25.1.22 K adorovaniu vedie cesta:treba najprv padnúť na zem.To je tá cesta,zohnúť sa k zemi,odložiť vlastné nároky,aby sme ponechali v strede iba Pána

25.1.2022 Vešpery na záver ekumenického týždňa: Cesta k spoločnej poklone Bohu

… Osvojme si vrúcu túžbu Ježiša, ktorý chce, aby sme boli «jedno» (Jn 17,21), a s jeho milosťou kráčajme smerom k plnej jednote!

Na tejto ceste nám pomáhajú mudrci. Pozrime sa dnes večer na ich trasu, ktorá má tri etapy: začína na východe, prechádza Jeruzalemom a nakoniec sa dostane do Betlehema.

1. Predovšetkým mudrci vykročili «od východu» (Mt 2,1), pretože odtiaľ videli vychádzať hviezdu. Vydávajú sa na cestu z východu, odkiaľ vychádza slnečné svetlo, no idú hľadať väčšie svetlo. Títo mudrci sa neuspokojujú s vlastnými vedomosťami a tradíciami, ale túžia po niečom viac. Vydali sa teda na riskantnú cestu, poháňaní nepokojom z hľadania Boha.

Drahí bratia a sestry, nasledujme aj my Ježišovu hviezdu! Nenechajme sa rozptyľovať ligotom sveta, hviezdami jagavými, avšak padajúcimi. Nenasledujme momentálne módne trendy, meteory, ktoré pohasínajú; nejdime za pokušením žiariť vlastným svetlom, čiže uzavrieť sa do vlastnej skupiny a udržiavať sami seba. Nech je náš pohľad upretý na Krista, i na nebo, na Ježišovu hviezdu. Nasledujme jeho, jeho evanjelium, jeho pozvanie k jednote, bez toho, aby sme sa obávali, aká dlhá a namáhavá bude cesta k jej úplnému dosiahnutiu.

Nezabúdajme, že hľadiac na svetlo Cirkev, naša Cirkev na ceste k jednote, je naďalej tajomstvom luny – mysterium lunae. Túžme po tom a kráčajme spoločne, podporujme sa navzájom, ako to robili mudrci. Tradícia ich často zobrazuje v rôznych odevoch, ktoré predstavujú pestrosť národov. Môžeme v nich vidieť odraz našich rozdielov, našich rôznych tradícií a kresťanských skúseností, ale aj našej jednoty, ktorá sa rodí z rovnakej túžby: hľadieť na nebo a spoločne kráčať po zemi. Kráčať.

Východ nás núti myslieť aj na kresťanov, ktorí žijú v rôznych regiónoch zdecimovaných vojnou a násilím. Práve Rada cirkví Blízkeho východu pripravila na tento Týždeň modlitieb materiály. Títo naši bratia a sestry musia čeliť mnohým ťažkým výzvam, a predsa nám svojím svedectvom dávajú nádej: pripomínajú nám, že Kristova hviezda svieti v temnotách a nezhasína; že Pán z výsosti sprevádza a povzbudzuje naše kroky. Okolo neho v nebi žiaria spoločne, bez konfesijných delení, mnohopočetní mučeníci: oni nám, na zemi, ukazujú presnú cestu, cestu jednoty!

2. Z Východu prichádzajú mudrci do Jeruzalema s túžbou po Bohu vo svojom srdci a hovoria: «Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť» (v. 2). Od túžby po nebi sú však vrátení späť do krutej reality zeme: «Keď to počul kráľ Herodes», hovorí evanjelium, «rozrušil sa a celý Jeruzalem s ním» (v. 3). Miesto toho, aby mudrci vo Svätom meste uvideli odzrkadlenie svetla hviezdy, zažívajú odpor temných síl sveta. Nielen Herodes sa cíti byť ohrozený novosťou kráľovskej moci, ktorá sa líši od tej, čo je skazená svetskou mocou, ale zvestovaním mudrcov je znepokojený celý Jeruzalem.

Aj na našej ceste smerom k jednote sa môže stať, že sa zastavíme z toho istého dôvodu, ktorý ochromil týchto ľudí: nepokoj, strach. Je to strach z novosti, ktorá otriasa zvyklosťami a nadobudnutými istotami; je to strach, že ten druhý naruší moje tradície a zaužívané vzorce. V jadre je to však strach, ktorý prebýva v ľudskom srdci a od ktorého nás chce zmŕtvychvstalý Pán oslobodiť. Dovoľme, aby na našej ceste jednoty zaznela jeho veľkonočná výzva: «Nebojte sa» (Mt 28,5.10). Nebojme sa uprednostniť brata pred našimi obavami! Pán túži, aby sme si navzájom dôverovali a kráčali spolu, napriek našim slabostiam a hriechom, napriek chybám minulosti a vzájomným ranám.

Aj v tomto nás povzbudzuje príbeh o mudrcoch. V Jeruzaleme, mieste sklamania a odporovania, práve tam, kde sa zdá, že cesta naznačená nebom naráža na múry postavené človekom, objavujú cestu do Betlehema. Sú to kňazi a zákonníci, kto im podáva usmernenie, skúmajúc Písmo (porov. Mt 2,4). Mudrci nachádzajú Ježiša nielen vďaka hviezde, ktorá medzičasom zmizla; potrebujú Božie slovo. Ani my kresťania nemôžeme dosiahnuť Pána bez jeho živého a účinného slova (porov. Hebr 4,12). Bolo dané celému Božiemu ľudu, aby ho prijal, modlil sa a spoločne o ňom rozjímal, bolo dané celému Božiemu ľudu. Približujme sa teda k Ježišovi prostredníctvom jeho slova, ale približujme sa aj k našim bratom a sestrám prostredníctvom Ježišovho slova. Jeho hviezda opäť vyjde na našej ceste a dá nám radosť.

3. To je to, čo sa prihodilo mudrcom, keď prišli k poslednému úseku, do Betlehema. Tam vchádzajú do domu, padajú na zem a klaňajú sa Dieťaťu (porov. Mt 2,11). Takto sa končí ich cesta – spolu, v tom istom dome, v adorácii. Mudrci sú tak predzvesťou Ježišových učeníkov, ktorí rozdielni, no zjednotení, na konci evanjelia padajú na zem pred vzkrieseným Kristom na galilejskom vrchu (porov. Mt 28,17). Stávajú sa tak znakom proroctva pre nás, túžiacich po Pánovi, spolupútnikov na cestách sveta, hľadajúcich skrze Sväté písmo Božie znamenia v dejinách. Bratia a sestry, aj pre nás môže plná jednota, v tom istom dome, nastať iba klaňaním sa Pánovi. Drahé sestry a drahí bratia, rozhodujúci úsek cesty k plnému spoločenstvu si vyžaduje intenzívnejšiu modlitbu, vyžaduje si adorovať, vyžaduje si klaňať sa Bohu.

Mudrci nám však pripomínajú, že k adorovaniu vedie cesta, ktorou nám treba prejsť: treba najprv padnúť na zem. To je tá cesta, zohnúť sa k zemi, odložiť vlastné nároky, aby sme ponechali v strede iba Pána. Koľkokrát bola pýcha pravou prekážkou k spoločenstvu! Mudrci mali odvahu zanechať doma prestíž a povesť, aby sa sklonili v chudobnom betlehemskom domčeku. Takto objavili „nesmiernu radosť“ (Mt 2,10), hovorí Evanjelium. Skloniť sa, zanechať, zjednodušiť: vyprosujme si dnes večer od Boha túto odvahu, odvahu pokory, jedinú cestu, ktorou sa dostaneme k poklone Bohu v tom istom dome, okolo toho istého oltára.

V Betleheme po tom, čo padli na zem a klaňali sa, mudrci otvárajú svoje pokladnice a objavujú sa zlato, kadidlo a myrha (porov. v. 11). To nám pripomína, že iba po spoločnej modlitbe, iba pred Bohom, v jeho svetle, si naozaj uvedomujeme, aké poklady každý z nás vlastní. No sú to poklady, ktoré patria všetkým, ktoré treba ponúkať a deliť sa s nimi. Sú to totiž dary, ktoré Duch Svätý určuje na spoločné dobro, na budovanie a jednotu svojho ľudu. A toto si všímame, keď sa modlíme, ale aj keď slúžime: keď obdaríme niekoho, kto je v núdzi, darujeme to Ježišovi, ktorý sa stotožňuje s tým, kto je chudobný a na okraji (porov. Mt 25,34-40). A zjednocuje nás navzájom.

Dary mudrcov symbolizujú to, čo Pán túži dostávať od nás. Bohu patrí zlato, najvzácnejší prvok: znamená to, že treba dať Bohu prvé miesto. Naňho treba hľadieť, nie na nás. Na jeho vôľu, nie našu. Na jeho cesty, nie na naše. Ak je Pán naozaj na prvom mieste, naše rozhodnutia, aj tie cirkevné, sa už viac nemôžu zakladať na politike sveta, ale na túžbe po Bohu. A potom je tu kadidlo, ktoré pripomína dôležitosť modlitby, ktorá vystupuje k Bohu ako ľúbezná vôňa (porov. Ž 141,2). Neúnavne sa modlime jedni za druhých a jedni s druhými. Napokon myrha, ktorá bude použitá na uctenie si Ježišovho tela, zloženého z kríža (porov. Jn 19,39), nás odkazuje na starostlivosť o Pánovo trpiace telo, strýznené v údoch chudobných. Slúžme núdznym, slúžme spoločne Ježišovi, ktorý trpí!

Drahí bratia a sestry, prijmime od mudrcov usmernenia na našej ceste a tak ako oni, vráťme sa aj my domov «inou cestou» (Mt 2,12). Áno, tak ako Šavol pred stretnutím s Kristom, aj my potrebujeme zmeniť smer, obrátiť kurz našich návykov a toho, čo sa nám hodí, aby sme našli cestu, ktorú nám ukazuje Pán, cestu pokory, cestu bratstva, klaňania sa. Pane, daj nám odvahu zmeniť smer, obrátiť sa, nasledovať tvoju vôľu, a nie naše výhody. Kráčať vpred spoločne, smerom k tebe, ktorý svojím Duchom chceš z nás urobiť jedno. Amen.