24.3.2020 Štyri „slová povolania“ – vyšlo posolstvo na Svetový deň modlitieb za povolania
Štyrmi kľúčovými slovami posolstva Svätého Otca, čiže „slovami povolania“, sú: vďačnosť, odvaha, námaha a chvála. Pápež sa v nich inšpiroval svojím minuloročným listom, ktorý adresoval kňazom pri 160. výročí smrti svätého farára z Arsu. Aplikoval ich na evanjeliový príbeh z Matúšovho evanjelia o búrke na Tiberiadskom jazere a o Petrovej skúsenosti s kráčaním
„Obraz tejto plavby cez jazero nám istým spôsobom pripomína našu životnú púť. Loďka človečenstva postupuje pomaly vpred, zmietaná nepokojom, ale tiež túžbou po pokojnom prístave. Hocikedy stratí smer, alebo ju oslní klamná vidina, či sa do nej oprie protivietor vanúcich pochybností, ťažkostí a obáv. Evanjelium však uisťuje, že v tomto nepokojnom dobrodružstve nie sme sami. Pán kráča po besniacich vodách a zachraňuje svojich učeníkov tak, ako zachytil pochybujúceho Petra. Prvé slovo duchovného povolania teda vypovedá o vďake . Plavba k správnemu cieľu nebola zverená výlučne nášmu úsiliu, ani nezávisí na trase, po ktorej sa chceme uberať. Realizácia osobného životného projektu nie je výsledkom matematických prepočtov, ale predovšetkým odpoveďou na volanie, ktoré prichádza zhora, píše rímsky biskup.
Aj my, tak ako Ježišovi učeníci, sa máme „rozhodnúť preplávať na druhý breh: urobiť odvážne rozhodnutie opustiť svoje istoty a vydať sa nasledovať Pána“. To však zahŕňa i viaceré komplikácie.
„Každé povolanie sa rodí z tohto milujúceho pohľadu, s ktorým nám Pán išiel v ústrety, možno práve vtedy, keď bola naša loďka v zajatí búrky“, píše pápež a vysvetľuje: «Povolanie je nielen nejaká naša voľba, ale ešte viac je to odpoveď na nezištné povolanie Pána» (List kňazom, 4. augusta 2019); preto ho dokážeme objaviť a objať, len ak sa naše srdce otvorí vďačnosti a dokáže prijať Božiu zmenu do nášho života.“
Keď učeníci zbadajú Pána, ktorý k nim prichádza po hladine, zmocní sa ich strach a považujú ho za prízrak. Ježiš ich ubezpečuje slovom, ktoré má stále sprevádzať naše životy aj rozpoznanie duchovného povolania: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa! „(V.27). Toto Pánovo uistenie povzbudzuje k odvahe a vyháňa z nášho srdca preludy, medzi ktorými kraľuje „prízrak neuverenia. Pán vie, že zásadné životné voľba – ako manželstvo, tak zasvätený život, vyžaduje odvahu.
„Pán pozná naše otázky, pochybnosti, ktoré zmietajú loďku nášho srdca, a preto nás uisťuje: „Neboj sa, ja som s tebou!“ Viera v jeho prítomnosť, v to, že nám ide oproti a sprevádza nás, aj keď na mori je búrka, nás oslobodzuje od apatie, ktorú som už raz definoval ako „nasladlý smútok“ (List kňazom, 4. augusta 2019), teda od tej vnútornej skľúčenosti, ktorá nás blokuje a nedovolí nám okúsiť krásu povolania.“
Na ceste povolania sa nevyhneme námahe, sme poznačení i vlastnou slabosťou a strachom, pripomína pápež:
Pán nás chce uschopniť k tomu, aby sme ako Peter kráčali po vode, avšak naše sústredenosť na záväzky manželského či zasväteného života alebo prípadné ťažkosti zapríčiňujú, že strácame Ježiša zo zreteľa a hrozí nám utopenie. Viera nám napriek našej úbohosti pomáha v ceste ku vzkriesenému Pánovi a k víťazstvu nad búrkou.
„Myslím na tých, ktorí berú na seba dôležité úlohy v občianskej spoločnosti, na manželov, ktorých nie náhodou rád nazývam „statočnými“, a osobitne na tých, prijmú zasvätený život a kňazstvo. Viem o vašej únave a osamelosti, ktoré zaťažujú srdce, o riziku zvykovosti, ktorá postupne uhasína žeravý oheň povolania, o bremene neistoty a nestálosti našich čias, či strachu z budúcnosti. Odvahu, nemajte strach! Ježiš je pri nás, ak ho uznávame za jediného Pána nášho života, berie nás za ruku a pevne nás drží, aby nás zachránil.“
Nakoniec Ježiš vstupuje na loď, vietor sa tíši a vlny upokojujú. Tento obraz krásne vyjavuje Pánovo pôsobenie v našom živote aj za dejinných otrasov. Nariaďuje totiž protivetru, aby ustal, a sily zla, strachu a rezignácia už nad nami nemajú moc. Vtedy, hoci uprostred vlnobitia, do našich životov vstupuje chvála, ktorá bola vnútorným postojom Najsvätejšej Panny Márie, upozorňuje rímsky biskup a nabáda k napodobenie tohto vzoru.
„Moji drahí, želám si, aby Cirkev – zvlášť na tento svetový deň, ale aj počas riadnej pastoračnej činnosti v našich spoločenstvách – kráčala touto cestou služby povolaniam, prelomiac ľady v srdci každého veriaceho, aby každý mohol s vďačnosťou objaviť povolanie, ktoré mu Boh adresuje, našiel odvahu povedať „áno“, zvíťazil nad únavou vo viere v Krista a napokon, aby svoj život venoval ako chválospev na Boha pre bratov a celý svet. Nech nás Panna Mária sprevádza a oroduje za nás.“