akémukoľvek pokušeniu upadnúť do frázovitého (deklaratívneho) nominalizmu s utišujúcim účinkom na svedomie. Musíme sa postarať o to, aby naše inštitúcie boli skutočne účinné v boji proti všetkým týmto pliagam.
Početnosť a komplexnosť problémov si vyžaduje využívať technické prostriedky merania. To ale v sebe obnáša dvojité riziko: obmedziť sa na byrokratickú činnosť zostavovania dlhého zoznamu dobrých predsavzatí – mét, cieľov a štatistických ukazovateľov –, alebo veriť, že jediné teoretické a vopred navrhnuté riešenie dá odpoveď na všetky výzvy. Nikdy netreba strácať zo zreteľa, že politická a ekonomická činnosť je účinná len vtedy, keď je chápaná ako činnosť rozvážna, vedená odvekým konceptom spravodlivosti, a keď v nijakej chvíli nestratí zo zreteľa to, že pred i za plánmi a programami sú konkrétne ženy a mužovia, rovnakí ako tí, čo vládnu, ktorí žijú, zápasia a trpia, a ktorí sa mnohokrát cítia byť prinútení žiť úboho a zbavení akéhokoľvek práva.
Aby sa títo konkrétni mužovia a ženy mohli vymaniť spod extrémnej chudoby, je im treba priznať, že sú hodnými aktérmi svojho vlastného osudu. Integrálny ľudský rozvoj a úplné uplatňovanie ľudskej dôstojnosti nemôžu byť nanútené. Musí ich budovať a uskutočňovať každý jeden človek, každá rodina, spoločne s ostatnými ľuďmi a v správnom vzťahu so všetkými okruhmi, v ktorých sa rozvíja ľudská sociálnosť – priatelia, spoločenstvá, dediny a obce, školy, podniky a odbory, regióny, národy, atď. Toto predpokladá a vyžaduje si právo na vzdelávanie – aj pre dievčatá, ktoré sú v niektorých oblastiach vylúčené, – čo sa v prvom rade zabezpečí rešpektovaním a posilňovaním prednostného práva rodín na výchovu a práva cirkví a spoločenských združení na podporovanie a spoluprácu s rodinami pri výchove ich detí. Takto pochopené vzdelávanie tvorí základ pre realizáciu Agendy 2030 a pre ozdravenie [životného] prostredia.
Súčasne musia vládnuci činitelia urobiť všetko pre to, aby mohli mať všetci ten minimálny hmotný a duchovný základ na uplatňovanie vlastnej dôstojnosti a na založenie a zabezpečenie rodiny, ktorá je primárnou bunkou každého spoločenského rozvoja. Toto absolútne minimum má na materiálnej úrovni tri mená: domov, práca a zem; a ďalšie meno na úrovni duchovnej: sloboda ducha, ktorá zahŕňa náboženskú slobodu, právo na vzdelanie a všetky ostatné občianske práva.
Na základe všetkých týchto dôvodov bude tou najjednoduchšou a najprimeranejšou mierkou a ukazovateľom plnenia novej Agendy rozvojaefektívny, praktický a bezprostredný prístup, pre všetkých, k nevyhnutným materiálnym a duchovným dobrám: vlastné bývanie, dôstojná a patrične ohodnotená práca, primeraná výživa a pitná voda; náboženská sloboda a všeobecnejšie sloboda ducha a vzdelanie. Zároveň tieto piliere integrálneho ľudského rozvoja majú spoločný základ, ktorým je právo na život a v širšom zmysle to, čo môžeme nazvať právom na existenciu samotnej ľudskej prirodzenosti.
Ekologická kríza spolu so zničením značnej časti biodiverzity môže ohroziť existenciu samotného ľudského druhu. Neblahé dôsledky nezodpovedného nezvládnutého riadenia svetovej ekonomiky, vedeného iba vidinou zisku a moci sa musia stať apelom k vážnemu zamysleniu sa nad človekom: „Človek nie je len sloboda, s ktorou tvorí seba samého. Je duch a vôľa, ale aj príroda“ (Benedikt XVI., Príhovor k nemeckému parlamentu, 22. septembra 2011; citované v encyklike Laudato si’, 6 [Preklad SSV: „Človek sám seba netvorí. Je duch a vôľa, ale aj príroda“]). Stvorenie je ohrozované tam, „kde sme my sami poslednými inštanciami […]. Plytvanie stvorením začína tam, kde neuznávame nad sebou žiadnu vyššiu inštanciu, ale vidíme iba seba samých“ (Príhovor k diecéznemu kléru Bolzana-Bressanone, 6. augusta 2008, citované v encyklike Laudato si’, 6). Preto si obrana životného prostredia a boj proti vylúčeniu vyžadujú uznanie morálneho zákona vpísaného do samotnej ľudskej prirodzenosti, ktorá obsahuje prirodzenú odlišnosť medzi mužom a ženou (porov. Laudato si’, 155) a absolútny rešpekt k životu vo všetkých jeho etapách a dimenziách (porov. Laudato si’, 123; 136).
Bez uznania istých neprekonateľných prirodzených etických hraníc, a bez okamžitého uskutočňovania uvedených pilierov integrálneho ľudského rozvoja, ideál „záchrany budúcich generácií pred pliagou vojny“ (Charta Spojených národov, Preambula) a „podporovania sociálneho pokroku a vyššej úrovne života v rámci väčšej slobody“ (Charta Spojených národov, Preambula) podstupuje riziko, že sa stane iba nedosiahnuteľnou vidinou alebo – ešte horšie – prázdnymi slovami, ktoré slúžia na ospravedlnenie akéhokoľvek zneužívania či korupcie, alebo na napomáhanie ideologickej kolonizácii skrze nanútenie anomálnych modelov a štýlov života, cudzích identite národov a v konečnom dôsledku nezodpovedných.
Vojna je popretím všetkých práv a dramatickou agresiou voči životnému prostrediu. Ak chceme skutočný integrálny ľudský rozvoj pre všetkých, je potrebné neúnavne napredovať v úsilí vylúčiť vojnu medzi krajinami a národmi.
S týmto cieľom je treba zabezpečiť nespochybniteľnú vládu práva, a neúnavné dovolávanie sa rokovania, dobrého výkonu úradov a arbitráže, tak ako to navrhuje Charta Spojených národov, opravdivá základná právna norma. Skúsenosť sedemdesiatich rokov existencie Spojených národov vo všeobecnosti a zvlášť prvých pätnástich rokov tretieho milénia ukazujú práve tak na účinnosť v podobe plnej aplikácie medzinárodných noriem, ako aj na neúčinnosť v podobe ich nedostatočného napĺňania. Ak sa Charta Spojených národov rešpektuje a aplikuje s transparentnosťou a úprimnosťou, bez postranných úmyslov, ako povinný referenčný bod spravodlivosti, a nie ako nástroj na zastieranie pochybných úmyslov, je možné dosiahnuť výsledky mieru. Keď sa ale, naopak, norma zamieňa s jednoduchých nástrojom na použitie vtedy, keď sa to práve hodí a obchádza sa vtedy, keď sa to nehodí, rovná sa to skutočnému otvoreniu Pandorinej skrinky nekontrolovateľných síl, ktoré vážne poškodzujú bezbranné populácie, kultúrne prostredie a tiež prostredie biologické.
Preambula a prvý článok Charty Spojených národov poukazujú na základy budovania medzinárodného práva: mier, mierové riešenie konfliktov a rozvoj priateľských vzťahov medzi národmi. V silnom kontraste k nim a ich praktickým popretím je stále prítomná tendencia šírenia zbraní, obzvlášť tých hromadného ničenia, ako sú napríklad zbrane nukleárne. Etika a právo založené na hrozbe vzájomného zničenia sa – a potenciálne i celého ľudstva – sú protirečením a predstavujú spreneverenie sa voči celému vybudovaniu Spojených národov, ktoré by sa tak zmenili na „Národy spojené strachom a nedôverou“. Je potrebné usilovať sa o svet bez nukleárnych zbraní plným aplikovaním Zmluvy o nešírení, podľa litery i podľa ducha, smerom k úplnému zákazu týchto prostriedkov.
Súčasná zhoda v nukleárnej otázke v citlivom regióne Ázie a Blízkeho východu je skúškou možností politickej dobrej vôle a práva, uplatňovaných s úprimnosťou, trpezlivosťou a vytrvalosťou. Vyjadrujem svoje prianie, aby táto zhoda bola trvácnou a účinnou a aby spoluprácou všetkých zaangažovaných strán priniesla svoje očakávané plody.
V tomto zmysle nechýbajú vážne prejavy negatívnych následkov politických a vojenských zásahov, ktoré neboli skoordinované medzi členmi medzinárodného spoločenstva. Z tohto dôvodu, hoci som si prial, aby som nebol nútený to urobiť, nemôžem inak ako nezopakovať moje viacnásobné apely vo vzťahu k bolestnej situácii celého Blízkeho východu, severu Afriky a ostatných afrických krajín, kde kresťania, spoločne s inými kultúrnymi a etnickými skupinami a tiež s tou časťou členov prevažujúceho náboženstva, ktorá sa nechce nechať zatiahnuť do nenávisti a šialenstva, boli prinútení stať sa svedkami ničenia ich bohoslužobných miest, ich kultúrneho a náboženského dedičstva, ich domovov a majetku a boli postavení pred alternatívu utiecť alebo zaplatiť za svoju voľbu dobra a pokoja svojím vlastným životom či otroctvom.
Tieto skutočnosti sa musia stať vážnym apelom na spytovanie svedomia tých, čo nesú zodpovednosť za riadenie medzinárodných záležitostí. Nielen v prípadoch náboženského či kultúrneho prenasledovania, ale i v každej situácii konfliktu, ako toho na Ukrajine, v Sýrii, Iraku, Líbyi, v Južnom Sudáne a v oblasti [afrických] Veľkých jazier, majú konkrétne tváre ľudí miesto pred skupinovými záujmami, akokoľvek by boli legitímne. Vo vojnách a konfliktoch ide o našich bratov a sestry, mužov a ženy, mladých i starých, plačúce malé deti, ktorí trpia a umierajú. Ľudské bytosti sa stávajú skartovaným materiálom, keď sa činnosť obmedzí len na vyratúvanie problémov, stratégie a diskusie.
Ako som v mojom liste z 9. augusta 2014 prosil generálneho tajomníka Spojených národov, nech „najelementárnejšie chápanie ľudskej dôstojnosti [zaväzuje] medzinárodné spoločenstvo, zvlášť skrze normy a mechanizmy medzinárodného práva, urobiť všetko, čo sa len dá, na zastavenie a zabránenie ďalšiemu systematickému násiliu páchanému na etnických a náboženských menšinách“ a na ochranu nevinných populácií.
V tej istej línii by som chcel spomenúť iný typ konfliktnej situácie, nie vždy až tak explicitnej, no ktorá potichu so sebou prináša smrť miliónov osôb. Iný typ vojny zažívajú mnohé naše spoločnosti konfrontované s fenoménom obchodovania s drogami. Vojny „trpenej“, v ktorej sa len slabo bojuje. Zo svojej vlastnej povahy súvisí obchod s drogami s obchodovaním s ľuďmi, s praním špinavých peňazí, obchodom so zbraňami, s vykorisťovaním detí a inými formami korupcie. Korupcia, ktorá prenikla do rozličných úrovní spoločenského, politického, vojenského, umeleckého a náboženského života, v mnohých prípadoch vytvárajúc paralelnú štruktúru, ktorá ohrozuje vierohodnosť našich inštitúcií.
Svoj príspevok som začal pripomenutím návštev mojich predchodcov. Teraz by som osobitným spôsobom chcel, aby moje slová boli akoby pokračovaním záverečných slov z príhovoru Pavla VI., ktoré vyslovil takmer presne pred päťdesiatimi rokmi, no nestratili nič zo svojej trvalej hodnoty, citujem: „Je tu hodina, kedy sa natíska chvíľa na zastavenie sa, zamyslenie, uvažovanie, takmer na modlitbu: uvažovať o našom spoločnom pôvode, spoločných dejinách, spoločnom osude. Ešte nikdy […] sa nestal apel na morálne svedomie človeka tak nevyhnutným ako je tomu dnes, [pretože] nebezpečenstvo nepochádza ani z pokroku ani z vedy: ak sa totiž dobre používajú, prinášajú skôr riešenia na množstvo vážnych problémov sužujúcich ľudstvo“ (Príhovor k predstaviteľom štátov, 4. októbra 1965). Medzi inými bez pochyby pomáha ľudská genialita, pokiaľ je dobre použitá, riešiť vážne výzvy ekologického úpadku a vylúčenia. Pokračujem slovami Pavla VI.: „Skutočné nebezpečenstvo spočíva v človeku, vlastníkovi stále mocnejších prostriedkov, [pôvodcovi] ničivého konania a stále väčších činov dobývania“ (Príhovor k predstaviteľom štátov, 4. októbra 1965). Až potiaľto Pavol VI.
Spoločný domov všetkých ľudí musí byť naďalej postavený na správnom chápaní univerzálneho bratstva a na rešpekte voči posvätnosti každého ľudského života, života každého muža a každej ženy; života chudobných, starých, detí, chorých, nenarodených, nezamestnaných, opustených, tých, čo sú posudzovaní ako súci na vyradenie, pretože sa nepovažujú za iné než iba čísla tej či onej štatistiky. Spoločný domov všetkých ľudí sa má tiež budovať na chápaní istej posvätnosti stvorenej prírody.
Takého chápanie a rešpekt si vyžadujú vyšší stupeň múdrosti, ktorá by akceptovala nadprirodzenosť, tú, ktorú každý má, odmietla budovanie všemocnej elity a ktorá by chápala, že plný zmysel života jednotlivca i spoločenstva spočíva v nezištnej službe iným a v rozumnom a ohľaduplnom používaní stvorenia pre spoločné dobro. Povedané slovami Pavla VI., „budovanie modernej civilizácie musí byť založené na duchovných princípoch, ktoré jediné sú schopné nielen ju podopierať, ale tiež ju osvecovať“ (Príhovor k predstaviteľom štátov, 4. októbra 1965).
„Gaučo Martin Fierro“, klasické dielo literatúry mojej rodnej krajiny, spieva: „Nech sa bratia zjednotia, lebo to je prvý zákon. Nech sú v každom čase skutočne zjednotení, lebo keď sa medzi sebou hádajú, tí z vonku ich pohltia“.
Súčasný svet, zdanlivo prepojený, zažíva rastúcu a neustále pokračujúcu sociálnu fragmentáciu, ktorá vystavuje nebezpečenstvu „všetky základy spoločenského života“ a teda končí tým, že „postaví jedných proti druhým pre obranu svojich vlastných záujmov“ (Laudato si’, 229).
Súčasnosť nás pozýva k tomu, aby sme preferovali činnosti, ktoré by v spoločnosti vyvolali nové dynamizmy, ktoré prinesú svoje ovocie v dôležitých historických udalostiach (porov. Evangelii gaudium, 223).
Nemôžeme si dovoliť presúvať „niektoré agendy“ do budúcnosti. Budúcnosť si od nás žiada kritické a globálne rozhodnutia vo vzťahu k svetovým konfliktom, ktoré navyšujú čísla vyraďovaných a núdznych ľudí.
Chvályhodná konštrukcia medzinárodného práva Organizácie Spojených národov a všetkých jej uskutočnených činností, ktorá ako každé iné ľudské dielo môže byť stále vylepšovaná, a súčasne je nevyhnutná, môže byť zárukou bezpečnej a šťastnej budúcnosti pre budúce generácie. Takou sa stane, ak predstavitelia štátov budú vedieť odložiť bokom svoje čiastkové záujmy a ideológie a úprimne sa budú snažiť o službu spoločnému dobru. Prosím Všemohúceho Boha, aby sa tak stalo a uisťujem vás o mojej podpore, mojej modlitbe a podpore a modlitbe všetkých veriacich Katolíckej cirkvi, aby táto inštitúcia, všetky jej členské štáty a každý jeden z jej funkcionárov vždy vykonávali účinnú službu ľudstvu, aby ich služba rešpektovala rozmanitosť a aby v záujme spoločného dobra vedeli rozvíjať to, čo je pre každý ľud a každého občana najlepšie. Nech vás Boh všetkých požehná.