24.9.2015 Slová pápeža Františka bezdomovcom vo Washingtone: „Pripomínate mi sv. Jozefa“
Príhovor Svätého Otca Františka pri stretnutí s bezdomovcami počas návštevy Charitatívneho centra Farnosti sv. Patrika vo Washingtone 24. septembra 2015
Rád sa s vami stretám. Dobrý deň. Vypočujete si dve kázne, jednu v španielčine a druhú po anglicky. Prvé slovo, ktoré vám chcem povedať je „ďakujem“. Ďakujem vám za vaše privítanie a za vašu snahu, aby sa toto stretnutie mohlo uskutočniť.
Myslím tu na osobu, ktorú veľmi milujem, na niekoho, kto je a kto bol v mojom živote veľmi dôležitý. Bol mi podporou a inšpiráciou. On je tým, za kým idem vždy, keď som v ťažkostiach. Pripomínate mi sv. Jozefa. Vaše tváre mi pripomínajú tú jeho.
Jozef musel vo svojom živote čeliť niekoľkým ťažkým situáciám. Jednou z nich bol čas, keď Máriu čakal pôrod, keď mala priviesť na svet Ježiša. Biblia nám hovorí, že «kým boli [v Betleheme], nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci»(Lk 2,6-7).
Biblia to hovorí jasne: nemali pre nich miesta. Predstavujem si Jozefa s jeho manželkou, ktorá má každú chvíľu porodiť dieťa, bez prístrešia, bez domova, bez miesta, kde by mohli zostať. Boží Syn prišiel na tento svet ako ten, čo nemá dom. Boží Syn prišiel ako bezdomovec. Boží Syn vedel, čo to znamená začať svoj život bez strechy nad hlavou. Môžeme si predstaviť, o čom premýšľal Jozef. Ako to, že Boží Syn nemá domov? Prečo sme bezdomovcami, prečo nemáme príbytok? Toto sú otázky, ktoré si mnohí z vás môžu klásť dennodenne a aj si ich kladú. Ako sv. Jozef, môžete sa pýtať: Prečo sme bez strechy nad hlavou, bez domova? A my, čo máme strechu nad hlavou a domov – sú to otázky, ktoré prospejú aj nám: Prečo títo naši bratia a sestry nemajú miesto, kde by mohli žiť? Prečo sú títo naši bratia a sestry bez strechy nad hlavou?
Jozefove otázky sú aktuálne aj dnes. Sprevádzajú všetkých tých, ktorí v priebehu dejín boli a sú bez domu.
Jozef bol človekom, ktorý si kladie otázky. Avšak predovšetkým bol mužom viery. Bola to viera, ktorá dala Jozefovi nájsť svetlo práve vo chvíli, keď sa všetko zdalo byť tmavé. Viera ho podporila uprostred ťažkostí života. Vďaka viere bol Jozef schopný ísť vpred, aj keď sa zdalo, že všetko mu v tom bráni.
Tvárou v tvár nespravodlivým a bolestným situáciám, viera nám prináša svetlo, ktoré rozháňa temnotu. Tak, ako aj u Jozefa, viera nás robí otvorenými pre tichú prítomnosť Boha v každej chvíli nášho života, v každej osobe a v každej situácii. Boh je prítomný v každom jednom z vás, v každom z nás.
Chcem byť veľmi jasný. Neexistuje žiadny dôvod k ospravedlneniu – sociálnemu, morálnemu či inému – na akceptovanie toho, že niekomu chýba príbytok. Sú to nespravodlivé situácie, avšak vieme, že Boh trpí s nami a prežíva ich po našom boku. On nás neopúšťa. Ježiš nielenže chcel byť solidárnym s každým človekom, nielenže chcel, aby nikomu nechýbala jeho spoločnosť, jeho pomoc, jeho láska. On sám sa stotožňoval so všetkými tými, čo trpia, čo plačú, čo znášajú akýkoľvek druh nespravodlivosti. Hovorí nám to jasne: «Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma» (Mt 25,35).
Viera nám dáva spoznať, že Boh je po našom boku, že Boh je uprostred nás a jeho prítomnosť nás podnecuje k láske k blížnemu. Láska k blížnemu sa rodí z volania Boha, ktorý naďalej klope na naše dvere, na dvere všetkých ľudí, aby nás pozval k láske, k súcitu, ku vzájomnej službe.
Ježiš aj naďalej klope na naše dvere, na dvere našich životov. Nerobí to za pomoci mágie, špeciálnych efektov, žiariacich svetiel či ohňostrojov. Ježiš naďalej klope na naše dvere v tvárach našich bratov a sestier, v tvárach našich blížnych, v tvárach tých, čo sú po našom boku.
Drahí priatelia, jeden z najúčinnejších spôsobov, ktorými musíme pomáhať, je modlitba. Modlitba nás spája, robí nás bratmi a sestrami, otvára naše srdcia a pripomína nám nádhernú pravdu, na ktorú niekedy zabúdame. V modlitbe sa my všetci učíme hovoriť: „Otče“, „Otecko“. A keď hovoríme „Otče, Otecko“, učíme sa v sebe navzájom vidieť bratov a sestry. V modlitbe neexistujú bohatí či chudobní, sú tam synovia a dcéry, sestry a bratia. V modlitbe neexistuje prvá či druhá trieda, je tam bratstvo.
Práve v modlitbe naše srdcia nachádzajú silu, aby sa zoči-voči situáciám nespravodlivosti nestali chladnými a necitlivými. V modlitbe nás Boh neustále volá, otvárajúc naše srdcia láske k blížnemu.
Aké je pre nás dobré spoločne sa modliť. Aké dobré je stretávať sa navzájom na tomto mieste, kde sa navzájom vidíme ako bratia a sestry, kde zisťujeme, že sa navzájom potrebujeme. A dnes sa chcem s vami modliť, chcem sa s vami spojiť, lebo potrebujem vašu podporu a vašu blízkosť. Chcel by som vás pozvať k spoločnej modlitbe, jedni za druhých, jedni s druhými. Takto si môžeme navzájom aj naďalej dodávať podporu, ktorá nám pomáha prežívať radosť z toho, že Ježiš je uprostred nás. A nech nám Ježiš pomôže vyriešiť nespravodlivosť, ktorú on poznal ako prvý – nespravodlivosť nemať dom. Chcete sa spoločne pomodliť? Ja začnem v španielčine a vy pokračujte v angličtine. Otče náš…
Pred tým, než od vás odídem, chcel by som vám udeliť Božie požehnanie: «Nech vás žehná Pán a nech vás chráni! Nech vám Pán ukáže jasnú tvár a nech vám je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k vám a daruje vám pokoj!» (Num. 6,24-26). A prosím vás, nezabudnite sa za mňa modliť. Ďakujem!