25.11.2019 Pápež vyzval mladých Japoncov hľadieť nie do zrkadla, ale do očí
Šikanovanie je epidémiou súčasnosti
„Najkrutejšou vecou na školskom šikanovaní je, že zraňuje našu dušu a našu sebaúctu v momente, keď najviac potrebujeme silu, aby sme prijali seba samých a vedeli čeliť novým výzvam života. Ba niekedy obete šikanovania obviňujú sami seba, že sa stali jeho ľahkými terčami. Môžu sa cítiť nepodarení, slabí a bezcenní a dôjsť až k veľmi dramatickým situáciám: „Keby som len bol iný…“
Paradoxne, tými, ktorí sú v skutočnosti slabochmi, sú tí, čo obťažujú, čo šikanujú, pretože si myslia, že môžu potvrdiť vlastnú identitu škodiac ostatným. Niekedy útočia na kohokoľvek, koho považujú za odlišného a koho vidia ako hrozbu. V hĺbke však šikanovatelia, obťažovatelia, majú strach, sú bojazliví a zakrývajú to prostredníctvom sily.
Tu dávajte pozor. Keď počujete a vidíte, že niekto cíti potrebu robiť zle druhému, šikanovať ho, obťažovať, on sám je slaboch. Nie ten, čo znáša šikanu je slabý, ale ten, čo šikanuje, pretože má potrebu robiť sa veľkým, silným, cítiť sa ako niekto. Pred chvíľou som povedal Leonardovi: Keď ti hovoria, že si obézny, povedz im: „Je horšie byť chudý a ako ty“.
Povedať spoločné „nie“ mentalite šikanovania
Odpoveďou na šikanovanie má byť podľa Svätého Otca spoločné „nie“ zo strany spolužiakov a kamarátov šikanovaného:
„Musíme sa všetci spojiť proti tejto kultúre šikanovania a naučiť sa povedať: dosť! Ide o epidémiu, na ktorú najlepšiu medicínu môžete nájsť vy sami. Nestačí, aby vzdelávacie inštitúcie či dospelí používali všetky zdroje, ktoré majú k dispozícii na predchádzanie tejto tragédii, ale je nevyhnutné, aby ste sa medzi vami, medzi priateľmi, medzi spolužiakmi, dali dokopy a povedali: Nie! Nie šikane, nie agresii voči druhému. Je to zlo! Neexistuje väčšia zbraň ako sa obrániť pred týmito situáciami, než „povstať“ spolu so spolužiakmi a priateľmi a povedať: „To, čo robíš, je šikanovanie, je to vážna vec!“
Leonardo, ktorý sa podelil o svoju skúsenosť so šikanovaním, našiel útechu vo farnosti a pri Ježišovi. Ako povedal Svätý Otec, keď hľadíme na Ježiša a jeho život, nachádzame útechu, pretože on sám zakúsil, čo to znamená byť opovrhovaný, odmietaný a to až do tej miery, že ho ukrižovali. Vedel tiež, čo to znamená byť cudzincom, migrantom, „iným“ človekom.
Svätý Otec mladým zopakoval múdrosť, ktorú rád pripomína pri rôznych príležitostiach: „Jediný správny spôsob, s akým môžeme hľadieť na človeka z výšky, je, keď mu podávame ruku, aby sme mu pomohli povstať“.
Zachovať si schopnosť sláviť život s ostatnými
Treba rozvíjať jednu nedocenenú, no veľmi dôležitú schopnosť, povedal pápež:
Schopnosť darovať čas druhým, počúvať ich a deliť sa s nimi, snažiť sa ich pochopiť. Jedine takto otvoríme naše príbehy a naše rany láske, ktorá nás môže premeniť a začať meniť svet, ktorý nás obklopuje“.
Ak čas nedávame,“ nestrácame „, ale ak sa snažíme sa“ šetriť čas „na ľuďoch, stratíme ho v mnohých veciach, ktoré nás na konci dňa zanechajú vyprázdnených a otupených. V mojej rodnej krajine sa hovorí, že sa »naplníme ako zažívací trakt«. Prosím vás teda, venujte čas svojej rodine, venujte čas svojim priateľov, ale aj Bohu, modlite sa a rozjímajte, každý podľa svojej viery. A keď vám modlitba pripadne obtiažna, nevzdávajte sa. Jeden múdry duchovný vodca kedysi povedal, že modlitba v zásade spočíva v zotrvávaní. Zastav sa, vytvor priestor, aby mohol vojsť Boh, nechaj sa od Neho viesť a On ťa naplní svojím pokojom.
„Počúvajte toto: budete šťastní, prinesiete plody, ak si zachováte schopnosť sláviť život s ostatnými. Koľko ľudí je materiálne bohatých, no žije ako otrok osamelosti, ktorá nemá páru!… Matka Tereza … raz povedala jednu vzácnu vec: „Osamelosť a pocit, že nie sme milovaní, sú tou najstrašnejšou chudobou.“
František zdôraznil, že všetci musia postúpiť boj s touto duchovnou biedou. K tomu je potrebné uvedomiť si, že nežijeme pre veci, ale pre niekoho – a predovšetkým pre Boha.
“ Môže nám v tom pomôcť táto úvaha: Aby sme mohli žiť po fyzickej stránke, musíme dýchať, čo je vec, ku ktorej dochádza, bez toho aby sme si toho všímali, všetci dýchame automaticky. Aby sme zostali pri živote v plnom a širokom zmysle slova, musíme sa tiež naučiť dýchať duchovne, v modlitbe a rozjímaní, vo vnútornom pohybe, skrz neho môžeme načúvať Bohu, ktorý sa k nám prihovára v hĺbke srdca. A potrebujeme k tomu aj vonkajší pohyb, v ktorom sa približujeme k druhým skrze skutky lásky, v skutkoch a službe. Tento dvojaký pohyb nám dovoľuje rast a uznať nielen to, že nás Boh miluje, ale že každému z nás zveril tiež poslanie, jedinečné povolanie, a že Ho objavíme do tej miery, v ktorej sa dávame druhým, konkrétnym ľuďom. “
Pýtať sa nie „prečo“, ale „pre koho“ žijem
Boj proti duchovnej chudobe spoločnosti si vyžaduje zmenu priorít v našich rozhodnutiach, povedal pápež.
„Zahŕňa uznanie, že tou najdôležitejšou vecou nie je to, čo vlastním alebo to, čo môžem získať, ale s kým sa o to môžem podeliť. Nie je až tak dôležité sústrediť sa a pýtať sa na to, prečo žijem, ale pre koho žijem. … Veci sú dôležité, no ľudia sú nevyhnutní; bez nich sa odľudšťujeme, strácame tvár, strácame meno a stávame sa jedným predmetom naviac, možno tým najlepším, avšak predmetom. A my nie sme predmety, sme ľudia.
Sirachovcova kniha hovorí: «Verný priateľ je ako mocná pevnosť, kto takého nájde, nájde si poklad» (6,14). Preto je vždy dôležité klásť si otázku: Pre koho som ja? Bezpochyby si pre Boha. Avšak on chcel, aby si bol aj pre ostatných a vložil do teba mnoho kvalít, inklinácií, darov a chariziem, ktoré nie sú len pre teba, ale pre druhých, aby si sa s nimi podelil. Nielen žiť život, ale zdieľať ho. Deliť sa o život.“
„Mladí môžu dať niečo svetu. Vydávajte svedectvo, že spoločenské priateľstvo, priateľstvo medzi vami, je možné! ... Bez potreby útočiť či opovrhovať, ale učiac sa rozpoznať bohatstvo druhých.“
Vyjsť zo seba smerom k ostatným
Pre život sú dôležité dve hnutia: vnútorné, ktorým je modlitba, meditácia, ako dych duše, a potom vonkajšie – ním sú skutky lásky k blížnemu, služba druhým. Naše jedinečné poslanie v živote objavíme v tej miere, v akej sa darujeme druhým, konkrétnym osobám,
K tomu, aby sme rástli, objavili našu identitu, našu dobrotu, vnútornú krásu, nemôžeme na seba hľadieť v zrkadle. Vymysleli veľa vecí, no vďaka Bohu, ešte nie sú „selfie“ duše. Pre to, aby sme boli šťastní, musíme prosiť o pomoc ostatných, … potrebujeme vyjsť zo seba a ísť smerom k druhým, osobitne tým najnúdznejším.“
Jeden mudrc raz povedal, že kľúč k tomu, aby sme rástli v múdrosti, nespočíva až tak v nachádzaní správnych odpovedí, ako v objavovaní správnych otázok, pripomenul pápež a mladým odporúčal klásť si nasledované otázky:
„Mám nepokojné srdce, ktoré ma vedie k neustálemu kladeniu si otázok o živote, o mne, o druhých o Bohu? So správnymi odpoveďami prejdete skúškou, no bez správnych otázok neprejdete životom!“
Svätý Otec mladých Japonska vyzval hľadieť na druhých ako na bratov, byť otvorenými voči migrantom a utečencom a k pomáhaniu núdznym. Mladým napokon povedal:
„Sľubujem vám, že sa za vás budem modliť, aby ste rástli v duchovnej múdrosti, aby ste vedeli klásť správne otázky, aby ste zabudli na zrkadlo a vedeli ste hľadieť do očí druhých.