24.5.2015 Pápež František na slávnosť Turíc: Jazyk evanjelia a oheň Ducha Svätého
«Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás … Prijmite Ducha Svätého» (Jn 20,21.22). Tak nám hovorí Ježiš. Vyliatie [Ducha], ktoré sa udialo vo večer Vzkriesenia, sa opakuje v deň Turíc, posilnené nezvyčajnými vonkajšími prejavmi. Vo veľkonočný večer sa Ježiš zjavuje apoštolom a dýchne na nich svojho Ducha (porov. Jn 20,22); v turíčne ráno je vyliatie burácajúce, ako vietor, ktorý sa silou zaprie do domu a vtrhne do myslí a sŕdc apoštolov. Následkom toho získavajú takú energiu, že ich to ženie ohlasovať v rozličných rečiach udalosť Kristovho vzkriesenia: «Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi» (Sk 2,4). Spolu s nimi bola Mária, Ježišova matka, prvá učeníčka a v danom momente i matka rodiacej sa Cirkvi, ktorá svojím pokojom, úsmevom, svojou materskosťou, doprevádzala radosť mladej Nevesty – Ježišovej Cirkvi.
Božie slovo, obzvlášť to z dnešného dňa, nám hovorí, že Duch pôsobí v ľuďoch a komunitách, ktoré sú ním naplnené. Robí ich schopnými prijať Boha, byť «capax Dei» – hovoria cirkevní otcovia. A čo koná Duch Svätý skrze túto novú schopnosť, ktorú nám udeľuje? Uvádza do plnej pravdy (Jn 16,13), obnovuje tvárnosť zeme (Ž 104) a dáva svoje ovocie (Gal 5,22-23). Vovádza, obnovuje a dáva ovocie.
V evanjeliu Ježiš učeníkom dáva prísľub, že keď sa vráti k Otcovi, príde Duch Svätý, ktorý ich «uvedie do plnej pravdy» (Jn 16,13). Priamo ho nazýva «Duchom pravdy» a vysvetľuje im, že jeho činnosť bude spočívať v tom, že ich bude stále viac privádzať k pochopeniu toho, čo on – Mesiáš – povedal a vykonal, zvlášť jeho smrti a zmŕtvychvstania. Apoštolom, neschopným uniesť pohoršenie z umučenia ich Učiteľa, dá Duch Svätý nový interpretačný kľúč, aby ich tak uviedol do pravdy a krásy udalosti spásy. Títo muži, hoci sprvu ustráchaní a zablokovaní, zavretí vo večeradle, aby sa vyhli následkom Veľkého piatku, sa tak už viac nebudú hanbiť za to, že sú Kristovými učeníkmi; už sa viac nebudú triasť strachom stojac pred ľudskými súdmi. Zásluhou Ducha Svätého, ktorým sú naplnení, pochopia «celú pravdu», t. j. že Ježišova smrť nie je jeho porážkou, ale najvyšším vyjadrením Božej lásky; lásky, ktorá v Zmŕtvychvstaní víťazí nad smrťou a vyzdvihuje Ježiša ako toho, ktorý je Živý, je Pán, Vykupiteľ človeka, Pán dejín a sveta. A táto skutočnosť, ktorej sú oni svedkami, je Dobrou zvesťou na ohlasovanie všetkým.
Ďalej, Duch Svätý obnovuje – vovádza a obnovuje – obnovuje tvárnosť zeme. Žalm hovorí: «Keď zošleš svojho ducha … obnovuješ tvárnosť zeme» (Ž 104,30). Rozprávanie Skutkov apoštolov o zrode Cirkvi významne korešponduje s týmto žalmom, ktorý je veľkým chválospevom na Boha Stvoriteľa. Duch Svätý, zoslaný Kristom od Otca a Duch Stvoriteľ, ktorý dal život každej veci je jeden a ten istý. Preto je úcta k stvorenstvu požiadavkou našej viery: «záhrada», v ktorej žijeme, nám nebola zverená na to, aby sme ju zneužívali, ale aby sme ju zušľachťovali a starali sa o ňu s úctou (porov. Gn 2,15). To je ale možné len vtedy, ak sa Adam – človek vymodelovaný zo zeme – nechá vzápätí obnoviť Duchom Svätým, ak sa nechá nanovo vymodelovať samým Otcom na vzor Krista, nového Adama. Takto naozaj ako tí, čo sú obnovení Duchom, môžeme žiť slobodu detí, v harmónii s celým stvorenstvom a v každej stvorenej veci môžeme rozpoznať odblesk slávy Stvoriteľa, tak ako to potvrdzuje iný žalm: «Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi!» (Ž 8,2.10).
Vovádza, obnovuje a udeľuje, dáva ovocie. V Liste Galaťanom chce svätý Pavol ukázať, aké je to «ovocie», čo sa prejavuje v živote tých, ktorí kráčajú podľa Ducha (porov. 5,22). Na jednej strane je tu «telo», s celým radom jeho nerestí, ktoré apoštol Pavol vymenúva, a ktoré sú skutkami egoistického človeka, uzavretého pred pôsobením Božej milosti. Avšak v človeku, ktorý s vierou nechá preniknúť do seba Božieho Ducha, prekvitajú Božie dary, zhrnuté v deviatich čnostiach, ktoré Pavol nazýva «ovocím Ducha». Stadeto vyplýva výzva, opakovaná Pavlom v úvode i závere ako životný program: «Žite duchovne» (Gal 5,16.25).
Svet potrebuje mužov a ženy, ktorí nie sú uzavretí, ale naplnení Duchom Svätým. Uzatvorenie sa pred Duchom Svätým nie je len nedostatkom slobody, ale i hriechom. Je veľa spôsobov, ako sa uzatvoriť pred Duchom Svätým: v egoizme hľadania vlastných výhod; v skostnatelom legalizme, čo je postoj zákonníkov, ktorých Ježiš nazýva pokrytcami; v neschopnosti rozpamätať sa na to, čo Ježiš vyučoval; v prežívaní kresťanského života nie ako služby, ale ako osobného prospechu, a tak ďalej. Svet naopak potrebuje odvahu, nádej, vieru a vytrvalosť Kristových učeníkov. Svet potrebuje ovocie, dary Ducha Svätého, tak ako ich vymenúva Pavol: «lásku, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrotu, vernosť, miernosť, zdržanlivosť» (Gal 5,22). Dar Ducha Svätého bol hojne udelený Cirkvi i každému z nás, aby sme mohli žiť s opravdivou vierou a činorodou láskou, aby sme mohli rozsievať zárodky zmierenia a pokoja. Posilnení Duchom, ktorý vovádza, uvádza nás do pravdy, ktorý obnovuje nás i celú zem, a ktorý nám darúva ovocie – posilnení na duchu týmto mnohorakým ovocím – sa stávame schopnými bojovať bez kompromisu proti hriechu, nekompromisne bojovať proti skazenosti (korupcii), ktorá sa zo dňa na deň stále viac šíri vo svete, a venovať sa s trpezlivou vytrvalosťou skutkom spravodlivosti a pokoja.
Napoludnie sa Svätý Otec prihovoril veriacim na Námestí sv. Petra týmito slovami:
„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Sviatok Turíc nás pozýva nanovo v sebe oživiť počiatky Cirkvi. Kniha Skutkov apoštolov rozpráva, že päťdesiat dní po Veľkej noci, v dome, kde sa nachádzali Ježišovi učeníci, «sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor… a všetkých naplnil Duch Svätý (Sk 2,1-2). Týmto vyliatím boli učeníci úplne premenení: namiesto strachu nastupuje odvaha, uzavretosť prenecháva miesto ohlasovaniu a každú pochybnosť rozháňa viera plná lásky. Je to „krst“ Cirkvi, ktorá takto začínala svoje putovanie dejinami, vedená silou Ducha Svätého.
Tá udalosť, ktorá mení srdce a život apoštolov a ostatných učeníkov, sa vzápätí odráža mimo Večeradla. Vskutku, tie dvere, ktoré boli uzamknuté počas päťdesiatich dní, sa konečne otvárajú dokorán a prvé kresťanské spoločenstvo, už nie viac uzavreté do seba, začína hovoriť k zástupom rozličného pôvodu o veľkých veciach, ktoré urobil Boh (porov. v. 11), čiže o vzkriesení Ježiša, ktorý bol ukrižovaný. A každý z prítomných počuje učeníkov hovoriť vo vlastnom jazyku. Dar Ducha nanovo nastoľuje harmóniu jazykov, ktorá bola kedysi stratená v Babylone, a je predobrazom univerzálneho rozmeru poslania apoštolov. Cirkev sa nerodí izolovaná, rodí sa univerzálna, jedna, katolícka, s presnou totožnosťou, ktorá je ale otvorená pre všetkých, nie je uzavretá, s totožnosťou, ktorá objíma celý svet, nevylučujúc nikoho. Pred nikým Cirkev nezatvára dvere, pred nikým! Ani pred najväčším hriešnikom, pred nikým. A toto je skrze silu, skrze milosť Ducha Svätého. Matka Cirkev otvára, roztvára dokorán svoje dvere všetkým, pretože je matka.
Duch Svätý vliaty na Turíce do sŕdc apoštolov je začiatkom nového obdobia: obdobia svedectva a bratstva. Je to obdobie, ktoré prichádza zhora, prichádza od Boha, ako ohnivé plamene, ktoré spočinuli nad hlavou každého učeníka. Bol to plameň lásky, ktorá spaľuje každú zatrpknutosť, bol to jazyk evanjelia, ktorý prekračuje hranice stanovené ľuďmi a dotýka sa sŕdc množstva ľudí, bez rozlišovania jazyka, rasy či národnosti. Ako v ten deň Turíc, tak aj dnes sa Duch Svätý neustále vylieva na Cirkev a na každého z nás, aby sme zanechali našu priemernosť a naše uzavretosti, a aby sme celému svetu komunikovali milosrdnú lásku Pána. Komunikovať milosrdnú lásku Pána: toto je naše poslanie! Aj nám sú dané do daru „jazyk“ evanjelia a „oheň“ Ducha Svätého, aby sme si ohlasujúc vzkrieseného Ježiša, živého a prítomného medzi nami, rozohriali naše srdce a aj srdce národov, privádzajúc ich bližšie k nemu: Ceste, Pravde a Životu.
Zverujeme sa do materinského orodovania Preblahoslavenej Panny Márie, ktorá bola prítomná ako matka uprostred učeníkov vo Večeradle: je matkou Cirkvi – Ježišova matka sa stala matkou Cirkvi. Zverme sa jej, aby Duch Svätý hojne zostúpil na Cirkev našich čias, naplnil srdcia všetkých veriacich a zapálil v nich oheň svojej lásky.“
Po spoločnej modlitbe „Regina Caeli, laetare“ Svätý Otec udelil požehnanie veriacim, ktorí celkom zaplnili námestie sv. Petra. Ďalej pokračoval vyjadrením osobitných úmyslov. Na prvom mieste spomenul drámu utečencov na mori v oblasti južnej Ázie: „Naďalej sledujem s ozajstnými obavami a bolesťou v srdci to, čo zažívajú početní utečenci v Bengálskom zálive a na Andamanskom mori. Vyjadrujem ocenenie úsilia vynaloženého krajinami, ktoré preukázali ochotu prijať týchto ľudí, ktorí sú vystavení ťažkému utrpeniu a vážnym ohrozeniam. Povzbudzujem medzinárodné spoločenstvo, aby im poskytlo humanitárnu pomoc.“
Pápež František už v tomto týždni upozorňoval na túto tragédiu utečencov, keď sa v utorok 19. mája pri rannej svätej omši modlil za prenasledovanú etnickú skupinu Rohingov (Rohingya), utekajúcich pred prenasledovaním z Mjanmarska, niekdajšej Barmy.
Svätý Otec dnes pripomenul aj smutné sté výročie vstupu Talianska do Prvej svetovej vojny, ktorú nazval „zbytočným krviprelievaním“, použijúc vyjadrenie vtedajšieho pápeža Benedikta XV. „Modlime sa za obete, vyprosujúc od Ducha Svätého dar pokoja,“ povedal pápež František.
Pripomenul tiež dve včerajšie blahorečenia: „Včera v Salvádore a v Keni boli vyhlásení za blahoslavených jeden biskup a jedna rehoľná sestra. Prvým je Mons. Oscar Romero, arcibiskup San Salvadoru, zavraždený z nenávisti k viere počas slávenia Eucharistie. Tento horlivý pastier si podľa Ježišovho príkladu zvolil byť uprostred svojho ľudu, osobitne medzi chudobnými a prenasledovanými, aj za cenu života. Tou sestrou je sestra Irene Stefaniová, Talianka, z kongregácie Misionárok Panny Márie Matky útechy(Missionarie della Consolata), ktorá slúžila obyvateľom Kene s radosťou, milosrdenstvom a nežným spolucítením. Hrdinský príklad týchto blahoslavených nech v každom z nás vzbudí živú túžbu svedčiť o evanjeliu s odvahou a sebazriekaním.“
22.5.2015 Svätý Otec v rannej homílii: Čo mi hovorí Ježišov pohľad na mňa?
– Aký je Ježišov pohľad na mňa? Táto otázka bola súčasťou úvahy Svätého Otca, ktorú dnes v rámci rannej homílie zameral na dialóg medzi Ježišom a Petrom, vyrozprávaný v úryvku z poslednej kapitoly Jánovho evanjelia (Jn 21, 15-19). Pápež František hovoril o troch pohľadoch Pána na apoštola Petra: o pohľade vyvolenia, pohľade pokánia a napokon o pohľade misie.
Na začiatku Jánovho evanjelia, keď Andrej ide po svojho brata Petra a povie mu: «Našli sme Mesiáša!», tam je pohľad nadšenia. Ježiš uprie na neho pohľad a hovorí: «Šimon, syn Jonášov, budeš sa volať Peter!» Je tu teda „prvý pohľad: povolanie je prvým oznámením poslania.“ „A aká je Petrova duša pri tomto prvom pohľade? – pýta sa pápež. Nadšená. Je to prvý čas nasledovania Pána.“
Potom Svätý Otec pokračuje dramatickou nocou Zeleného štvrtka, keď Peter trikrát zapiera Ježiša: „Stratil všetko. Stratil svoju lásku.“ A keď sa jeho pohľad stretne s Pánovým, zaplače :
„Lukášovo evanjelium hovorí: «Peter horko zaplakal.» To nadšenie nasledovať Ježiša sa zmenilo na plač, pretože zhrešil: zaprel Ježiša. Tento pohľad mení Petrovo srdce viac ako ten predtým. Prvou zmenou je zmena mena a tiež povolania. Tento druhý pohľad je pohľadom, ktorý mení srdce a je to zmena konverziou k láske.“
Potom je to pohľad stretnutia po vzkriesení, pokračoval Svätý Otec. „Vieme, že Ježiš stretol Petra, ako hovorí evanjelium, ale nevieme, čo si povedali.“
Pohľad z dnešného evanjelia je tretím pohľadom: tento pohľad je potvrdením misie, ale aj pohľadom, v ktorom Ježiš žiada potvrdenie Petrovej lásky. Trikrát Pán žiada od Petra „prejav jeho lásky“ a posiela ho pásť jeho ovce. Po tretej otázke Peter „zostáva zarmútený, takmer plače“:
„Skľúčený, pretože tretíkrát sa ho pýta: «Miluješ ma?» A hovorí mu: «Pane, ale veď ty vieš všetko, ty vieš, že ťa milujem.» Ježiš odpovedá: «Pas moje ovce». Toto je tretí pohľad, pohľad misie. Prvý je pohľad voľby s nadšením nasledovať Ježiša, druhý je pohľad pokánia vo chvíli toho ťažkého hriechu zapretia Ježiša, tretí pohľad je pohľad misie, poslania: «Pas moje baránky»; «Pas moje ovce»; «Pas moje ovce».“
Ale nekončí sa tam, dodal pápež. „Ježiš ide ďalej“ a Petrovi hovorí: „Ty robíš toto všetko z lásky, a čo potom? Budeš korunovaný za kráľa? Nie.“ Ježiš hovorí Petrovi, že ho bude nasledovať cestou kríža:
„Môžeme si tiež pomyslieť: aký je dnes Ježišov pohľad na mňa? Ako sa na mňa pozerá Ježiš? S výzvou? S odpustením? S poslaním? Ale na ceste, ktorou prešiel, je každý z nás pod pohľadom Ježiša. On sa vždy na nás pozerá s láskou. Žiada od nás niečo, odpúšťa nám niečo a dáva nám misiu. Teraz Ježiš príde na oltár. Každý z nás nech si pomyslí: ‚Pane, si tu medzi nami. Upri svoj pohľad na mňa a povedz mi, čo mám robiť; ako mám plakať nad mojimi chybami, mojimi hriechmi; aká má byť odvaha, s ktorou mám ísť ďalej po ceste, ktorou si prešiel ako prvý.“
V dnešný deň nám urobí dobre znovu si prečítať tento dialóg s Pánom a uvažovať „nad pohľadom Ježiša na mňa“ – povedal Svätý Otec na ukončenie homílie pri dnešnej svätej omši v Dome sv. Marty.