25.6.2018 Pápež František: Etika života a globálna zodpovednosť
Téma sympózia Pápežskej akadémie pre život sa týka globálnej zodpovednosti v oblasti etiky života: „Rovnosť na štarte. Ale čo neskôr? Globálna zodpovednosť“ (Equal beginnings. But then? A global responsibility).
Krásna práca života a špinavá práca smrti
Ako uviedol Svätý Otec, biologické laboratóriá majú nezastupiteľnú úlohu, ale veda musí byť „integrovaná do širšej a hlbšej perspektvy, ktorá si žiada pozornosť voči životu naozaj ľudskému“. Pápež položil do pléna otázku:
„Aké uznanie sa dnes dostáva ľudskej múdrosti života zo strany prírodných vied? A aká politická kultúra inšpiruje k reálnej podpore a ochrane ľudského života? Tou krásnou prácou života je splodenie nového človeka, výchova jeho duchovných a tvorivých vlastností, zasvätenie do lásky k rodine a spoločnosti, starostlivosť o jeho zraniteľnosť a o jeho rany, ako aj uvedenie do života Božích detí, v Ježišovi Kristovi.“
Pápež František poukázal aj na to, čo to znamená konať „špinavú prácu smrti“:
„Odkiaľ totiž pochádza špinavá práca smrti? Pochádza z hriechu. Zlo sa nás snaží presvedčiť, že smrť je koncom všetkého, že sme prišli na svet náhodou a je nám súdené skončiť v ničote. Vylúčením iného z nášho horizontu, život sa uzatvára sám do seba a stáva sa konzumným tovarom. Narcis, postava antickej mytológie, ktorý miluje seba samého a ignoruje dobro druhých, je naivný a ani si to sám neuvedomuje. Avšak rozširuje dosť nákazlivý duchovný vírus, ktorý nás odsudzuje byť mužmi a ženami na spôsob zrkadiel, ktorí vidia čisto seba samých a nič iné. Je to ako stať sa slepými voči životu a jeho dynamike ako daru prijatého od iných, ktorý si žiada, aby bol zodpovedne daný do obehu pre druhých.“
František dále zdůraznil holistickou, tedy celistvou, vizi člověka, spočívající – jak řekl – „ve stále zřetelnější artikulaci všech vazeb a konkrétních rozdílů, v nichž jsme zabydleni z hlediska naší všeobecně lidské situace, a které se nás týkají počínaje naším tělem”. Slovy zmíněné encykliky vysvětlil, že přijetí vlastního těla jako Božího daru je základem pro přijetí celého světa a pro přístup k němu, stejně jako docenění vlastního těla v jeho ženství či mužství je nezbytné k rozvinutí schopnosti setkat se s druhým v jeho odlišnosti (srov. Laudato si´, 155).
Rozlišovanie základných diferencií ľudského života
„Treba teda pokračovať v starostlivom rozlišovaní komplexných základných rozdielností ľudského života: muža a ženy, otcovstva a materstva, synovstva a bratstva, sociálnosti a tiež všetkých rozdielnosti veku života. Ako aj všetkých ťažkých okolností a všetkých delikátnych alebo nebezpečných úsekov, ktoré vyžadujú zvláštnu etickú múdrosť a odvážnu morálnu nezlomnosť, sexualita a plodenie, choroba a staroba, nedostatočnosť a postihnutie, strádanie a vylúčenie, násilie a vojna. «Napríklad, obrana nevinného, ktorý sa ešte nenarodil musí byť jasná, pevná a oduševnená, pretože je tu v hre dôstojnosť ľudského života, vždy posvätného, a vyžaduje si to láska ku každej osobe, bez ohľadu na stupeň jej vývoja. Avšak rovnako posvätný je život chudobných, ktorí sa už narodili, a ktorí zápasia s biedou, odvrhnutím, vylúčením, s obchodovaním s ľuďmi, so skrytou eutanáziou chorých a starých pozbavených starostlivosti, s novými formami otroctva a každou formou skartovania» (Apošt. exhort. Gaudete et exultate, 101)“.
Etika života nepatrí na okraj náboženskej výchovy
Globalizácia nesmie byť ponechaná na jej spontánny spád, pretože ten vedie k prehlbovaniu nerovnosti. Žiada sa tu preto etická odpoveď v prospech spravodlivosti. V tomto zmysle citoval pápež František aj slová sv. Jána Pavla II. o spoločnom určení dobier a „práve participovať na nich na základe rovnosti a solidárnosti“ (Porov. Sollicitudo rei socialis, 21).
Ako „serióznu otázku“, ktorú musí mať pred očami kultúra života uviedol pápež František „posledný cieľ“, čiže eschatologický „horizont, ktorý človeka presahuje“. Pripomenul učenie Cirkvi, že „každá osoba je nezištne povolaná k spoločenstvu so samotným Bohom ako jeho dieťa a mať účasť na jeho vlastnej blaženosti“. Z toho uprostred krehkosti človeka vyplýva jeho dôstojnosť, ktorá ho odkazuje vyššie, nad neho samého: „Sme nekonečne viac než to, čo dokážeme sami pre seba urobiť,“
„Je zapotřebí důsledněji se tázat po posledním určení života, které navrací důstojnost a smysl našim nejhlubším a nejposvátnějším citům. Lidský život se svou okouzlující krásou a křehkostí až k smrti, odkazuje mimo sebe: naše bytí je nekonečně větší než to, co můžeme sami pro sebe udělat. Lidský život je však také neuvěřitelně houževnatý, bezpochyby díky tajuplné milosti pocházející shůry, ve smělosti, s níž touží po spravedlnosti a definitivním vítězství lásky. A je dokonce s to – doufaje navzdory vší naději – obětovat sebe sama až do konce. Uznání a ocenění této věrnosti a oddanosti životu v nás vzbuzuje vděčnost a odpovědnost, a povzbuzuje nás, abychom velkoryse nabídli své vědění a zkušenosti celému lidskému společenství.”
Křesťanská moudrost se musí znovu odvážně vnořit do promýšlení definitivního určení lidstva k životu Boha otvírajícího perspektivy věčnosti, v níž bude navěky žasnout nad skvělostí všech „viditelných a neviditelných“ věcí skrytých v lůně Stvořitele – zakončil papež František svou promluvu k členům Papežské akademie pro život