25.11.2019 Svätá omša v „Tokyo Dome“: Evanjelium života nás núti byť poľnou nemocnicou
„V Ježišovi nachádzame vrchol toho, čo znamená byť človekom, a ukazuje nám cestu, ktorá nás vedie k plnosti, schopnej prekonať všetky známe kalkulácie. V ňom nachádzame nový život, v ktorom zakúšame slobodu, keď vieme, že sme milované deti.
Predsa však sme si vedomí, že počas cesty by sa táto synovská sloboda mohla byť pridúšaná a zoslabnutá, keď zostávame väzňami začarovaného kruhu úzkosti a vzájomného konkurovania, alebo keď sústredíme celú našu pozornosť a naše najlepšie sily do trýznivej a horúčkovitej honby za produktivitou a konzumizmom, ako jediné meradlo hodnotenia a potvrdenia našich rozhodnutí, či na definovanie toho, kto sme a akú máme hodnotu.
Je to miera, ktorá nás pozvoľna robí neprístupnými a necitlivými k dôležitým veciam, núti srdce tĺcť pre veci povrchné alebo prchavé. Ako len gniavi a spútava dušu pachtenie sa v domnienke, že všetko sa dá vyprodukovať, všetko sa dá podmaniť a kontrolovať!“
„Ako liečivý balzam znejú Ježišove slová, ktoré nás pozývajú neznepokojovať sa a dôverovať. Tri razy nám s naliehaním hovorí: Nebuďte ustarostení o svoj život… o zajtrajšok (porov. Mt 6, 25.31.34). Toto nie je výzva ignorovať to, čo sa deje okolo nás alebo brať na ľahkú váhu naše každodenné povinnosti a zodpovednosti.
Práve naopak, je to vyzvanie otvoriť naše priority širšiemu horizontu a tak vytvoriť priestor, aby sme hľadeli smerom, ktorý je vlastný jemu: «Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť, a toto všetko dostanete navyše» (Mt 6,33).“
Pán nám nehovorí, že základné potreby ako jedlo a odev nie sú potrebné; skôr nás nabáda, aby sme prehodnotili svoje každodenné rozhodnutia a nezostávali uväznení alebo izolovaní v túžbe po úspechu za každú cenu, vrátane života. „Svetské postoje, ktoré hľadajú a presadzujú len vlastný zisk alebo prospech v tomto svete, spolu s egoizmom, ktorý predstiera individuálne šťastie, nás v skutočnosti len rafinovane robia nešťastnými a otrokmi, okrem toho, že prekážajú rozvoju skutočne harmonickej a ľudskej spoločnosti.“
Opakom izolovaného, oddeleného, ba duseného „ja“ môže byť jedine spoločné, slávenej a zdieľané „my“ (porov. Katechéza na generálnej audiencii, 13. februára 2019).
Pápež František odpoveď na problém zacitoval z apoštolskej exhortácie :
„Musíme radostne súhlasiť s tým, že naša realita je nám darovaná a prijať aj našu slobodu ako milosť. To je ťažká vec vo svete, ktorý verí, že má niečo sám od seba, ako ovocie vlastnej originality a slobody“ (Gaudete et exsultate č. 55).
Preto nám v prvom čítaní Bibliae pripomína, ako náš svet, plný života a krásy, je predovšetkým podivuhodný dar Stvoriteľa, ktorý nás predchádza: »Boh videl všetko, čo urobil, a hľa – bolo to veľmi dobré« ( Gn1,31); krása-dobrota ponúkaná, aby sme ju mohli tiež zdieľať a ponúkať druhým nie ako majitelia či páni, ale ako účastníci toho istého stvoriteľského sna. „Starostlivosť o náš vlastný život a naše vzťahy k prírode sú neoddeliteľné od bratstva, spravodlivosti a vernosti vo vzťahu k druhým,“ ( Laudato si‘ , 70).
Nakoniec sa Svätý Otec sústredil na výzvu, ktorá je obsiahnutá aj motte apoštolskej návštevy Japonska: „Chráň každý život“:
Tvárou v tvár k tejto realite sme pozvaní ako kresťanské spoločenstvo chrániť každý život a s múdrosťou a odvahou dosvedčovať štýl vyznačujúci sa nezištnosťou a súcitom, veľkodušnosťou a jednoduchým načúvaním, štýl schopný objať a prijímať život taký, aký je, «so všetkou jeho krehkosťou a malosťou a mnohokrát dokonca so všetkými jeho protirečivosťami a nedostatkami zmyslu (Príhovor na vigílii Svetových dní mládeže v Paname, 26. jan. 2019).
Sme povolaní byť spoločenstvom, ktoré rozvinie pedagogiku schopnú «prívetivo prijať všetko to, čo nie je dokonalé, všetko to, čo nie je čisté ani destilované, ale nie je preto menej hodné lásky. Azda niekto preto, že je postihnutý alebo slabý nie je hodný lásky? […] Niekto preto, že je cudzinec, že pochybil, že je chorý alebo je vo väzení, nie je hodný lásky? Ježiš konal takto: objal malomocného, slepého a chromého, objal farizeja a hriešnika. Objal zločinca na kríži a objal a odpustil dokonca tým, ktorí ho pribíjali na kríž» (tamtiež).
Ohlasovanie Evanjelia života nás núti a vyžaduje si od nás ako spoločenstva, aby sme sa stali poľnou nemocnicou, pripravenou liečiť rany a ponúkať vždy cestu zmierenia a odpustenia. Pretože pre kresťana jedinou možnou mierou, ktorou posudzuje každú osobu a každú situáciu, je spolucítenie Otca so všetkými jeho deťmi.“